O perníkovom prasiatku

Za príkrym, trávnatým svahom, kde sa od jari do jesene pasie veľké stádo oviec, sa krčí stavenie, v ktorom žije malá Maruška s Vojtíškom. Sú to dvaja malí, dobrí súrodenci, ktorí nemajú mamičku. Ocko im však čoskoro priviedol namiesto mamičky cudziu pani, ktorá sa pre nich stala zlou macochou.

Od samého začiatku ich nemala rada a milá na nich bola naozaj len zriedka. Stále ich karhala, napomínala a nič dobré im neželala. Zato svoju vlastnú dcéru im dávala neustále za príklad, jej splnila všetko, čo jej len na očiach videla. Marušku s Vojtíškom však odstrkovala. Správala sa k nim odmerane a nikdy nebola spravodlivá. Maruška s Vojtíškom sa preto naučili žiť veľmi skromne. Boli nenároční a vďační za každú maličkosť i za najmenšiu štipku lásky, ktorej sa im od macochy nedostávalo.

U ocka ju našli len poskromne, lebo veľa pracoval a domov sa vracal často až za tmy,
keď už deti museli dávno spať.

Blížili sa Vianoce. Macocha upratovala, drhla, piekla a o to väčší mala na Marušku s Vojtíškom hnev.

„Nepleťte sa mi pod nohy, handrári jedni leniví! Nemyslite si, že dostanete pod stromček nejaký darček, za to vaše neposlúchanie, vy darmožráči nevychovaní, žiadny si nezaslúžite! Stiahnuť z kože by ste ma chceli. To mám za to, že sa o vás tak dobre starám. No len počkajte, ja vám ešte ukážem, kto je tu pánom,“ karhala nešťastné deti macocha a nešetrila ich pohlavkami. Dokonca im nechcela dopriať ani zdobenie vianočného stromčeka, a tak smeli mať doma iba niekoľko zelených, smrekových vetvičiek vo váze, nič viac. Deti to veľmi mrzelo, pretože sa na čaro rozsvieteného stromčeka tešili celý rok, a o darčekoch radšej nehovoriac.

Jediné, čomu macocha svolila, bola pomoc Vojtíška a Marušky pri pečení vianočných perníčkov,
ktoré obaja priam zbožňovali.

„Ďakujeme vám, mamička,“ vyhlásila nadšená Maruška a obaja jej boli nadovšetko vďační, že im dovolila pomáhať s pečením. S obrovskou radosťou sa pustili do vykrajovania perníčkov. Macocha vyvaľkala cesto a Maruška s Vojtíškom vytvárali pomocou vykrajovačiek najrôznejšie tvary. Narobili plno hviezdičiek, zvončekov, chalupiek, prasiatok i hríbikov a skôr než sa nazdali, mali takto pripravených medových perníčkov celých šesť plechov na pečenie. Maruška potom všetky potrela vajíčkom a už len hybaj s nimi do rúry! Vojtíšek pozorne dohliadal, aby sa perníčky nepripálili, a potom už len macocha vyberala z rúry jeden plech za druhým. To bola, panenku, vôňa! Perníčky krásne vyrástli a Vojtíškovi s Maruškou sa len sliny zbiehali. Macocha čakala, kým všetky perníčky poriadne vychladnú, a medzitým si chystala polevu na zdobenie. Vtom však zistila, že jeden perníček na plechu chýba.

„Kto z vás zjedol perníkové prasiatko?“ spýtala sa macocha vyčítavo a hneď začala Marušku s Vojtíškom obviňovať, že upečené prasiatko iste ešte za tepla zjedli.

„Ktorý z vás to bol, priznajte sa, darebáci,“ pýtala sa.

„Ja nie!“
„A ja takisto nie!“ bránili sa hneď obe deti a ubezpečovali svoju macochu, že nemajú so zmiznutím prasiatka naozaj vôbec nič spoločné. Lenže tá im, samozrejme, neverila a začala ich karhať. Skrivdené deti odišli s plačom a s boľavým srdiečkom do detskej izbičky, kam ich macocha odohnala a zamkla.

„Prečo nám neverí, veď predsa nelžeme,“
pomysleli si obaja a trápilo ich, že ich macocha takto neprávom podozrieva.

Vtom však počujú: „Uj uj, ujú, ujú!“

„Čo je to?“
spýtal sa Vojtíšek sestričky, ale to už spod postele vykukovalo malé prasiatko, ktoré sa tam schovávalo.

„Jéj, prasiatko!“ vykríkla radostne Maruška a to už si ho s Vojtíškom šťastní a rozosmiati obaja hladkali.
Prasiatko bolo celé perníkovo voňavé a priam žiarilo pozlateným trblietaním maličkých hviezdičiek.
Čaro Vianoc doň vdýchlo život a obdarilo ho zvláštnou, čarovnou mocou, čo viac si ešte priať?

Od tej chvíle splnilo čarovné perníkové prasiatko deťom akékoľvek želanie a mohli mať úplne všetko,
na čo si len spomenuli. To bolo, panenku, prekvapenie a zázrak, ktorý obom doslova vyrazil dych.
O niečom takom sa im ani nesnívalo a teraz ich stihlo takéto skutočné a nečakané šťastie.

Hneď obaja poprosili prasiatko, aby im vyčarovalo veľký,
ozdobený stromček plný trblietavých i čokoládových ozdôb a pod ním si priali mať nejaký ten darček.
A skôr než by ste, deti, povedali švec, stál stromček v izbe v celej svojej kráse,
pod ktorého vetvami sa začalo hromadiť plno malých i veľkých, krásne zabalených darčekov,
čo prekvapené deti dojalo až k slzám šťastia.
Niečo také doposiaľ ešte nikdy nezažili a nedokázali tomu uveriť.

„To je naozaj všetko naše?“ spýtal sa nedôverčivo Vojtíšek perníkového prasiatka,
ale to sa len spokojne usmievalo a kývalo hlavou na súhlas.

Perníkové prasiatko s deťmi zostalo cez celé vianočné sviatky až do Nového roka,
keď im plnilo jedno želanie za druhým.
Od Nového roka však z ničoho nič neznámo kam zmizlo a objavilo sa zase až budúce Vianoce.

Od tých čias to tak bývalo rok čo rok.
Toto štedré prasiatko plné čarov sa k Maruške a Vojtíškovi pravidelne vracalo.
O to viac sa obaja súrodenci na Vianoce zakaždým tešievali.
Život sa im tak náhle podstatne zmenil a stal sa pre nich o mnoho veselším a bohatším.

I macocha sa trochu zmenila, pretože vedela,
že pomocou čarovného prasiatka môže dosiahnuť splnené želanie aj sama pre seba,
preto bola na Marušku i na Vojtíška už oveľa láskavejšia a milšia.

Deti sa tak konečne dočkali viac lásky a spokojnosti vo svojom živote,
kde prežívali pokojné detstvo tak, ako si to vždy priali.

Keby však prasiatka nebolo, kto vie, ako by sa dnes darilo Maruške a Vojtíškovi?
Takéto šťastie len tak niekoho nestretne, ale Maruška s Vojtíškom si ho naozaj zaslúžili,
pretože spolužitie so zlou macochou rozhodne nie je komu závidieť, však, deti?