O POPOLUŠKE

V starých časoch býval v jednom meste chudobný muž, ktorý mal tri dcéry. Neboli ešte dorastené, ale už na nich bolo vidieť, aspoň na tých dvoch starších, že budú z nich pekné dievčatká. Tá najmladšia bola celý deň v kuchyni pri hrubej práci, takže jej vždy hovorili len Popoluška, lebo od samého popola nebolo ani možné spoznať, či je pekná, alebo nie. Tie dve staršie, Kasala aj Adlina, boli síce vyučené v ženských umeniach, ale nerobili nič a starosť o živobytie nechali celkom na rodičoch, takže títo, nevládzuc to inak zvládnuť, minuli na výživu všetko, čo mali. Ich známi a susedia, a obzvlášť jedna tetka, rozumná a rozvážna to žena, im to veľmi zazerali, že ich nikam medzi ľudí nedajú. Ale čo, keď sa dievčatám nechcelo? Chodili celý deň so založenými rukami, Popoluška im všetko musela donášať až pod nos, začo ju ešte neustále trápili.
Jednej noci povedal muž svojej žene: „Milá žena, s tými dievčatami to tak zostať nemôže, ak nechceme čo najskôr skončiť na žobrote. Tu do služby ísť nechcú, musím sa teda odhodlať a lsťou ich niekam zaviesť, odkiaľ by cestu domov nenašli.“ Žene sa to, samozrejme, zdalo čudné, ale núdza je zlá; a tak, dôverujúc mužovej poctivosti, súhlasila, aby dcéry na druhý deň odviedol. Popoluška, ktorá spala pri krbe a hneď si všimla všetko, čo sa len pohlo, počula aj ten rozhovor rodičov. Len čo sa rozodnilo, potichu vstala a ponáhľala sa za tetkou poradiť sa.

„Ja ti síce poradím, ale pod podmienkou, že svoje zlopovestné sestry nevezmeš so sebou späť.“ Potom dala Popoluške klbko nití a povedala: „Zostaň vzadu a priviaž koniec niekde o blízky strom, klbko daj do vrecka, a tak potiahneš niť za sebou a po nej zasa cestu domov nájdeš.“

Popoluška poďakovala dobrej tetke a išla s klbkom domov.

Zavčasu ráno, keď otec vstal a dievčatá zobudil, povedal im: „Mám dnes veľmi veľa práce v lese, takže sám ani nestačím, preto musíte ísť všetky tri so mnou.“

Nechutilo to rozmarným dievčatám, len Popoluška mala raňajky dávno prichystané, keď ony ešte ani obliecť sa nestihli. Keď sa najedli, išli s otcom. Popoluška mala klbko vo vrecku a niť stále ťahala za sebou. Otec ich viedol krížom-krážom po lese, až prišiel do húštiny, kde im kázal posedieť, kým si vyhliadne miesto, kde by bolo najlepšie zbierať haluzinu. Na nič nemysliac, čakali dievčatá, ako im bolo prikázané, len Popoluška vedela, kam to mieri; a keď otec po dobrej chvíli neprichádzal, povedala im: „Mne sa zdá, že nás tu otec nechá, a preto radšej poďme ho hľadať do lesa.“

„Ty múdra vždy niečo vieš.“

„No, ak nechcete, pôjdem sama.“

To dievčatá tiež nechceli, a tak išli za ňou. Popoluška mala dobré srdce a nemohla to sestrám urobiť, aby ich v lese samé nechala. Po niti, ktorú zasa na klbko navíjala, prišli šťastlivo, hoci neskoro večer, domov. Otec im nahnevane otvoril, keď klopali na dvere; ospravedlňoval sa však, že v lese zblúdil, a keď z neho neskoro vyšiel, že radšej išiel domov, v istote, že ony prídu za ním.

No v noci Popoluška dobre počula, ako žene hovoril: „Naozaj neviem, ako tie dievčatá našli cestu z lesa. No to nič, zajtra ich zavediem ešte ďalej, aby ľahšie prišli na zámok, kam ich chcem dať do služby.“

Ešte ani nesvitalo a Popoluška už bola u tetky; ale musela jej sľúbiť, že sestry už nikdy neprivedie späť. Potom jej povedala, aby si nabrala popola, koľko len môže, a po ceste ho za sebou sypala, takže cestu späť nájde.

Tá poďakovala a išla domov. Otec zasa zobudil dcéry, aby rýchlo vstali a obliekli sa, že pôjdu s ním do lesa na šišky.

Keď sa naraňajkovali, vzala si Popoluška košíček, navrch do neho dala šatku a kúsok chleba, na spodok ale samý popol, ako aj do vreciek. Ako šli, stále trochu vysypala, až na to miesto, kam ich otec zaviedol a kde ležalo množstvo šišiek. Tu im otec povedal: „Vy zbierajte tu a ja pôjdem tamtým smerom; až budete mať plné zástery, potom na mňa zavolajte.“

Keď mali dievčatá zástery plné, kričali na otca, ale otec bol fuč.

„Teraz musíme ísť samy domov, milé sestry,“ povedala Popoluška, „otec asi zasa zablúdil.“ Tentoraz poslúchli sestry bez odporu a išli s ňou domov. Šťastlivo sa tam po popolom posypanej ceste dostali. Všetko už spalo, keď k chalupke prišli.

„Vy ste nám ušli, ocko?“ pýtali sa dievčatá.

„Ach vy hlúpe, akože by som vám bol ušiel? Ja som šiel ďalej do lesa a tak som sa zahĺbil do svojej práce, že som na vás celkom zabudol, a keď som sa potom chcel po vás vrátiť, boli ste už preč; čo som mal robiť? Išiel som teda bližšími chodníkmi domov.“

Kasala a Adlina tomu uverili, ale Popoluška vedela, čo za tým je.
V noci zasa povedal otec: „Zajtra sa mi iste nevrátia!“

Matka ho prosila, aby od toho upustil a nikam ich viac nevodil, ale on inak urobiť vôbec nechcel. Ešte sa ani nerozvidnelo, keď bola Popoluška zasa u tetky a všetko jej rozprávala; ale tentoraz sa na ňu tetka naozaj nahnevala, že sestry zasa priviedla späť. A zo zlosti jej naschvál dala hrachu, koľko len uniesla, aby ho za sebou sypala. Po východe slnka zobudil otec dcéry s tým, aby šli s ním po chvojinu. Naraňajkovali sa a išli. Popoluška zostávala vzadu a stále hrach za sebou sypala. Ocko ich tentoraz zaviedol ešte ďalej, a keď im ukázal, kde majú chvojinu lámať, odišiel inam.

Slnko stálo už dosť vysoko, keď, kopu nalámanej chvojiny majúc, sháňali sa po otcovi. Volali, hľadali, ale všetko nadarmo. Tu im Popoluška ponúkla, že pôjdu zasa samy domov; pozerala na ceste po hrachu, ale hrachu nikde nebolo. Videla kŕdle divých holubov, ktoré sedeli na ceste, a z toho si ľahko pomyslela, že tie ten hrach pozbierali. Bolo zle; až teraz sestrám povedala, čo otec zamýšľal. Čo mali robiť? Urobili si z chvojiny a z machu lôžko a hladné si ľahli pod holé nebo. Ráno vstali a nazbierali si jahôd na raňajky a potom chodili ako zblúdené ovce po lese. Tu im Popoluška dala radu.

„Ja vám poviem, dievčatá, čo urobíme; ja vyliezem na strom, a kde uvidíme nejaké stavenie, tým smerom pôjdeme.“ Potom vyliezla ako veverička na borovicu a pozerala na všetky strany, či by nezazrela nejaké ľudské obydlie. A naozaj videla v diaľke veľký zámok. Dobre si zapamätala, ktorým smerom to bolo, potom zlezla dolu, povedala to sestrám a všetky čoskoro kráčali cestou k zámku.

Bol už súmrak, keď prišli na zelenú lúku, kde zámok stál. Trikrát ho obišli dookola, ale nebolo tam vidieť ani živej duše. Osmelili sa teda a zaklopali na bránu. Tu sa im zjavila baba, taká škaredá, že sa jej nesmierne zľakli. Hlavu mala ako kaďa, oči vypúlené, vlasy strapaté a telo také hrubé, že by ju všetky tri neboli mohli obopnúť.

„Čo tu hľadáte?“ skríkla na ne, až sa im srdce strachom roztriaslo.

„Ach, zlatá babička,“ odpovedala Popoluška, „my by sme vás prosili len o niečo máličko na jedenie, máme strašný hlad.“

„Zmiznite odtiaľto, ak nechcete, aby vás môj muž zjedol.“

„Ach čo si počneme, keď nás pod strechu neprijmete? Noc je na krku, nevieme kam ísť, a nakoniec by nás ešte váš muž stretol a zjedol; zmilujte sa nad nami a niekam nás ukryte; my vám všetko urobíme.“

„Ach áno, áno!“ kričali jedným hlasom Kasala a Adlina.

„Ja vám budem šiť šaty, vyšívať črievice a rozličné šperky chystať.“

„Ja vás budem hladkať a česať, aby ste boli krajšia.“

„A ja,“ povedala Popoluška, „vám budem variť tie najlepšie jedlá a všetko vám upracem, aby ste vôbec nemuseli pracovať.“

Baba, týmito slovami upokojená, dala si povedať a viedla ich do zámku. Dala im surové mäso a ovocie. Keď sa toho ovocia dosýta najedli, išli s babou do pivnice; stál tam veľký prázdny sud, doň ich teda všetky tri ukryla a odišla hore. Vtom jej muž zaklopal na bránu. Plná strachu mu išla otvoriť.

Ľudožrút, ktorý vkročil do dverí, bol trikrát taký veľký ako baba. Len čo sa v izbe obrátil, zvolal hromovým hlasom, až sa všetko triaslo, takže to bolo počuť až do pivnice: „Čuchám tu ľudinu; ženo, koho tu máš?“

„Ale koho by som tu mala, mužíček?“ Potom mu priniesla dobrú večeru, aby ho upokojila.

Za chvíľu sa jej však zasa spýtal: „Povedz, baba, koho tu máš?“

„Ale, pánko, nikoho.“

Po chvíli, keď sa najedol, začal zasa: „Musíš tu niekoho mať; povedz.“

Keď žena videla, že by ho ďalším zapieraním rozhnevala, povedala mu všetko a dokončila: „Ale ja by som myslela, aby si ich nechal nažive; až sa od nich všetkému naučím, čo vedia, až potom, ak budeš chcieť, môžeš ich zabiť.“

Keď si to ľudožrút rozmyslel, urobil jej to po vôli. Potom ho baba viedla do pivnice. Úbohé dievčatá si mysleli, že je po nich, že už ide po ne, aby ich zožral. Len čo ho teda zazreli, padli na kolená a prosili o život.

„Ja vás nechám nažive, ale musíte všetko robiť tak, ako ste povedali, inak s vami bude zle.“

Rady to sľúbili. Zavčasu ráno už bola Popoluška na nohách a pripravovala raňajky; ale sestry jej museli pomáhať, pretože ľudožrút s ľudožrútkou zjedli za tridsať osôb. Keď vstali, raňajky boli už na stole. To sa im páčilo, osobitne pani ľudožrútke, keď jej Kasala a Adlina hrivu učesali a spletli a pekne ju obliekli. Starý sľúbil, že im všetko donesie, čo budú potrebovať, len aby povedali. Zatiaľ im však nič nechýbalo. Každá si hľadela svojej práce, a tak im čas ubiehal. Čím ďalej, tým viac ich to tam však omrzievalo; ale nebolo nijakej pomoci, nijakého vykúpenia.

Dohodli sa raz medzi sebou, že keby to bolo nejako možné, svojich pánov by zabili. Ale ako? To bola tá otázka, o ktorej dňom i nocou premýšľali. Šťastím sa im stalo, že sa ľudožrút od Popolušky chcel naučiť piecť chlieb. Túto príležitosť chceli využiť, domnievajúc sa, že so starou to pôjde ľahšie. Ten deň zrána Popoluška v peci zakúrila, ktorá, keďže sa piekla veľmi veľa bochníkov, bola aj poriadne veľká. Ľudožrút si sadol k peci a stále pozeral, kedy oheň zhorí, aby ho mohol potom rozhrabať a chlieb vsadiť. Od tej horúčavy však celý zmorený ľahol si na zem a zaspal. To bolo, čo si dievčatá želali. Len čo ho začuli chrápať, doniesli veľké hrádze, oprely ich o neho a všetkou silou naraz ho do ohňa zvalili. V okamihu bol z ľudožrúta škvarok. Jedného mali teda z krku; ale ako s druhou?

Keď baba vstala, privalili sa k nej dievčatá a vraveli, aby sa dala rýchlo chystať, že sa jej muž z lesa čoskoro vráti a že by sa veľmi nahneval, keby ju tak dlho strapatú zazrel. Baba si teda sadla na stoličku a dievčatá ju začali česať.

„Zohnite, babička, hlavu, aby som vám mohla vlasy vzadu pekne uhladiť,“ povedala Kasala.

Baba hlavu sklonila a Kasala jej hodila vlasy cez oči, vzala veľkú sekeru, ktorú jej Popoluška podala, a jedným rázom jej hlavu odťala. Potom všetko vyčistili a telo zakopali. Teraz už, ako plnoprávne paničky zámku, prehľadali všetko, kde čo leží, a našli mnoho drahých a skvostných vecí, ktoré sa im všetky dobre hodili. Ale úbohej Popoluške nastali kruté dni. Ako predtým, keď ešte bola doma, musela všetko robiť, upratovať, prať, variť, zatiaľ čo slečny sestry sa stále len fintili a drobnými prácami zaoberali. Popoluška bola na to síce zvyknutá a nebolo by jej to prišlo odporné, keby ju boli sestry aspoň nesužovali; ale tak nebolo, nič sa im nehodilo, čo urobila, za každé dielo, za každú službu ju poriadne vykárali. Ale čo im bolo platné všetko to fintenie, keď tam nikto nebol, komu by sa boli zapáčili? To ich tiež najviac mátalo. Umienili si teda, že sa raz pozrú do toho mesta, kam ľudožrút chodieval po potravu. Jedného dňa skutočne tak urobili a išli do mesta, ktoré nebolo ani tak ďaleko, ako sa domnievali. Tam si nakúpili všelijakých šperkov a iných potrebných vecí, potom si zjednali kone a voz, najali sluhov, aby do budúcna nemuseli do mesta chodiť len tak jednoducho. Popoluške pribudlo práce; v dome bolo síce teraz viac ľudí, ale preto jej predsa nikto nepomohol, pretože všetci mali len so slečnami čo robiť. Keď tieto druhýkrát do mesta išli, počuli, že tamojší princ bude dávať veľkú hostinu, na ktorú bude mať vraj každý prístup. To bolo niečo pre tie márnomyseľné sestry. Hneď si nakúpili šaty, aby sa mohli čo najskvostnejšie vystrojiť. Tu bolo radenia a rozprávania, keď prišli domov, ako by na nich stál celý svet. Popoluška ani nevedela od samého behania, kde jej hlava stojí. Rada by sa bola tiež raz do takých šiat obliekla a niekam sa pozrela, ale bála sa vždy sestrám o tom zmieniť. Keď však videla také prípravy a stále len o krásnom princovi počula rozprávať, osmelila sa a poprosila sestry, aby ju vzali so sebou.

„Teba?“ osopili sa na ňu obe; „no, to by sme si krásnu česť získali.“

„Dajte mi len niektoré z vašich obnosených šiat a uvidíte, keď sa čisto vystrojím, že budem vyzerať lepšie.“

„Čo si tá Popolica o sebe myslí! Azda nie, že bude krajšia ako my? Z toho nič nebude. Zostaň ty len doma a stráž hospodárstvo, za to ti potom povieme, čo sa v meste dialo.“

Popoluška mlčky odišla, ale oči sa jej zaliali slzami pre tú nelaskavosť hrdých sestier. V deň určený na slávnosť vstali sestry zavčasu ráno. Tu bolo krikov a rozkazov; všetci, kde kto bol, mali plné ruky práce, až kým neodišli. Keď si Popoluška trochu vydýchla, vzala metlu a išla do izby, aby pozametala a upratala. Tu ako sa zohýna a pozerá, aby nikde ani prášok nezostal, zbadá v jednom kúte niečo blyštivé. I zdvihne to a vidí, že je to zlatý kľúčik. Od čoho je asi ten kľúčik, pomyslí si a ide rýchlo hľadať, kam by patril. Ale nebolo nijakej skrine, nijakých dverí, nijakej truhlice, ku ktorej by sa bol kľúčik hodil. Keď hore všetko prezrela, vzala svetlo a išla do pivnice. Tu videla v kúte dvierka, na ktorých bol zavesený malý zámok. K tomu patril zlatý kľúčik. Otvorila a nič sa nebála, ale s chuťou vošla do tmavej chodby, ktorú pred sebou videla. Niekoľko krokov ďalej boli zasa dvere, ktoré sa dali tým istým kľúčikom otvoriť. Ale ako sa zľakla, keď vošla do siene a videla svetlo tisícerým bleskom sa od stien odrážať! Tu boli na podlahe kopy striebra a uprostred stál z ryzieho striebra umelo vyrobený stôl a na ňom strieborná truhlička. Z prvej siene bolo otvoreným oblúkom vidieť do druhej. Tá bola zo zlata a uprostred bol zlatý stôl a na ňom zlatá truhlička. Z tej sa šlo do tretej. Obe prvé neboli však nič proti tejto; tu boli steny samými drahými kameňmi vykladané, ako keď je nebo najhustejšie hviezdami posiate; uprostred stál železný stôl, na ňom železná truhlička. Keď si Popoluška siene ešte raz prešla a dosť sa nadívala, išla a otvorila najprv železnú truhličku. Ako víko nadvihla, videla zlatými slovami na ňom napísané: „Kto sem prvýkrát vkročí a železnú truhličku otvorí, tomu patrí, čo vo všetkých troch nájde, ako aj všetko, čo tu stojí. V čele tejto siene je najväčší kameň, kto naň zatlačí, tomu sa stena otvorí. Tam sa pasie biely koník, kto naň vsadne, musí povedať: ‚Hmla za mnou, hmla predo mnou,‘ a koník ho donesie, kam sa mu zapáči. Ale všetko to bohatstvo len trikrát a len dobrému na šťastie pomôže, zlému však na nešťastie.“

Keď to Popoluška prečítala, pozrela, čo je ešte v truhle, a vytiahla biele šaty, dookola zlatom vyšívané a drahými kameňmi ozdobené. Všetko, čo k nádhernému odevu patrilo, ležalo pod šatami; nakoniec vytiahla aj rozkošné zlaté papučky. Popoluška nebola síce márnivá, ale ten skvostný odev ju predsa tak mocne lákal, že sa doň napokon musela obliecť. Bežala teda rýchlo späť, a vyzliekla zapopolené šaty, čisto sa umyla a ponáhľala sa zasa do pivnice. Tam vzala šaty z truhly a obliekla sa do nich. Od hlavy až po nohu s maličkou papučkou, všetko jej tak dobre sedelo, akoby to odliali. „A teraz,“ povedala s potešením sa prezerajúc, „sadnem na koníka a pozriem sa tiež na tú slávnosť a na toho krásneho princa. Že ma sestry nespoznajú, tým som si istá; veď by sa skôr smrti nazdali, ako že v takých šatách trčí zašpinená Popoluška.“ Išla teda, zatlačila na kameň, ktorý bol najväčší a v priečelí sa trblietal, a vyšla na zelenú lúku. Naozaj sa tam pásol koník ako sneh biely. Vzala ho za uzdu a smelo sa naň vyšvihnúc, povedala: „Dones ma, koníku, do mesta; hmla za mnou, hmla predo mnou!“ A ako vietor letel s ňou poslušný koník k mestu. Za chvíľu boli v kniežacom zámku. Popoluška zosadla, priviazala bieleho koníka k stĺpu a išla hore do hodovej siene. Všetci hľadeli s úžasom na krásnu pannu. Princ, ktorý sa práve zabával s Kasalou a Adlinou, rýchlo ich zanechal a zvedavo pristúpil k neznámej panne. „Kto si, krásna panna,“ pýtal sa jej, „ktorá prichádzaš, aby si hostinu svojou prítomnosťou ozdobila?“

„Ak je vám milé, aby som sa tu chvíľku zdržala, nežiadajte vedieť moje meno.“

Na tie slová sa jej princ viac nepýtal, ale viedol ju k stolu. Bála sa síce trochu, aby ju sestry nespoznali, ale tieto, hoci z nej oči nespúšťali, predsa na Popolušku ani nepomysleli. Po tabuli sa tancovalo; ale princ nemal už pre nič iné ani oči, ani myseľ, iba pre krásnu cudzinku. On sa nečudoval krásnemu odevu, skvelým diamantom, on videl len jej krásu, počúval len milé zvuky, ktoré jej tak lahodne splývali z pier. Popoluška sa však naozaj sama sebe čudovala, kde sa to v nej vzalo. Čo sa jej princ pýtal, a toho bolo pekne veľa, na všetko mu tak rozumne, tak vtipne a vážne odpovedala, ako keby bola cvičená na vysokých školách. Čo na seba kráľovský odev obliekla, bola celkom iná.

Už sa poriadne zvečerievalo, keď si až vtedy spomenula, že musí ísť domov. Nemohla sa však princa nijako zbaviť a musela s ním ísť dolu, tam sa mu však vyšmykla z ruky, a rýchlo sa na koníka vyhupnúc, bola preč. Nadarmo uháňal princ na svojom najrýchlejšom koni za ňou, chcejúc ju dohoniť, – Popolušku nebolo viac vidieť. Keď prišla domov, vyzliekla zo seba šaty a dala ich zasa do truhličky, potom vzala na seba zapopolenú sukňu a ponáhľala sa hore, aby bolo všetko pripravené, až sestry prídu. Nešlo jej to však tentoraz dokopy, takže mala ešte veľa práce, keď sa obe sestry vrátili. Tieto si však tentoraz takých maličkostí ani nevšimli, pretože samy so sebou mali dosť čo robiť.

„Tak mi predsa povedzte, ako ste sa tam mali a či sa vám to páčilo?“

„Dobre sme sa mali, to si môžeš pomyslieť; a páčilo sa nám to tak, že tam zajtra zasa pôjdeme.“

„Ach, to ma predsa vezmete so sebou.“

„Na to ani nemysli; ty sa nehodíš do takej spoločnosti, kam chodia vznešené princezné.“

„Čo tam bolo za princeznú? Veď mi to aspoň môžete povedať.“

„Veru, to sa ani povedať nedá; takú krásu sme ešte nikdy nevideli. A aké mala šaty! Veď len jej môžeme ďakovať, že bude zajtra zasa taká hostina. Princ sa do nej zamiloval, a ona mu ušla; teraz nevie, ako by sa s ňou stretol, a myslí si, že zajtra iste zasa na hostinu príde.“

Popoluške tie slová celú noc vŕtali hlavou. Ráno, len čo boli sestry z domu, bežala do pivnice, aby sa pozrela do druhej truhličky. Tam ležali šaty ružovej farby, striebrom ťažko vyšívané, ako aj všetko ostatné potrebné na slušné vystrojenie; jediné papučky musela vziať z prvej truhličky. Páčila sa sama sebe, keď sa v lesklej striebornej stene na seba pozerala. Potom išla k svojmu koníkovi, ktorý ju čoskoro doniesol do mesta.

Princ sedel pri stole ako na tŕní; kedykoľvek sa dvere otvorili, myslel si, že je to očakávaná neznáma. Napokon sa dvere rozleteli, hodváb šiat v nich zašuštil a blažený pohľad princov dosvedčil, kto prichádza.

„Ach, ako ste ma včera takým rýchlym odchodom zarmútili!“ povedal princ, keď s ňou bol sám.

„Nemôžem inak,“ odpovedala Popoluška, „a ak chcete, aby som vás ešte raz navštívila, nesmiete ma tu zdržiavať.“

„Vy neviete, aká ťažká je to pre mňa úloha; ale podriadim sa vašej vôli s podmienkou, že zajtra zasa prídete.“ „Iste dané slovo splním.“

A teda, keď bol čas, aby sa vrátila, princ ju dlhšie nezdržiaval, kojiac sa nádejou, že ju zajtra zasa uvidí. Keď prišla domov, rýchlo sa vyzliekla a odišla k svojej práci; len čo s ňou bola hotová, prišli obe sestry.

„A ako ste sa dnes mali?“ pýtala sa ich Popoluška. „Bola tam zasa tá princezná?“

„Samozrejme, že bola, a krajšie ako včera vystrojená; zajtra bude zasa hostina, a tu tak ľahko nevyklzne. Môj bože, čo ten princ na nej len vidí? Samozrejme, že je pekná, ale veď je aj iných pekných dievčat na svete dosť, a nemusel sa práve do nej tak zblázniť.“

„Keby jej nebolo, kto vie, či by ste sa boli kňažnami stali?“ povedala na to Popoluška.

„A čo ty sa do takých rečí pleties? Hľaď si svojej práce a nestaraj sa o nás,“ odbila Adlina sestru Popolušku. Tá ticho odišla a pomyslela si v srdci: Vy blázni, ja by som svoje šťastie za vaše predsa nevymenila!

Tretí deň ráno odišli sestry skvostne vystrojené, a Popoluška, len čo trochu poupratovala, ponáhľala sa opäť do pivnice. Tentoraz otvorila striebornú truhličku. Tam boli modré šaty, striebrom a perlami vyšívané. Keď sa obliekla, trblietali sa jej diamanty na krku a na hlave. Tak vystrojená išla po tretíkrát na koníkovi do zámku. Princ dal rozkaz, aby mu vrátnik, keď zazrie princeznú (za ktorú ju všetci považovali), prišiel oznámiť. Nesedel dlho pri stole, keď vrátnik pribehol k nemu a oznamoval, že vidí z diaľky niekoho na bieliku prichádzať. Princ letel dolu, ale Popoluška mu už prišla v ústrety. Bol spokojný a veselý, lebo sa s istotou domnieval, že mu tentoraz neujde. Každý bol dychtivý dozvedieť sa, ako to asi dopadne. Princ ju neustále prosil, aby neodchádzala, aby mu povedala, kto je, a stala sa jeho manželkou.

Ale na všetky vrúcne prosby dostal za odpoveď: „Nežiadajte to odo mňa, lebo je možné, že by vám to ani nebolo milé. Upokojte sa tým, že som tu kvôli vám.“

„Ale ako dlho chcete zostať? A kde vás mám potom hľadať?“

„O to nech sa postará osud.“

Tak úbohého princa odbavovala. Napokon prišiel čas, aby opäť odišla domov. Len čo knieža spozoroval, že sa chystá na odchod, dal jednému sluhovi tajné znamenie, a ten odbehol. Za chvíľu sprevádzal Popolušku dolu a stále ju ešte prosil a zdržiaval. Ona však rýchlo od neho odišla a k svojmu bieliku sa ponáhľala. Tu však zrazu pocítila, že jej nohy na zemi viaznu. I pozrela sa, čo je, a videla, že je zem dookola akousi smolou namazaná. Ešte si stále z toho pomáhala; keď však zrazu zazrela za sebou princa, trhla sebou a čerstvo na koňa vyskočila; ten hbito všetko preskočil, a už ho nikto nevidel. V kolomaži však zostala v zálohe zlatá papučka. Knieža želel, že sa mu jeho lesť nepodarila; potešilo ho to však predsa, že aspoň niečo má, podľa čoho by neznámu milenku mohol nájsť.

Nemenej bolelo aj srdiečko Popolušky. Ešte jej, čo sa pamätala, nikto tak milé a láskavé mená nedal, nikto s ňou tak vľúdne a tak láskavo nezaobchádzal, slovom nikto ju ešte tak nemiloval, ako práve ten krásny princ. Čo divu, keď si odo všetkých opovrhovaná Popoluška priala, aby mohla s ním žiť do smrti. Smutne sa s koníčkom rozlúčila; smutne skvostné šaty do truhličky ukladala. „Ach, ako ma Boh za moju márnivosť potrestal,“ povedala, keď jedinú papučku ukladala. „Teraz som stratila srdce a papučku; mohla by som byť síce šťastná, ale môžem tomu všetkému veriť? Či to nie je nejaké kúzlo? A nakoniec budem ešte za svoju zvedavosť a stratu papučky potrestaná!“

Tak nariekajúc išla zasa hore po svojej práci. Sestry prišli domov, ale ona sa ich tentoraz na nič nepýtala. No týmto sa huby rozbehli aj bez akýchkoľvek otázok.

„To mu prajeme,“ povedala Kasala, keď im Popoluška lôžka chystala. „Prečo sa zbláznil do takej čarodejnice a nezostal radšej pri nás! Teraz môže bozkávať papučku.“

„Čo vieš,“ odpovedala Adlina, „či sa zajtra neprihlási?“

„To by tam bola už dnes zostala.“

„Kto sa bude o to hádať; pôjdeme tam, a ak sa nám na nohu hodí, staneme sa jedna alebo druhá kňažnou.“ „Čo je to s tou papučkou?“ pýtala sa Popoluška. „Ty chceš tiež všetko vedieť; no ale povedať ti to môžem. Včera teda prišla tá princezná opäť na dvor; knieža si celý deň nikoho ani nevšimol a len stále sa s ňou zaoberal. Keď mala odísť, dal to miesto, kde jej kôň stál, natrieť kolomažou, aby tam uviazla. Ale ona nebola taká hlúpa a šikovne sa vyšmykla, len papučku tam nechala. Knieža dal hneď oznámiť, že sa zajtra z celého okolia majú všetky panny a panie v jeho zámku zísť, a ktorá z nich papučku obuje, tá, ak bude slobodná, že sa stane jeho manželkou. On si myslí, že neznáma je z jeho krajiny a že žiadna nemôže mať takú malú nôžku ako ona. Možno však, že sa v tom pomýli a sám seba sklame.“

„Veď aj vy samy máte malé nôžky, možno dosť na to, že papučku obuje,“ povedala na to Popoluška.

„Uvidíme, ako to zajtra bude.“

Ráno, skôr ako odišli, stiahla si každá nohy, až jej slzy bolesťou po tvári tiekli, len aby do papučky vliezla.

Úbohá Popoluška nevedela, čo má robiť: či ísť za nimi, alebo zostať doma. Láska však zvíťazila nad strachom. Išla do pivnice, obliekla na seba modré šaty a papučku zabalila do šatky. Potom hodila navrch svoje všedné šaty, a tak sa s Pánom Bohom na cestu vydala. Šťastlivo prišla za pol dňa do mesta. Išla rovno do zámku. Tam sa však sotva pretlačiť mohla, lebo sa zišlo veľké množstvo žien. Na každej tvári bolo čítať buď nádej a dôveru, buď žiaľ alebo zlosť sklamaného srdca. Tá sa tešila, že papučku obuje, iná sa zasa mrzela, že jej bola malá. Keď vošla až do siene, videla vo výklenku sedieť aj svoje sestry. Vyzerali ako kyslé jablká, z čoho usúdila, že sa do papučky nedostali. Tá maličká, pekná príčina všeobecného pobúrenia ženského pohlavia ležala na skvostnom koberci uprostred siene. Princ sedel na tróne a hľadel smutne na to vrenie; nepozeral na nohy, ale len na tváre, no zatiaľ nenašiel, čo hľadal. Jedna z posledných bola Popoluška.

„Adlinka, len sa, prosím ťa, pozri, nie je to tamto tá naša Popolica?“

„Veru máš pravdu, že je.“

„Čo tu robí? Poď, pôjdeme po ňu. Tá nech sa teší! Nechá všetko doma a ide sem pozerať.“

Chceli ešte viac povedať a výhražky hneď splniť; ale slová im zostali v ústach, keď videli, že aj Popoluška sa blíži ku koberci a papučku obúva.

„To je azda ona!“ kričali všetky jedným hlasom, keď videli, že Popoluška do papučky vkĺzla ako nič.

Princ, ktorý zamyslený posledného výjavu ani nezaregistroval, na to vykríknutie ako strela z trónu zletel a k Popoluške pristúpil, aby sa presvedčil, že jej papučka sedí akurát. Tu zhodila zo seba svoj všedný odev a ukázala aj druhú papučku.

„Ty si to, moja krása?“ čudoval sa princ. „Ach, netrap ma dlhšie,“ prosil pred ňou kľačiac. „Vyslyš moje prosby, buď mojou manželkou.“

„No tak chcem ti byť po vôli,“ povedala Popoluška, „ak sa neštítiš prijať za manželku obyčajné dievča.“ „Nech si ktokoľvek, budeš mojou chotou.“

Potom ju posadil vedľa seba na trón a za kňažnú ju vyhlásil. Sestry div od zlosti nepukli. Ona však nebola taká zlá a nehanbila sa za ne, ako ony za ňu. Povedala teda všetko svojmu ženíchovi a išla im naproti. Keď videli, že im tá zlosť nič nepomôže, stavali sa jej do očí ako anjeli, aby sa im tiež trochu slávy dostalo. Blažený knieža vystrojil skvostnú svadbu, na ktorej sa nevesta ako najjasnejšia hviezda trblietala. Keď boli mladí manželia sami, zverila Popoluška svojmu chotiovi tajomstvo veľkého bohatstva a prosila ho, aby tam s ňou došiel. Princ poslúchol a podivil sa kráse a nádhere tých podzemných siení. Potom si vzali, čo len obaja nabrať mohli, takže naložili na voz desaťkrát toľko, čo stála celá zem. To urobili trikrát.

Kasala a Adlina, ktoré boli teraz neustále okolo kňažnej, nevedeli doteraz, ako k tomu sestra prišla. Usilovali sa teda všemožne, aby na to prišli. Kňažná, sama dobrota, mysliac si, že tá ich úprimnosť je pravá, tiež im to raz zverila. Od tej chvíle nemali v meste nijakého pokoja a skoro sa odobrali do svojho zámku. Šlo im len o to, aby sa tiež do tajného pokladu pozreli. Keď teda prišli domov, bola ich prvá práca hľadať dvierka v pivnici; a podarilo sa im ich nájsť. Keďže však kľúčik nemali, museli dvere násilím otvoriť. Ako tu toľko bohatstva videli, zostali ako omámené a začali do zástier, do vreciek, a kam len ktorá mohla, striebro, zlato a drahé kamene brať. Keď mali dosť, išli hore, aby to vysypali. Zdalo sa im toho však ešte málo, išli teda ešte raz; to ich však stálo draho. Ako pristúpili k dverám, vyskočili na ne dve veľké čierne mačky, zavesili sa im na krk, a kde ich popadli, tam ich ostrými pazúrmi škrabali, až obe bez seba na zem padli. Keď opäť nadobudli vedomie, vyliezli s nesmiernou bolesťou z pivnice hore. Aké však bolo ich zľaknutie, keď sa na seba pozreli a videli, že majú hladké tváre navždy zohavené a rozdrásané! Tu si spomenuli, že nechali tie klenoty v izbe ležať, a rýchlo tam pospiechali. Ale namiesto zlata, striebra a drahých kameňov nebolo tam nič iné ako kôpka oblátkových kameňov. To boli rany! Krása preč, bohatstvo preč! Vlasy z hlavy si trhali, kedykoľvek na to pomysleli, až napokon z toho do ťažkej choroby upadli, z ktorej len pričinením mladej kňažnej vyviazli.

Keď boli zdravé, išli všetky tri do mesta po svojich rodičov. Úbohí boli už starí a museli sa živiť žobraním. Čo divu, že sa od radosti skoro zbláznili, keď taká vznešená pani pre nich prišla, v ktorej svoju dcéru spoznali. Vzala si ich so sebou. Raz išla Popoluška zasa so svojím manželom do pivnice pozrieť sa, ale nemohla nikde dvierka nájsť; všetko bolo navždy zmizlo. Tu sa tomu podivila, ba ani si to vysvetliť nemohla, až sa jej raz sestry priznali, čo urobili a ako ich duchovia za ich lakomosť potrestali. Popoluška však vedela lepšie, za akú vinu trest dostali. Nebolo to však mladým manželom veľmi ľúto, keďže mali bohatstva dosť a dosť. Žili spokojne a šťastne, poddaným činili dobre, a nebesá im za to žehnali.