Trojité vrania krákanie

Bol raz jeden vojak, poctivec každým coulom, a ten si pri službe našetril trochu peňazí; veď bol usilovný a nehýril ako tí druhí po krčmách. A boli dvaja iní vojaci, čo sa tvárili ako jeho dobrí kamaráti, ale srdcia mali falošné a chceli ho o jeho peniaze obrať. Jedného dňa mu povedali:
„Počúvaj, prečo musíme ležať tu v meste, sme tu zatvorení, akoby sme boli vo väzení, a práve taký ako Ty, ktorý by si doma mohol poriadne zarobiť a spokojne žiť.“ Týmito rečami mu nasadili chrobáka do hlavy, až napokon súhlasil, s vojenskou službou sa rozlúčil a s kamarátmi, ktorí nemali v úmysle nič iné, než ho vonku obrať o peniaze, sa vydal na cestu domov. Keď prešli kus cesty, tí dvaja povedali:
„Teraz sa musíme vydať doprava, aby sme prišli na hranice.“
„Ale kdeže,“ odvetil vojak, „táto cesta vedie rovno späť do mesta, musíme sa držať doľava.“
„Čo? Ty sa tu budeš pred nami vyťahovať?“ zvolali kamaráti, vrhli sa naňho a bili ho, kým nepadol na zem. Potom mu pobrali z vreciek peniaze, ale pretože im to bolo málo, ešte mu vypichli obe oči a odvliekli ho na šibenicu, na ktorú ho pevne priviazali. Tam úbohého vojaka nechali a s ukradnutými peniazmi šli späť do mesta.
Slepý vojak nevedel, na akom zlovestnom mieste sa nachádza, hmatal okolo seba a zistil, že sedí priviazaný k drevenému trámu, tu myslel, že je to kríž, a povedal si:
„Predsa len nie sú takí zlí, priviazali ma ku krížu, Boh je tu teda so mnou!“ A začal sa modliť a okolo sa pomaly znášala noc. Zrazu začul šum vtáčích krídel, boli to tri vrany, ktoré sa na šibenici usadili a dali sa do krákania. Tá prvá povedala:
„Sestričky, čo prinášate za dobré správy? Veď keby ľudia vedeli, čo vieme my! Princezná je chorá a starý kráľ ju sľúbil tomu, kto ju vylieči. Ale to žiadny nedokáže, pretože ona sa uzdraví, len ak vypije vodu s popolom tej obrovskej ropuchy, čo žije v rybníku.“ Tu zakrákala tá druhá:
„Áno, keby ľudia vedeli, čo vieme my! Dnes v noci padá z neba zázračná a liečivá rosa. Kto je slepý a potrie si ňou oči, ten opäť uvidí.“ Tu prehovorila aj tá tretia:
„Ba, ba, keby ľudia vedeli, čo vieme my! Tá ropucha pomôže len jednej osobe, tá rosa prinesie úžitok pár ľuďom, ale kto by chcel pomôcť tisíckam, ktorí majú núdzu o vodu, pretože všetky studne v meste vyschli, musel by na námestí vyzdvihnúť ten obrovský štvorhranný kameň a kopať pod ním, tam sa nachádza vydatný prameň čistej vody.“ Sotva vrany dokrákali, začul vojak opäť šum krídel, ako odlietali preč.
Teraz sa vojak ponáhľal, aby sa oslobodil zo svojich pút, a keď sa mu to konečne podarilo, sklonil sa a odtrhol pár orosených stebiel trávy, ktorými si potrel očné jamky a skôr než by jeden okom mihol, opäť videl. Na nebi žiaril mesiac a hviezdy a nad ním stála šibenica. Poobzeral sa okolo a našiel črep, do ktorého nazbieral tú drahocennú rosu, koľko sa do neho zmestilo. Potom šiel k rybníku a vypustil ho, pochytil ropuchu a spálil ju na popol, ktorý zmiešal s vodou a dal to na kráľovskom zámku vypiť princeznej. Tá sa ihneď uzdravila, ale keď si ju vojak žiadal za ženu, ako bolo sľúbené, kráľ pretiahol tvár, pretože ženích mal naozaj zlé šaty, a povedal, že kto chce jeho dcéru, musí najprv pre mesto zadovážiť vodu; veď dúfal, že sa takto nevítaného ženícha zbaví. Ale vojak šiel a prikázal, aby na námestí vykopali ten obrovský štvorhranný kameň. Len čo to urobili, vytryskol mocný prúd vody, a tak sa kráľ už nemohol ďalej vyhovárať a bola svadba a z vojaka bol vo chvíli princ a žil si v radosti, láske a šťastí.
Jedného dňa sa prechádzal v lese a stretol tých dvoch bývalých kamarátov, ktorí sa k nemu zachovali tak neverne. Oni ho nepoznali, ale on ich poznal hneď, šiel k nim a povedal:
„Pozrite, ja som Váš dávny kamarát, ktorému ste hanebne vypichli oči, ale náš Pán mi našťastie pomohol.“ Tu mu tí dvaja padli k nohám a prosili o milosť a on, pretože mal dobré srdce, sa nad nimi zľutoval a vzal ich so sebou na zámok, kde im dal šatstvo aj živobytie. Potom im rozprával, ako sa mu darilo a ako k tomu všetkému prišiel. Keď to tí dvaja počuli, nemali viac pokoja, v srdciach im hlodala závisť a chtivosť, a tak sa jednej noci vydali na to miesto pod šibenicou, aby sa tam posadili a tiež si vypočuli vranie krákanie. Veď sa dočkali. Okolo polnoci začuli šum vtáčích krídel, to priletely tri vrany, sadli si na šibenicu a prvá spustila:
„Počujte! Počujte, sestry! Niekto nás musel počuť, lebo princezná je zdravá, ropucha je z rybníka preč, jeden slepý zase vidí a v meste majú čerstvo vyhĺbenú studňu. Poďte, nájdime toho, čo nás počúval, a potrestajme ho!“ Potom vrany zleteli dolu a našli tých dvoch a skôr než si títo mohli nejako pomôcť, sedeli im vrany na hlavách, najprv im vyklovali oči a potom im tak dlho klovali do tváre, až zostali ležať pod šibenicou mŕtvi. Keď sa pár dní nevracali, princ si o nich robil starosti:
„Kde sa mohli tí dvaja podieť?“ A vydal sa von, aby ich hľadal.
Ale nenašiel nič, len pod šibenicou ich kosti, tak ich vzal a pochoval.