Statočný vojak

Vojak si odslúžil svoje. Prepustili ho do širokého sveta.
A tak si vykračoval po ceste, kam ho oči viedli. Samozrejme, netrvalo dlho a dostal chuť na nejaké to sústo. Ale ako naschvál ..... žiadna dedina na dohľad, ba ani malá osada. Vojak posmutnel a pomyslel si:
Keby som aspoň niekoho stretol! Možno by vysloužilca pohostil!
Sotva to dopovedal, objavil sa pred ním na ceste starček.
Keď došli k sebe, starček sa opýtal:
„Čože, vojačik, že tak nevesele kráčaš?“
„A ako mám byť veselý, keď mi škvrčí v bruchu! Mám vo vrecku tri kopejky, kúpil by som si kúsok chleba, ale kto mi ho predá v takej púšti!“
„No, vojačik, to nemáš prečo byť smutný. Vo vrecku Ti cinkajú tri kopejky, a ja nemám ani to. Nepodelil by si sa so mnou, nedaroval by si mi jednu?“
„Tu máš. Lakomý nie som,“ odpovedal vojak.
Starček vzal kopejku, strčil ju do vrecka a povedal:
„Pozrime, niečo mi tu zostalo. Nehodí sa Ti to náhodou?“ A vytiahol z vrecka fajku.
„Óó!“ zvolal vojak. „To je niečo! Fajka je vojakov najlepší kamarát. Pekne Ti ďakujem, starček, buď zdravý!“
Vojak si zapálil a kráčal ďalej. Ide, pofajčieva si, a hneď mu je akosi veselšie na duši. Fajčí a fajčí, ale tabaku vo fajke neubúda.
To sú mi divy! pomyslel si vojak. Ako sa zdá, nedostal som fajku len tak obyčajnú. Takto ešte kúsok chleba ..... aby som z neho jedol a nikdy nedojedol!
Sotva mu to preblesklo hlavou, vidí, ako oproti nemu kráča druhý dedko. Bol už celý sivý a opieral sa o palicu.
„Dobrý deň, vojačik,“ povedal starček. „Nad čím si sa tak zamyslel?“
„Ale tak si, dedko, hovorím, že by nezaškodilo niečo zahryznúť. Fajku mám, aj dve kopejky by sa našli, ale chleba ani kôrku.“
„To nie je, synak, ešte žiadne nešťastie. Ja nemám ani to. Daruj mi aspoň tú jednu kopejku.“
„Prečo nie?“ povedal vojak. „Tu máš, mňa pre ňu hlava bolieť nebude.“
Starček vzal kopejku, strčil ju do vrecka a zrazu vraví:
„Hej, vojačik, počkaj, niečo som tu nahmatal. Možno sa Ti to bude páčiť.“ A starček vytiahol z vrecka fľaštičku vína.
„To je mi darček!“ zvolal vojak. „No, tos mi prišiel vhod, starček! Ďakujem Ti. Buď zdravý!“
A vykročil ďalej.
Keď kúsok prešiel, povedal si, že sa trochu napije. Prehltol dúšok, prehltol druhý, pozrel sa na fľaštičku proti svetlu ..... neubudlo ani kvapky.
Aha, povedal si, ani tá fľaštička nie je obyčajná. Za celý život ju nevypijem do dna. Teraz ešte k tomu vínku dobré sústo na zahryznutie ..... to by bolo niečo!
Len čo na to pomyslel, už vidí, ako sa mu v ústrety belhá tretí starček. Keď došiel bližšie, opýtal sa:
„Čo si taký smutný, vojačik? Zarmútilo Ťa niečo?“
„Ale nie,“ vojak na to, „smútok sa k vojakovi nehodí, radosť sa mu však nepritrafí. Mám fajku, mám fľaštičku vína a ešte k tomu kopejku. Len chleba nemám ani kúsok, od rána som nemal v ústach.“
„To ešte nie je až také veľké nešťastie, synak! Ja nemám ani to. Neľutuješ starca, nedaruješ mi kopejku?“
„No, tu máš, lakomý nie som.“
Starec schoval kopejku do vrecka a povedal:
„Ďakujem Ti, vojačik. Mal by som Ťa tiež niečím obdarovať, ibaže neviem čím. Vezmi si aspoň tuto tú mošnu.“
Zhodil z chrbta plátennú torbu, dal ju vojakovi a uberal sa ďalej.
Aj vojak vykročil svojou cestou. Išiel a popritom uvažoval:
To bol ale čudný starec! Načo je vojakovi dobrá prázdna torba?
Sotva mu to hlavou prebehlo, uvidel, ako po ceste ide veľký voz.
A čo všetko na ňom nebolo! Hory bielych bochníkov, vence klobás, pečené husi v konároch, pláty slaniny, kolesá syra. Vedľa voza vykračoval starosta a bičom poháňal kone. Viezol zrejme na trh panský tovar.
Vojakovi sa sliny na jazyku len zbiehali. Zatriasol svojou mošnou a ťažko povzdychol.
Ach, ty môj smútok, povedal si v duchu. Pán má voz plný až do prasknutia, a úbohý vojak len prázdnu torbu. Stačil by mi bochník chleba a kúsok slaniny!
A čo by ste na to povedali? Len čo na to pomyslel, skotúľal sa z voza pekne guľatý bochník, hneď za bochníkom kúsok slaniny a oboje hop do vojakovej torby.
To si dám páčiť! zaradoval sa vojak, pevne zaviazal mošnu a šiel ďalej, kam ho nohy niesli.
Išiel a išiel, až prišiel k panskému zámku. Vyšiel ho privítať sám majiteľ.
„Kamže, vojačik, veď máš noc na krku! Prespi u mňa. Odpočiň si po ceste!“
Vysloužilcovi to bolo čudné. Čo sa to stalo za zázrak? Knieža tu rozpráva s obyčajným vojakom ako s vlastným bratom.
Postavil sa do pozoru a zasalutoval presne podľa predpisu.
„Tisíceré vďaky. Ak je to Vaša milostivá vôľa, dovoľte mi niekde v kútiku prespať.“
Pán zavolal sluhu, žmurkol naňho a povedal:
„Odveď vojaka do okrúhlej veže, veď vieš; nech si oddýchne na mäkkej posteli. Ale daj pozor, nezabudni zamknúť!“
Načo to zamykanie? Veď ma nevedú do väzenia! pomyslel si vojak, ale nepovedal nič a šiel za sluhom.
Prišli k okrúhlej veži. Sluha vpustil vojaka dovnútra, zabuchol za ním dvere a otočil kľúčom.
Vojak sa poobzeral dookola. Všade poriadok, čisto upratané, v kúte stála posteľ so závesmi. Siahol na posteľ ..... ach, tá bola mäkučká!
Dobré je to, povedal si. Navečeriam sa a budem spať až do rána.
Rozviazal torbu, rozložil proviant na stole a pustil sa do jedla.
V tom začul za dverami akési šepkanie a hlasy. Div sa nezadusil kúskom slaniny:
Kto to ide ku mne o polnoci na návštevu?
V tej chvíľke sa rozleteli dvere a do komnaty sa vovalilo dvanásť čertov. Zadní strkajú do tých vpredu a kričia:
„No tak, koho nám to knieža dnes pripravilo? Kýmže vyplatil svoju kožu?“
Keď uvideli vysloužilca, zavrčali:
„Nejaký nanič vojačik. Bude mať iste práve takéto tuhé mäso ako ten žobrák z včerajška. Vojenským chlebíkom sa ešte nikto nevykŕmil!“
Vysloužilec sa takmer zľakol. Pánbožko, pomyslel si, to som sa dostal do peknej kaše! Teraz mám trpieť za cudzie hriechy.
Ale vojak nedral darmo vojenčinu celých dvadsaťpäť rokov.
Eh, povedal si v duchu, koľkokrát mi len gule lietali okolo hlavy, koľkokrát som smrti hľadel do tváre, a teraz sa budem báť nejakých čertov? Veď ja si na nich nájdem spôsob.
Postavil sa do pozoru, priložil dlaň k čiapke a vraví čertom:
„Zdravíčko prajem, vzácni hostia. Račte si, prosím, sadnúť za stôl a pohostite sa.“
A čerti v tom okamihu s vycerenými zubami svorkou okolo vysloužilca a skáču ako diví! Ten najväčší, asi ich náčelník, vraví:
„Ale kdeže, vojačik, my neradi dojedáme zvyšky z cudzieho stola. Radšej zjeme Teba aj s celou výzbrojou.“
Ani teraz vojak nestratil hlavu. Vytiahol z vrecka fajku a povedal:
„No, to už je Vaša vec. Nechcete si ale pred jedlom trošku zafajčiť? Môj dedko nikdy nesadol za stôl, kým si podľa ľubosti nezafajčil. A dostal potom takú chuť do jedla, že by bol jalovicu zjedol. Len si zapáľte, fajku mám napchatú.“
Čerti sú totiž náramní milovníci tabaku.
„Ale prečo nie,“ povedal náčelník, „zafajčíme si. Aj tak nám neujdeš.“
V poriadku. Vojak škrtol kresadlom a podal fajku náčelníkovi.
„Dobrý tabaček,“ povedal, „ale sakramentsky silný, vojenský! Nie ste zvyknutí, celú fajku asi nevyfajčíte.“
„Ako to, že nie!“ urazil sa náčelník. „Tak, bratia, do toho,“ zavelil čertom, „a nepustiť fajku z ruky, kým všetok tabak nezmizne!“
A usadili sa čerti do kruhu a pustili sa do fajčenia. Jeden si potiahol, podal fajku ďalšiemu a tak to išlo stále dokola. Narobili dymu, že sa ani nedalo dýchať, vojak si musel prikryť hlavu plášťom. Fajčili a fajčili, ale tabaku vo fajke neubudlo ani o jediný drobec.
Uplynula hodina, druhá, tretia ..... Tu zrazu pod oknom zakikiríkal kohút.
Náčelník vyskočil, odhodil fajku a zreval:
„Beda! Svitá!“
Čerti poskákali, ako keď do nich hrom udrie, a za mohutného kašľania a zlostného odpľúvania upaľovali preč. Vysloužilec si vliezol do postele a spokojne zaspal.
Ráno prišiel lokaj s veľkým košom, aby pozbieral vojakove kostičky a niekde pod lopúchmi ich zakopal. A pozrime, náš vojačik je celý, bez jediného škrabnutia; natiahol sa na bielej plachte, prikryl sa plášťom a chrápe, ako keď pílou reže.
Lokaj pustil kôš z rúk a bežal k pánovi.
„Vojak je živý,“ volal, „čerti ho nevzali!“
Pán mu neuveril, bežal do okrúhlej veže sám. Naozaj ..... vojak leží na posteli a chrápe, akoby nič! Len akosi je v komnate zafajčené; dymu, až sa pod stropom váľa mrak. Knieža zakašľal, vojak otvoril oči, zívol a vyskočil, ako keď strelí. Postavil sa pred pánom do pozoru presne podľa vojenských predpisov.
„Dobré ráno, vojačik,“ povedal pán. „Tak čo, dobre si sa vyspal po ceste?“
„Ďakujem, ako dub,“ odvetil vojak.
„A nič sa Ti nesnívalo?“ opýtal sa znova pán.
„Akože nie! Snívalo sa mi o nejakej nekalote,“ odpovedal vojak. „Akoby rovno z pekla priletel na návštevu celý tucet čertov a akoby som s nimi celú noc táral o všetkom možnom, aj o Vás bola reč. Ešte som ich pohostil fajkou, ale buď v nej bol silný tabak, alebo majú čerti slabé priedušky ..... skrátka, fajčili, ťahali, ale nevyfajčili.“
„Čo sa len všetko nesníva v spánku!“ povedal pán. „Pozri, vojačik milý, veď Ty nemáš nikam naponáhlo. Odpočiň si u mňa ešte deň!“
„Prečo nie, keď ma nevyháňate,“ odpovedal vysloužilec. „Nepritrafí sa tak často vojakovi páperová perina a mäkká posteľ!“
Nato knieža odišiel a vojak sa znova uložil do kanafasu.
Prespal celý deň, ale podvečer vstal, rozložil na stole jedlo a na najnápadnejšie miesto postavil svoju fľaštičku s vínom. Dal sa do večere a popritom čakal na hostí.
Úderom dvanástej sa čerti prihnali, a zle rozzúrení, len-len sa vrhnúť na vojačika a roztrhať ho na kúsky.
Ale ten sa len usmieval do fúzov. Poklonil sa čertom ako dobrým známym a vraví:
„Buďte vítaní, vzácni hostia! Viem, prečo ste ma prišli navštíviť. Čo robiť, tak si teda na mne pochutnajte. Ale už môj dedko vravieval, že suché sústo hrdlo dre. Keď však vypiješ dúšok dobrého vínka, tak aj celého býka zjedáš. Mám tu malú fľaštičku. Rád Vás pohostím. A keď sa už pije, tak do dna!“
Čerti si sadli za stôl a fľaša išla dookola. Obišla celý kruh, ale vína neubudlo ani hlt. Obišla druhýkrát, a zase tak; zostala plná, akoby sa jej nikto ani nedotkol. Čerti pili a pili, kým sa nezvalili pod stôl. Len ten dvanásty, ten náčelník, sa nevzdal a naklápal si z fľaštičky statočne ďalej. V tom zakikiríkal pod oknom kohút.
„Tvoje šťastie, vojak!“ vykríkol náčelník a skočil na čertov, aby ich rozohnal.
Knieža sa celú noc prevracal na posteli. Sotva vyšlo slniečko, bežal do veže. Zastavil sa až na prahu komnaty: vojak spal ako bábätko v najsladšom pochrapkávaní!
Pozri, ani čerti Ťa nechcú, pomyslel si pán. Tretiu noc ale so zdravou kožou nevyviazneš!
Tretej noci ..... to už išli žarty bokom ..... priletéli čerti tak zbesilo, že samotný pohľad na nich naháňal pekelnú hrôzu. Vystrkovali pazúry a škrípali zubami ako divá zver.
„Dnes sa od Teba napáliť nedáme!“ kričali. „Roztrháme Ťa na kúsky.“
„Ako je ľubo,“ povedal vojak. „Čo má prísť, to ma nemine. Dovoľte mi len, aby som sa postavil do stredu komnaty. Keď už teda chcete so mnou skoncovať, tak nech je to naraz!“
Čerti sa rozostúpili, vojak sa postavil do stredu, zatriasol torbou a skríkol:
„Až na jedného všetci do torby!“
Komnatou akoby vichor zalomcoval. Čerti sa zatočili v kruhu ..... a boli preč. Len jediný z nich, náčelník, stál pred vojakom, akoby ho k podlahe prilepil.
Vojak znova poklepkal po torbe a vraví:
„Všetci Tvoji priatelia sedia tu a pre Teba tu tiež ešte zostalo miesto. Ak prinesieš tri vrecia zlata, nechám Ťa na pokoji a tú Tvoju háveď pustím na slobodu.“
Čert sa poškrabal za uchom a vraví:
„Tri vrecia zlata za tucet čertov, to nie je až také drahé. Ale je to smola, všetko zlato vymámil z nášho gazdu knieža. Sľúbil, že za sedem rokov zaplatí svojou kožou, lenže už je trikrát sedem rokov preč a on stále uhýba. Podsúva miesto seba raz žobráka, raz zasa tuláka nejakého ..... No a teraz si sa natrafil ty, vojak ..... “
„Tak je to teda!“ pronesol pomaly vojak.
V tom tichúčko vŕzgli dvere a hneď sa zase zatvorili.
Vojak však stihol uhliadnuť, kto to v takej neskorej hodine nemôže zaspať! To sa pán prišiel pozrieť, ako sa čerti s vojakom vyrovnali.
Vysloužilec buchol na torbu a skríkol:
„Aj kniežaťa sem!“
Dvere sa samy od seba rozleteli dokorán; pán vletel strmhlav do komnaty, zakrútil sa, zatočil a zmizol.
V tom okamihu sa torba začala metať sem a tam. To sa čerti tešili, že im konečne sám pán padol do pazúrov.
A vojak povedal náčelníkovi:
„No tak, svoj dlh ste dostali, prines teraz pánovo zlato! Vykúpiš svojim kumpánom slobodu.“
A naozaj: kým kohúti na bidlách krídlami zatrepotali, ležali pred vojakom tri vrchovaté vrecia zlata.
„Vymietol som pánove pivnice železnou metlou,“ povedal čert a vydýchol si. „Ani halier tam nezostal. Prepusť na slobodu mojich bratríčkov.“
„Počkaj, počkaj ešte,“ vojak na to, „najprv sa zaprisahaj, že ani Ty, ani to Tvoje plemeno sa mi už viac neukážete na oči. Nech som kde som, kamkoľvek na zem moja noha vstúpi, aby po Vás ani dychu, ani slychu nebolo!“
„Ako Ťa mohlo niečo také napadnúť?“ povedal čert. „Nepriblížime sa k Tebe, ani keby si nás prosil.“
A tak vojak čertov prepustil; tí len zavrteli chvostmi a akoby sa prepadli do zeme. Pána odniesli so sebou.
Od tých čias začal vojak žiť v hojnosti. Jedol a pil, čo hrdlo ráčilo, a ešte k tomu hostil ostatných.
Ale kto vie, ako sa to stalo, azda že nebol zvyknutý ..... skrátka, milý vojačik sa začal čoskoro nudiť.
A usmyslel si, že sa trochu potuluje po svete, aby sa poobzeral a aj aby sa ľuďom ukázal.
Postavil si koráb a plavil sa po mori. Keď odplával trochu ďalej od brehu, tu sa more zrazu začalo vriacky klokotať a búriť.
Čím to je? premýšľal vojak. Bezvetrie, a vlny sa dvíhajú ako o preteky!
Pozrel sa na more a uvidel, ako sa vo vode čosi černie.
„A, neloví to moji starí známi v kalnej vodičke rybky na udicu? No počkajte, ja Vám ukážem!“
Vytiahol svoju čarovnú torbu, naklonil sa cez zábradlie a skríkol:
„Hej, Vy plemeno jedno čertovské, čo je to, zabudli ste na našu dohodu? Zase ste mi prišli na oči?“
Čertovský náčelník sa vysunul z vody, zazrel vo vojakových rukách čarovnú torbu a od strachu sa roztriasol.
„My nič, to my len tak ..... ,“ zabrblal. „Veď bolo povedané, aby sme sa pred Tebou neukazovali na zemi, a tu okolo je voda.“
„Tak teda počúvajte,“ povedal vojak. „Aby po Vás od dnešného dňa na zemi ani na vode jediného prášku nezostalo!“
Čerti poslúchli a zmizli, akoby sa prepadli. Nikde ich teraz už nenájdeš, ani na zemi, ani na vode, ani pod zemou, ani pod vodou. Len v rozprávkach sa o nich rozpráva.