Snehová kráľovná

Tak počúvajte, teraz začneme! Keď budeme na konci rozprávky, budeme vedieť viac, než vieme teraz.
Bol raz jeden zlý čarodejník. Ten Vám bol taký zlý, no, poriadny diabol! Jedného dňa mal obzvlášť dobrú náladu. Podarilo sa mu totiž zhotoviť zrkadlo, ktoré malo takú vlastnosť, že sa v ňom všetko dobré a krásne takmer úplne zmenšilo a všetko podlé a zlé sa v ňom ešte zväčšilo. Najkrajšie krajiny v ňom vyzerali ako uvarený špenát a najlepší ľudia sa stávali škaredými alebo stáli na hlave. Tvár sa v ňom tak zohyzdila, že ju ani nebolo možné spoznať, a ak mal niekto čo len jedinú pehu, mohol si byť istý, že sa mu v zrkadle rozlezie cez celý nos a ústa.
Čarodejník sa náramne tešil, že je to také veselé, lebo každá dobrá, zbožná myšlienka, ktorá v človeku bola, odrážala sa v zrkadle ako úšklebok; kúzelník ..... diabol sa svojmu umeleckému vynálezu do sýta nasmial! Všetci, čo chodili k nemu do čarodejníckej školy ..... on totiž mal aj svoju školu ....., rozprávali každému, že sa stal zázrak, a tvrdili, že sa až teraz dá poznať, ako naozaj vyzerá svet a ľudia. Behali po svete so zrkadlom a nakoniec nebolo na celej zemi človeka, ktorý by nebol v tom zrkadle zohavený.
Chceli tiež vyletieť až do neba, aby si z neho robili žarty. Čím vyššie však so zrkadlom leteli, tým viac sa triaslo, až ho sotva udržali. Leteli vyššie a vyššie, bližšie k Bohu a nebu. Vtom sa zrkadlo náhle zatriaslo tak strašne, že im vyšmyklo z rúk a rútilo sa dolu k zemi. Tam sa roztrieštilo na stámilióny, bilióny a ešte viac kúskov, ktoré spôsobili ešte oveľa väčšie nešťastie než samo zrkadlo predtým. Veď niektoré črepinky zrkadla boli sotva také veľké ako zrnko prachu, a tak lietali po šírom svete, a keď ľuďom vletele do očí, uviazli v nich. A ľudia videli všetky veci prevrátene alebo si všímali len zlé stránky. Veď každá črepinka si podržala tú istú silu, akú malo celé zrkadlo. Niektorým ľuďom sa dostala črepinka až do srdca, a to bolo naozaj strašné, lebo ich srdce sa premenilo na ľadový cencúľ.
Niektoré črepinky boli zasa také veľké, že ich použili ako tabuľky do okien, ale nebolo práve pekné pozerať sa cez ne na svojich priateľov. Iné zasa boli vsadené do okuliarov a ľudia, ktorí si tieto okuliare nasadili, aby správne videli a súdili, sa náramne klamali.
Zloduch sa smial, až sa za brucho chytal, a veľmi sa mu to páčilo.
A ešte dodnes lietajú črepinky toho zrkadla vzduchom.
Tak počúvajte!