Ako lienka pomáhala

Po bielom kvete margarétky behala červená lienka Veruška a strážila si svoje hospodárstvo. Pod kvetom, pekne v suchu a v teple, sa pásli vykŕmené vošky. Ich sladké „mliečko“ lienkam veľmi chutí, preto sa o svoje stádočko dobre starajú. Niekedy sa stane, že sa k nemu nenápadne dostane iná lienka, ktorá si chce ukradnúť trochu tej dobroty. To má potom lienka Veruška plné ruky práce, aby takú zlodejku odohnala. Nech sa postará o vlastné stádo!

Raz zase Veruška obchádzala svoj statoček a pozorovala, či sa niekde neobjaví votrelec. Zrazu sa zavíril vzduch a na protiľahlej strane pristála iná lienka.

„Už je to tu zase!“ pomyslela si Veruška a hnala sa cez biele okvetné lupienky, aby ju poslala preč. Ale čo to, táto lienka je uplakaná a o Verušino stádo nemá najmenší záujem.

„Prepáč, len si chvíľku oddýchnem a hneď zase poletím!“ ospravedlňovala sa.
„Iste! Čo sa ti stalo, že plačeš!“ Veruška jej podala vreckovku z pavučinky, aby si poutierala slzy.

„Pozri sa mi na chrbát! Čo vidíš? Vlastne čo nevidíš?“ vzlykala lienka Maruška. Tak sa volala tá uplakaná lienočka. „Niekde som cestou postrácala bodky. Zostali mi len dve. Všade som ich hľadala, ale sú nadobro preč!“ Lienka sa znovu nahlas rozplakala. „Takto nemôžem medzi chrobáčiky, veď sa mi budú vysmievať!“

„Ale choď ty, to nie je také nešťastie, prečo by sa ti vysmievali. A vôbec, červený kabátik len s dvoma bodkami ti veľmi pristane!“ snažila sa Veruška povzbudiť Marušku.
„Tak vieš čo, pomôžem ti tvoje bodky hľadať. Dvoje očí viac uvidí,“ navrhla Veruška a hneď rozovrela krovky a pripravila sa na let. Lienka Maruška si utrela poslednú slzu, vďačne Verušce poďakovala a už šmejdili okolo margarétok a hľadali a hľadali. Niekoľkokrát sa im zdalo, že nejakú bodku zazreli, ale zakaždým to bol len planý poplach. Nič a nič nemohli nájsť. Unavené dlhým hľadaním sa posadili na kameň a Maruška sa už zase chystala plakať.

Neďaleko sa posadila mucha a začala si čistiť nôžky:
„Prečo reveš, niečo ťa bolí?“ spýtala sa trochu neomaleno smutnej lienky.

„Nie, to nie, ale postrácala som päť bodiek zo svojho kabátika,“ fňukala Maruška.
Mucha si ju poobzerala zo všetkých strán, dokonca aj vzlietla, aby jej dobre videla na chrbát: „Myslím, že si žiadne bodky nepostrácala, myslím, že si ich nikdy viac nemala,“ povedala mucha a pokračovala:
„Nedávno som lietala doma u jedného pána učiteľa a videla som u neho v knižke obrázky chrobáčikov. Bol tam aj obrázok lienky dvojbodkovej. Akoby ti z oka vypadla. Alebo skôr ty jemu.“

Maruška od údivu otvorila ústa a Veruška ju vyzvala:
„Poď, zaletíme sa tam pozrieť.“ Mali šťastie! Pán učiteľ si čítal vonku v záhrade práve v tej knižke s obrázkami. Stačilo chvíľu počkať, kým nalistoval stránku o chrobáčikoch. Dvojbodková lienka Maruška akoby sa videla v zrkadle. Žiadne postrácané bodky, jej kabátik má len dve bodky odjakživa!

Zdvihla červené krovky, narovnala si priehľadné krídelká a od samej radosti sa dala do tanca. Jej sedembodková sprievodkyňa Veruška sa k nej pridala a nakoniec si dala povedať aj mucha. Tú to o chvíľu prestalo baviť, a tak sa s lienkami rozlúčila. A keď lienky začala zmáhať únava z tanca, pozvala Veruška Marušku na trochu sladkého „mliečka“ od svojich vošiek. Potom sa rozlúčili a Maruška letela zase niečo hľadať. Vlastne niekoho! Rovnaké dvojbodkové lienky, aká bola ona. Určite ich našla skoro.