Veselý vojak

Raz dávno bola veľká vojna a keď tá vojna skončila, mnoho vojakov prepustili zo služby. Prepustili aj jedného veselého vojaka, ktorému kamaráti hovorili Vejskal: na cestu dostal len malý bochníček komisného chleba a na peniazoch štyri krajciare a s tým šiel, kam ho nohy niesli. Ale svätý Peter sa posadil pri ceste ako chudobný žobrák, a keď k nemu ten Vejskal došiel, poprosil ho o almužnu.
„Milý braček,“ odpovedal mu Vejskal, „čo Ti mám dať? Bol som vojakom, ale prepustili ma a teraz nemám nič okrem tohto komisného chlebíka a štyroch krajciarov. Až to bude preč, musím ísť žobrať práve ako Ty. Ale niečo Ti predsa dám.“ Rozkrojil bochník na štyri diely, jednu štvrtku dal apoštolovi a ešte pridal krajciar. Svätý Peter poďakoval, išiel ďalej a zase v inej podobe sa posadil ako žobrák pri ceste, po ktorej vojak pochodoval. A keď Vejskal došiel k nemu, poprosil ho rovnako ako predtým o božiu almužničku. Vejskal mu povedal ako prv a tiež mu dal štvrtku chleba a krajciar. Svätý Peter poďakoval a išiel ďalej, ale ešte po tretí raz, zase v inej podobe, sa usadil ako žobrák pri ceste a oslovil Vejskala. Vejskal mu dal aj tú tretiu štvrtku chleba a tretí krajciar. Svätý Peter poďakoval a Vejskal šiel ďalej a mal už len štvrtku chleba a jeden krajciar. S tým zašiel do hostinca, pustil sa do chleba a dal si k nemu za ten krajciar pivo. Keď dojedol a dopil, pochodoval ďalej.
Zrazu videl, že proti nemu ide tiež nejaký prepustený vojak. Bol to zase svätý Peter a oslovil Vejskala:
„Dobrý deň, kamarát, nemohol by si mi dať kúsok chleba a aj krajciarik na zapitie?“
„Kde by som to vzal,“ odpovedal Vejskal, „dostal som prepustenie zo služby a inak nič, len bochníček komisného chleba a štyri krajciare. Lenže na ceste som stretol troch žobrákov, každému som dal štvrtku chleba a krajciar. Poslednú štvrtku som zjedol v hostinci a za posledný krajciar som sa tam napil. Teraz mám vrecká prázdne, a ak Ty už tiež nič nemáš, môžeme chodiť žobrať spolu.“
„Nie,“ odpovedal svätý Peter, „tak zle ešte nebude, viem trochu doktorovať a tým si už zarobím, koľko potrebujem.“
„Jaj,“ pokrčil plecami Vejskal, „v tom sa ja nevyznám ani za mak, tak teda musím žobrať sám.“
„Ale len poď so mnou,“ vraví svätý Peter, „keď si niečo zarobím, dostaneš z toho polovičku.“
„No, toto si dám páčiť,“ povedal Vejskal. A tak spolu šliapali ďalej. Prišli k jednému sedliackemu gazdovstvu a počuli odtiaľ strašný plač a nárek. Vošli do izby a tam ležal gazda na smrť chorý, bol už na zhasnutie, preto žena tak plakala a nariekala.
„Nechajte ten plač a nárek,“ vraví svätý Peter, „ja Vám muža zase uzdravím.“ Vzal z vrecka nejakú masť a chorého v okamihu uzdravil, takže mohol hneď vstať a bol zdravý ako repa. Muž i žena boli od radosti celí bez seba a stále len hovorili:
„Ako sa Vám môžeme odmeniť? Čo Vám máme dať?“ Svätý Peter nechcel nič vziať, a čím viac ho manželia prosili, tým viac sa bránil. Lenže Vejskal ho štuchal a šepkal mu:
„Tak si predsa niečo vezmi, veď potrebujeme.“
Nakoniec priniesla gazdiná jahniatko a vravela Petrovi, že to musí prijať, ale on stále nechcel. Teraz ho už Vejskal drgol do boku a vraví:
„No tak si ho vezmi, hlupák, veď to potrebujeme,“ a svätý Peter konečne súhlasil:
„Dobre, jahniatko vezmem, ale nebudem ho niesť. Ak ho chceš, musíš ho niesť sám.“
„To nie je nič,“ odpovedal Vejskal, „bez všetkého jahňa ponesiem,“ a vzal jahňa na plece.
Potom sa rozlúčili a šli ďalej, až prišli do lesa. Tam už bolo jahňa Vejskalovi ťažké, sám už mal hlad, a tak vraví svätému Petrovi:
„Pozri, tuto je pekné miestečko, čo keby sme si jahňa uvarili a hneď zjedli!“
„Pre mňa za mňa, rob, ako myslíš,“ odpovedal Peter, „ale sám kuchtiť neviem, ak chceš variť, tu máš kotlík, ja sa zatiaľ trochu prejdem, kým bude uvarené. Ale bezo mňa sa do jedla nedávaj, však ja prídem v pravý čas.“
„Len si choď,“ povedal Vejskal, „ja variť viem, však to už nejako dokážem.“
Svätý Peter odišiel a Vejskal jahňa zabil, rozložil oheň, hodil mäso do kotlíka a varil. Lenže potom už bolo jahňa uvarené, a Peter stále ešte nikde. A tak milý Vejskal vytiahol jahňa z kotlíka, rozkrájal ho a našiel srdce. „Srdce je vraj to najlepšie,“ povedal si a strčil kúsok do úst, potom ešte kúsok, až ho nakoniec zjedol celé. Konečne sa vrátil svätý Peter a vraví:
„Celé to jahňa si zjedz sám, ja z neho chcem len srdce, to mi daj.“
Vejskal hneď vzal nôž a vidličku, predstieral, akoby srdce v rozkrájanom jahňati horlivo hľadal, ale nemohol nájsť. Nakoniec povedal skrátka:
„Žiadne tu nie je.“
„A kdeže by bolo?“ povedal Peter.
„To neviem,“ odpovedal Vejskal. „Ale veď my sme obaja rovnakí blázni, hľadáme tu jahňacie srdce a nikoho z nás nenapadne, že jahňa nemá žiadne srdce!“
„Ale choď,“ vraví svätý Peter, „toto je mi novinka. Každé zviera predsa má srdce, prečo by práve jahňa nemalo mať žiadne?“
„Nie, nie, braček, daj si povedať, jahňa srdce nemá, len si to poriadne rozváž a prídeš na to, jahňa naozaj žiadne nemá.“
„No dobre, nechajme to,“ povedal Peter, „keď tu nie je srdce, nemusím mať nič, môžeš si zjesť jahňa sám.“
„No, ako chceš, pustím sa do toho, a čo by som nezmohol, strčím do ruksaka a vezmem so sebou,“ povedal Vejskal, zjedol polovicu jahňaťa a zvyšok dal do torby.
Šli ďalej a zrazu im cez cestu tiekla veľká rieka a museli sa prebrodiť. Peter vraví:
„Najprv pôjdeš Ty.“
„Ale nie,“ odpovedal Vejskal, „najprv choď Ty,“ a myslel si: Keď zapadne do vody príliš hlboko, sám tam vôbec nepoleziem.
Ale svätý Peter sa prebrodil a voda mu siahala sotva po kolená. Vejskal sa hneď pustil za ním, lenže vody teraz pribudlo a siahala mu až po krk. Zavolal:
„Kamarát, pomôž mi!“
Svätý Peter povedal:
„A priznáš sa, že si to srdce z jahňaťa zjedol?“
„Nie,“ odpovedal Vejskal, „nezjedol.“ Tu voda stúpla ešte vyššie a siahala mu až k ústam.
„Pomôž mi, kamarát,“ volal vojak. A svätý Peter znova vraví:
„Priznáš sa teraz, že si to srdce z jahňaťa zjedol?“
„Nie,“ odpovedal zase, „nezjedol.“
Svätý Peter ho predsa len nechcel nechať utopiť, a tak nechal vodu zase opadnúť a pomohol mu na druhú stranu.
Tak šli ďalej, až prišli do jedného kráľovstva a tam začuli, že princezná leží na smrť chorá.
„Hola, kamarát,“ vraví vojak svätému Petrovi, „to je pre nás trafa. Keď princeznú uzdravíme, budeme mať naveky postarané.“ A hneď sa mu zdalo, že jeho druh je pomalý:
„Tak trochu pridaj do kroku, braček,“ poháňal ho, „nech tam dôjdeme ešte včas.“ Ale nech ho poháňal a postrkoval, ako chcel, Peter šiel čoraz pomalšie, až nakoniec počuli, že princezná zomrela.
„Tak vidíš,“ vraví Vejskal, „vlečieš sa, akoby si spal, a teraz to máme.“
„Len mlč,“ odpovedal svätý Peter, „ja viem ešte viac než uzdravovať chorých, dokážem aj mŕtvych vzkriesiť k životu.“
„No, keď je to takéto,“ zaradoval sa Vejskal, „to si dám páčiť, ale za vzkriesenie Ti pre nás musia dať aspoň polovicu kráľovstva.“
Potom šli do kráľovského zámku, kde bolo všetko v hlbokom smútku, a svätý Peter povedal kráľovi, že mu dcéru zase oživí. Zaviedli ho k nej a on si prikázal:
„Prineste mi kotol s vodou.“ Keď kotol priniesli, poslal všetkých von, len Vejskal smel zostať pri ňom. Potom nebohej odrezal všetky údy, hodil ich do vody, pod kotlom rozložil oheň a všetko to nechal variť. Keď mäso varom opadlo, vybral z kotla pekne biele kosti, položil ich na stôl a začal ich rovnať podľa ich prirodzeného poriadku. Keď bol hotový, postavil sa k svojmu dielu a trikrát zavolal:
„V mene najsvätejšej Trojice, mŕtva, vstaň!“
Po treťom zvolaní princezná vstala živá a zdravá a krásna ako predtým. Kráľ takému šťastiu ani uveriť nemohol a v tej veľkej radosti povedal svätému Petrovi:
„Povedz, akú žiadaš odmenu, a aj keby to bola polovica môjho kráľovstva, dám Ti ju.“
Peter však odpovedal:
„Nič za to nežiadam.“
Ach ty blázon bláznovský, pomyslel si Vejskal, drgol kamaráta do rebier a vraví:
„Nebuď predsa taký naivný, ak sám nič nechceš, nezabúdaj na mňa, ja predsa niečo potrebujem.“
Ale svätý Peter, že nie, že nič nechce. Kráľ však videl, že ten druhý by rád niečo dostal, preto zavolal pokladníka a dal vojakovi naplniť torbu zlatom.
Potom sa uberali ďalej, a keď prišli do lesa, povedal svätý Peter Vejskalovi:
„Teraz sa o to zlato rozdelíme.“
„Áno,“ odpovedal vojak, „to bude najlepšie.“
Peter začal zlatky deliť a rozdelil ich na tri diely. Vejskal si pomyslel: Čo mu to zase straší v hlave? Delí na tri kôpky, a my sme len dvaja. Ale svätý Peter vraví:
„Teraz je to presne rozdelené: jeden diel pre mňa, jeden pre Teba a tretí pre toho, kto zjedol srdce z jahňaťa.“
„Oho, to som zjedol ja,“ odpovedal Vejskal a rýchlo zhrabol zlatky, „na moju dušu, môžeš sa spoľahnúť.“
„Ako to môžeš tvrdiť,“ vraví Peter, „veď jahňa predsa nemá žiadne srdce.“
„Ale kdeže, kamarát, čo Ťa to napadlo, jahňa má srdce ako všetky zvieratá, prečo by práve toto jediné nemalo mať srdce?“
„No dobre, nechajme to,“ povedal svätý Peter, „nechaj si tie peniaze sám, ale ja už s Tebou nezostanem, pôjdem si svojou cestou.“
„Ako myslíš, braček,“ vraví vojak, „maj sa dobre, zbohom.“
Svätý Peter potom šiel inou cestou a Vejskal si hovoril:
„Dobre, že bude preč, je to predsa len čudný patrón.“ Peňazí mal teraz síce dosť, lenže s nimi nevedel hospodáriť, míňal, rozdával a po nejakom čase nemal zase nič.
To už bol zase v inej krajine a tam začul, že kráľovi práve zomrela dcéra. Práve ako na zavolanie, pomyslel si, z toho môže niečo kvapnúť: princeznú oživím a dám si zaplatiť, ako sa patrí. Šiel rovno ku kráľovi a ponúkol mu, že mŕtvu vzkriesi. Kráľ sa už tiež dopočul, že nejaký vyslúžilý vojak chodí svetom a oživuje zomretých, a myslel si, že Vejskal je ten divotvorca. Ale keď ho uvidel, predsa len k nemu nemal dôveru a opýtal sa najprv svojich radcov. Odpovedali mu, aby to skúsil, veď princeznej už nič neublíži, keď je mŕtva. A tak Vejskal mohol začať.
Dal si doniesť kotol vody, poslal všetkých von, odrezal mŕtve údy, hodil do vody a pod kotlom zakúril ..... všetko tak, ako to videl u svätého Petra. Voda sa začala variť, mäso opadlo, on vybral kosti a dal ich na stôl. Lenže nevedel, ako ich má zoradiť, v akom poriadku, a poskladal všetko ako-tak, päté cez deviate. Potom si stal k svojmu dielu a prehovoril:
„V mene najsvätejšej Trojice, mŕtva, vstaň!“ Povedal to trikrát, ale kosti sa nehýbali. Skúsil to ešte trikrát zopakovať, ale zase nadarmo. „Vstaň, ty dievka prekliata,“ zvolal, „okamžite vstaň, alebo Ti ukážem!“ Len čo to dopovedal, zrazu vstúpil oknom do komnaty svätý Peter vo svojej predošlej podobe, ako vyslúžilý vojak, a vraví:
„Čo to vyvádzaš, bezbožník? Ako môže mŕtva vstať, keď si jej kosti takto pozhadzoval?“
„Nehnevaj sa, braček, urobil som to, ako som vedel,“ odpovedal Vejskal.
„Tentoraz Ti ešte pomôžem, ale to Ti vravím, ak sa opovážiš podniknúť to ešte raz, bude s Tebou zle. A aj za to nesmieš od kráľa požiadať ani halier, a neprijmeš ničoho nič, rozumieš?“ Potom Peter kosti zoradil, ako k sebe patria, trikrát prehovoril:
„V mene najsvätejšej Trojice, mŕtva, vstaň!“ a princezná vstala a bola zdravá a krásna ako predtým.
Svätý Peter hneď zase zmizol oknom von, a Vejskal bol rád, že to tak dobre dopadlo. Ale predsa len ho mrzelo, že za to nemá nič vziať. „Toto sú mi nápady,“ hovoril si, „on jednou rukou niečo dá a druhou to zase vezme. To predsa nemá žiadny zmysel.“
Kráľ potom Vejskalovi ponúkal, o čo len požiada, a on nesmel nič prijať. Lenže šibal sa nezaprie, a tak pri všetkom odmietaní robil v reči všelijaké narážky, až predsa len docielil, že mu kráľ dal nasypať plnú torbu zlatiek, a potom až šiel. Keď vychádzal z mesta, stál za bránou svätý Peter a vraví mu:
„Vidíš, vidíš, aký si. Veď som Ti nezakázal od kráľa niečo vziať? A Ty si nesieš plnú torbu zlatiek.“
„Čo som mohol robiť,“ odpovedal Vejskal, „keď mi ich tam nastrkali.“
„To Ti vravím, nech sa už nabudúce do takých vecí nepúšťaš, alebo bude zle.“
„Nestaraj sa, kamarát, teraz mám peňazí ako šúpoľov, čo by som sa ešte babral s nejakými kosťami.“
„Už to vidím,“ vraví Peter, „tie peniaze Ti asi dlho vydržia! Ale aby si potom zase nerobil niečo nedovolené, dám Tvojej torbe takúto moc: len čo vyslovíš želanie, aby sa niečo ocitlo v Tvojej torbe, nech je to čokoľvek, hneď to tam bude. Lúčim sa s Tebou, viackrát ma už neuvidíš.“
„Tak buď zbohom,“ povedal Vejskal a pomyslel si: „To som rád! Len si choď, keď si taký čudný pavúk, ja Ťa naháňať nebudem.“ A celkom vypustil z hlavy, akú čarovnú moc má teraz jeho torba.
Vejskal chodil so svojimi zlatkami svetom, veselil sa, doprial si, doprial aj iným, až peniaze rozhádzal a prehýril ako prvýkrát. Keď mu už zostávali všetkého všudy štyri krajciare, prišiel k jednému hostincu a vraví si:
„Musím tie peniaze minúť!“ A objednal si za tri krajciare vína a za krajciar chleba. Ako tam tak sedel a zapíjal suchý chlieb, zašteklila ho v nose milá vôňa husacej pečienky. Vejskal sa začal obzerať a rozhliadať, až uvidel, že hostinský má v rúre dve krásne upečené husi. V tej chvíli ho napadlo, čo mu povedal kamarát na rozlúčku: že len čo vysloví želanie, aby sa niečo ocitlo v torbe, hneď to tam bude:
„Chlapče, toto si vyskúšaš na tých husiach,“ hovoril si. Vyšiel von a za dverami povedal:
„Tak ja si prajem: tie dve pečené husi z rúry ..... šup do torby!“ Ako to dopovedal, rozopol prezku torby, pozrel sa dovnútra, a hľa: mal tam obe dve! „Toto si dám páčiť,“ hovoril si, „teraz som chlapík, mám o všetko postarané.“ Zašiel opodiaľ na lúku, vytiahol pečienku a pustil sa do jedla. Keď bol v najlepšom, prichádzali po ceste dvaja vandrovní tovariši a hladne pokukovali na tú druhú hus, ktorú ešte nezačal. Vejskal si pomyslel: Jedna Ti stačí, zavolal si oboch tovarišov a vraví:
„Vezmite si tú hus a zjedzte ju na moje zdravie.“
Poďakovali mu, pozbierali hus, zašli s ňou do hostinca, objednali si holbu vína a bochník chleba, vyložili na stôl darovanú pečienku a dali sa do jedla. Hostinská sa na nich pozerala a vravela mužovi:
„Títo dvaja vandrovní jedia hus, či to nie je jedna z našej rúry, choď sa pozrieť.“
Hostinský hneď bežal a našiel rúru prázdnu:
„Ach Vy zlodejská cháska, tak Vy takto, zadarmo papať husičku! Hneď ju zaplatíte, alebo Vás zmlátim.“
„My nie sme žiadni zlodeji,“ bránili sa tí dvaja, „tú hus nám daroval vonku na lúke nejaký vyslúžilý vojak.“
„Takéto rozprávky vykladajte niekomu inému! Vojak tu bol, ale vyšiel z dverí ako poctivý chlap, ja som si na neho dával pozor. Ukradli ste to Vy a budete platiť.“ A keďže mu zaplatiť nemohli, vzal na nich palicu a vyhnal ich z dverí.
Vejskal zatiaľ šiel ďalej, až prišiel k jednej osade, kde stál na kopci skvostný zámok a pod kopcom obyčajný hostinec. Vošiel do hostinca a požiadal o nocľah, ale hostinský ho odbil:
„Nemáme už miesto, v dome je plno vznešených hostí.“
„To sa čudujem,“ vraví Vejskal, „že nocujú u Vás a nejdú si do toho skvostného zámku.“
„Milý zlatý,“ odpovedal hostinský, „to nie je len tak, ísť tam na noc. Kto to kedy skúsil, doposiaľ nikto z toho zámku živý nevyšiel.“
„Keď to skúšali iní,“ povedal Vejskal, „skúsim to aj ja.“
„To radšej nie,“ vraví hostinský, „tu ide o krk.“
„Však ono hneď nepôjde tak do tuhého,“ povedal Vejskal, „len mi dajte kľúče a aj niečo dobré na zub a na smäd, vezmem si to so sebou.“
A tak mu hostinský dal kľúče a jedlo a pitie a Vejskal s tým šiel do zámku. Tam s chuťou povečeral, a keď naňho prišla driemota, natiahol sa na zem, pretože posteľ tam nebola. Čoskoro zaspal, ale v noci ho vyburcoval strašný lomoz, a keď sa prebral, uvidel v komnate deväť škaredých čertov, ktorí okolo neho urobili kolo a tancovali. Vejskal im vraví:
„Tancujte si, ako dlho chcete, len ku mne žiadny nechoďte veľmi blízko.“ Ale čerti naňho doliehali stále bližšie a bližšie, až mu svojimi škaredými nohami skoro šliapali do tváre.
„Tak pokoj, Vy pekelná čeľaď,“ prikázal im vojak, ale oni skákali čoraz divokejšie. Teraz sa už milý Vejskal rozhneval a vykríkol:
„Oho, však ja Vás naučím, aby ste dali pokoj, keď chcem spať!“ Odtrhol nohu od stoličky a pustil sa do nich. Lenže deväť čertov, to bolo na jedného vojaka predsa len trochu veľa. Keď mlátil do jedného vpredu, ostatní ho chytili zozadu za vlasy a nemilosrdne ho ťahali.
„Teraz už mám toho práve dosť,“ rozkričal sa, „no počkajte, Vy rota rohatá: všetkých deväť šup do torby!“ A hop dup, už boli v torbe. Vejskal ju pekne pevne zapol na remienky a hodil do kúta. Naraz bolo ticho a Vejskal si zase ľahol a spal až do bieleho rána.
Ráno sa objavil hostinský s tým grófom, ktorému zámok patril, prišli sa pozrieť, ako sa nocľažníkovi darilo. Keď videli, že je zdravý a pekne vyspatý, podivili sa:
„Čo Vám strašidlá nič neurobili?“
„To by tak hralo,“ odpovedal Vejskal, „všetkých deväť ich mám tuto v torbe. Teraz môžete v zámku zase pokojne bývať, odteraz tu už strašiť nebude.“
Zámocký pán mu poďakoval, štedro ho obdaroval a chcel, aby zostal v jeho službách, ponúkal mu zaopatrenie doživotne.
„To nie,“ odpovedal Vejskal, „ja som sťahovavý vták, toto by mi nesvedčalo, potiahnem zase ďalej.“ A odišiel. Cestou sa zastavil v jednej kováčni, položil torbu, v ktorej mal svojich deväť čertov, na nákovu a požiadal kováča a jeho tovarišov, aby do nej búšili. Kováči vzali svoje ťažké kladivá a začali búšiť zo všetkých síl, až čerti spustili strašný jačot a rev. Keď potom Vejskal rozviazal remienky a torbu otvoril, bolo osem čertov mŕtvych, ale jeden malý, ktorý sa pritisol do kútika, bol ešte nažive, teraz rýchlo vykĺzol a uháňal späť do pekla.
Vejskal potom ešte dlhé roky chodil svetom, veľa zažil, a kto by to všetko vedel, mal by o čom rozprávať. Ale veselý vojak tiež zostarol a začal myslieť na posledné veci človeka. Raz zašiel k pustovníkovi, ktorý bol povestný svojou zbožnosťou, a povedal mu:
„Putovanie ma už neteší, teraz by som si rád nejako zariadil, aby som prišiel do neba.“
Pustovník odpovedal:
„Máš na výber dve cesty, jedna je široká, pekne pohodlná a vedie do pekla, druhá je úzka a nepriechodná a vedie do neba.“
To by som bol len blázon, pomyslel si Vejskal, aby som sa dal tou úzkou a nepriechodnou. Pozbieral sa a šiel cestou širokou, pekne pohodlnou, až došiel k veľkej čiernej bráne, a to bola brána pekelná. Vejskal zaklopal a vrátnik vykukol, kto to búcha. Ale ako uvidel Vejskala, hrozne sa zľakol: on to bol práve ten deviaty čert, čo vtedy sedel s ostatnými v torbe a šťastne z nej vyviazol len s modrinou pod okom. Preto zase rýchlo zastrčil závoru, bežal k najvyššiemu pekelníkovi Luciferovi a celý roztrasený vraví:
„Vonku stojí chlapík s torbou a dobýja sa k nám, ale ani za nič ho sem nepúšťajte, alebo pošle celé peklo do svojej torby. Raz ma v nej dal strašne zbiť kladivom.“
A tak na Vejskala škárou zavolali, aby len zase išiel, že ho do pekla nepustia.
„Keď ma tu nechcú,“ hovoril si, „pozrieme sa, či ma vezmú v nebi, niekde predsa zostať musím.“ Obrátil sa a šiel ďalej, až sa dostal k nebeskej bráne a tiež zaklopal. Svätý Peter tam práve sedel ako kľúčnik. Vejskal ho hneď spoznal a pomyslel si: Tu máš starého priateľa, tu pochodíš iste lepšie. Ale svätý Peter vraví:
„Je to možné, Ty chceš do neba?“
„No, len ma tam pusť, kamarát, niekde sa predsa musím ubytovať. V pekle ma nevzali, inak by som sem nešiel.“
„Ba nie,“ povedal svätý Peter, „do neba sa nedostaneš.“
„No, keď ma tam nechceš pustiť, tak si vezmi späť aj tú torbu: ja už od Teba nechcem mať vôbec nič,“ hovoril Vejskal.
„Tak mi ju sem daj,“ zabručal svätý Peter. Vojak mu mrežovou bránou podal torbu do neba, svätý Peter ju vzal a zavesil vedľa svojho sedadla. V tom Vejskal vraví:
„Tak teraz ja sám ..... šup do torby!“ A hop šup, sedel v torbe, a tak teda bol v nebi a svätý Peter ho tam musel nechať.