VEĽKÁ DOKTORSKÁ ROZPRÁVKA

To je už veľmi dávno, čo viedol na hore Hejšovine čarodejnícku živnosť čarodejník Magiáš. Ako viete, kúzelníci bývajú dobrí, tým sa hovorí čarodejníci alebo divotvorcovia, a kúzelníci zlí, tým sa hovorí černokňažníci. Magiáš bol taký stredný; niekedy bol taký dobrý, že vôbec nečaroval, a inokedy čaroval tak mocne, až hrmelo a blýskalo; niekedy ho napadlo, aby pršali kamene, a raz dokonca urobil, že napršali také malé žabky. Skrátka, hovorte si, čo chcete, taký čarodejník nie je žiadne príjemné susedstvo, a hoci sa ľudia zaprisahávali, že na čarodejníkov neveria, Hejšovine sa predsa len radšej vyhýbali; to sa len tak vyhovárali, keď hovorili, že je to veľmi do kopca, – akoby sa boli priznali, že sa boja Magiáša! Tak ten Magiáš raz sedel pred svojou jaskyňou a jedol slivky, také tie veľké modročierne a krásne ojnené slivky, zatiaľ čo v jaskyni jeho pomocník, pehavý Vincek, pravým menom Vincenc Nyklíček ze Zlička, miešal nad ohňom čarodejnícke lektvary zo smoly, síry, valeriány, mandragory, hadieho koreňa, zemežlče, babieho hnevu a čertovho korenia, z kolomazi a pekelného kamienka a z trendemende a šalvosoru a kozích bobkov, z osích žihadiel, potkaních fúzov, mušacích nožičiek a zanzibarského semienka, teda z takých tých čarodejných korení, prísad, drýakov a černobyľov. A Magiáš sa len pozeral, ako to pehavý Vincek mieša, a jedol slivky. Ale chudák Vincek zabudol miešať či čo, skrátka, tie lektvary sa mu v kotle pripálili, prismiahli, pripiekli, pripražili alebo nejako pričmudili a vyvalil sa z nich strašný smrad. „Ty nemotorný nešika,“ chcel sa na neho rozkričať Magiáš, ale v tom zhone si azda pomýlil tú pravú rúrku v krku alebo si to pomýlila tá slivka, čo mal v ústach, skrátka, prehltol slivku aj s kôstkou a tá kôstka mu zaskočila a vzpriečila sa mu v krku a nemohla ani dnu, ani von; a tak stihol Magiáš len zaryčať „Ty ne –“ a ďalej to už nešlo, nemohol zo seba vydať ani hlások. Len tak chrčal a sípal, ako keď syčí para v hrnčeku, a červenel v tvári a mával rukami a kuckal, ale kôstka sa ani nepohla; tak pevne a dôkladne sa mu zapriečila v hrtane. Keď to Vincek videl, strašne sa zľakol, že sa azda pán otec Magiáš udusí, a povedal ochotne: „Pánšéf, počkajte tu, ja letím do Hronova po doktora.“ A už si to mazal z Hejšoviny dolu – škoda, že tam nikto nebol, aby zmeral jeho rýchlosť; bol by to iste svetový rekord v behu na dlhé trate. Keď dobehol do Hronova k doktorovi, nemohol ani dych popadnúť; ale potom ho predsa len pochytil za ten správny koniec a rýchlo zo seba vysypal: „Pán doktor, máte hneď, ale hneď a rýchlo prísť k pánovi čarodejníkovi Magiášovi, lebo sa udusí. Krucifix, to som sa nabehal!“ „K Magiášovi na Hejšovinu?“ bručal hronovský doktor. „Safra, to sa mi tri razy nechce, ale keď ma naozaj potrebuje, čo narobím.“ A šiel. Viete, doktor nemôže nikomu odoprieť svoju pomoc, aj keby ho volali k zbojníkovi Lotrandovi alebo k samotnému (Pánboh nás netrestaj) Luciperovi. To je už také povolanie, tá doktorčina. Tak hronovský doktor vzal doktorský tlmok, v ktorom sú doktorské nože a kliešte na zuby a obväzy a prášky a masti a dlahy na zlomeniny a iné také doktorské nástroje, a šiel za Vinckom na Hejšovinu. „Len aby sme neprišli neskoro,“ staral sa stále pehavý Vincek, a tak šli raz dva, raz dva cez hory a bory, raz dva, raz dva cez mokrade, raz dva, raz dva do vrchu, až pehavý Vincek povedal: „Tak, pán doktor, už sme akoby tu.“ „Sluha pokorný, pán Magiáš,“ povedal hronovský doktor, „tak čo nás to bolí?“ Čarodejník Magiáš namiesto odpovede len zachrčal, zasípal a zafučal a ukazoval si na krk, že tam to uviazlo. „Aha, krčok bolí,“ povedal hronovský doktor. „No, pozrieme sa na to bebíčko. Otvorte pekne ústa, pán Magiáš, a povedzte ááá.“ Čarodejník Magiáš si rozhrnul čierne fúzy a otvoril dokorán ústa, ale ááá povedať nemohol, lebo z neho nešiel žiadny hlas. „No tak ááá,“ nabádal ho doktor. „Čo to nejde?“ Magiáš krútil hlavou, že to akože nejde. „Jajaj,“ povedal doktor, ktorý bol filuta, líška podšitá, lišiak drbaný, kostolník pálený, drozd vykutaný a šibal mazaný, lebo mal za ušami i v rukáve, „jajaj, pán Magiáš, to je s vami veľmi zlé, keď nemôžete urobiť ááá. Neviem, neviem,“ hovoril a začal Magiáša obzerať a poklepkávať, tep mu skúšal, na jazyk sa mu pozeral, pod očné viečka mu nazeral, do uší a do nosa mu zrkadielkom svietil a pritom bručal latinské slová. A keď bol hotový s celým tým vyšetrením, začal sa tváriť nesmierne povážlivo a povedal: „Pán Magiáš, to je vážna vec, tu nepomôže nič iné ako bezodkladná a najrýchlejšia operácia. Ale tú ja nemôžem a nesmiem robiť sám, na to by som musel mať asistenciu. Ak chcete operáciu podstúpiť, tak nič naplat, musíte poslať po mojich kolegov doktorov do Úpice, do Kostelca a na Hořičky, a až tu budú, usporiadam s nimi doktorskú poradu čiže konzílium, a až po najzrelšej úvahe by sme podnikli žiaduci lekársky zákrok čiže operáciu operandi. Rozmyslite si to, pán Magiáš, a ak prijímate môj návrh, pošlite rýchleho posla po mojich vysoko vážených a učených pánov kolegov.“ Čo mal Magiáš robiť? Kývol na pehavého Vincka a Vincek trikrát zadupal, aby sa mu dobre bežalo, a už uháňal dolu z Hejšoviny. Tak do Hořičiek. A do Úpice. A do Kostelca. Nechajme ho zatiaľ bežať. O princeznej solimánskej Kým si to pehavý Vincek uháňal do Hořičiek a do Úpice a do Kostelca po doktorov, sedel hronovský doktor pri čarodejníkovi Magiášovi a dával pozor, aby sa mu neudusil. Aby im lepšie ubehlo čakanie, zapálil si virgínku a mlčky pofajčieval. Keď sa mu to už zdalo dlhé, odkašlal si a fajčil ďalej. Potom, aby si skrátil dlhú chvíľu, trikrát zívol a zažmurkal. Po nejakom čase prehodil: „Ach jaj.“ Asi za pol hodiny sa pretiahol v krížoch a povedal: „No jaj.“ Po nejakej hodinke k tomu dodal: „Azda by sme si zatiaľ mohli zahrať karty. Pán Magiáš, máte tu nejaké karty?“ Čarodejník Magiáš nemohol hovoriť, a tak len pokrútil hlavou, že nie. „Nemáte?“ bručal hronovský doktor. „To je škoda. A to ste pekný čarodejník, keď nemáte ani karty! To u nás v hostinci dával predstavenie jeden kúzelník, počkajte, ako sa to len volal, nejako ako Navrátil alebo Don Bosko alebo Magorello, tak nejako, a ten vám robil také čarovné kúsky s kartami, že by ste žmurkal. No, čarovať sa musí vedieť.“ Potom si zapálil novú virgínku a povedal: „Tak keď tu nemáte karty, budem vám rozprávať rozprávku o princeznej solimánskej, aby nám lepšie ušiel čas. Keby ste tú rozprávku náhodou poznali, len povedzte a ja hneď prestanem. Cililink, začína sa.“ »Ako je známe, za Kavčími horami a Sargasovým morom sú Dalamánske ostrovy a za nimi je púšť Šarivari porastená hustým lesom, s hlavným cigánskym mestom Eldorádom; potom sa široko ďaleko rozprestiera jeden poludník a jedna rovnobežka, a tam hneď za riekou, ako sa ide cez tú lávku a potom tou cestičkou vľavo, za vŕbovým krom a lopúchovým priekopom sa rozkladá veľký a mocný Solimánsky sultanát. Tak už ste akoby doma, však? V Solimánskom sultanáte, ako už názov ukazuje, panoval sultán Soliman. Ten sultán mal jedinú dcéru, volala sa Zubejda; a tá princezná Zubejda vám z ničoho nič začala marodiť a postonávať a pokašliavala, chradla a hynula a chudla a bledla, trúchlila a vzdychala, že bolo žalostné pozrieť sa na to. Rozumie sa, sultán k nej hneď povolal svojich dvorných čarodejníkov, zaklínačov, kúzelníkov, báby vedmy, mágov a astrológov, mastičkárov a drýakníkov, lazebníkov a felčiarov a podkováčov, ale nikto z nich nemohol princeznú uzdraviť. Keby to bolo u nás, povedal by som, že to dievča trpelo anémiou, pleuritídou a bronchiálnym katarom; ale v krajine solimánskej nie je taká vzdelanosť a medicína tam nie je taká pokročilá, aby sa tam mohli vyskytovať choroby s latinskými menami. Môžete si myslieť, aký zúfalý bol starý sultán. Môj ty Monte Kristo, hovoril si, tak som sa tešil, že dievča po mne prevezme kvitnúcu sultánsku živnosť, a zatiaľ, chudera, mi tu hasne a skomiera pred očami, a ja jej nemôžem pomôcť! – A tak zavládol na dvore i v celej krajine solimánskej veľký smútok. V tom čase tam prišiel jeden obchodný cestujúci z Jablonca, nejaký pán Lustig, a keď počul o tej chorej princeznej, hovorí: „Mal by k nej pán sultán zavolať doktora od nás, akoby z Európy, pretože u nás je medicína pokročilejšia; tu máte len zaklínačov, koreničiarov a čarodejníkov, ale u nás, chlapče, sú praví a študovaní doktori.“ Keď sa o tom dozvedel sultán Soliman, povolal k sebe toho pána Lustiga, kúpil od neho šnúru sklenených perál pre princeznú Zubejdu a potom sa ho spýtal: „Pán Lustig, podľa čoho sa u vás pozná pravý a študovaný doktor?“ „To je celkom ľahké,“ povedal pán Lustig. „Pozná sa podľa toho, že má pred svojím menom dr. Napríklad dr. Mann, dr. Pelnář a podobne. A keď nemá žiadne dr., tak to nie je študovaný doktor, rozumiete?“ „Aha,“ povedal sultán a bohato obdaroval pána Lustiga sultánkami; viete, to sú také dobré hrozienka. A potom poslal do Európy poslov po doktora. „Ale to si pamätajte,“ prikazoval im pri lúčení, „že pravý a vyučený doktor je len ten, ktorý sa začína slabikou dr. Iného mi sem nevoďte, lebo vám odrežem uši aj s hlavou. Tak hajde!“ Keby som mal rozprávať, čo všetko títo vyslanci touto dlhočizňou cestou do Európy skúsili a zažili, to by bola, pán Magiáš, veľmi dlhá rozprávka. Ale po mnohých a mnohých útrapách sa predsa len poslovia do Európy dostali a začali hľadať doktora pre princeznú Zubejdu. Tak ten sprievod solimánskych poslov, takých hromských mamelukov s turbanmi na hlavách a pod nosom s fúzmi hrubými a dlhými ako konské chvosty, sa vybral na cestu čiernym lesom. Šli a šli, až stretli strýka so sekerou a pílou na pleci. „Pánboh zdraví,“ pozdravil ich ten strýko. „Dajže to Pánboh,“ povedali poslovia. „A čo ste vy, strýko, zač?“ „Ále,“ hovorí ten človek. „Ďakujem za opýtanie. Ja som len drevorubač.“ Tí pohania zastrihali ušami a vraveli: „Vašnosť, to je iná. Keď vy ráčite byť dr.Evorubač, tak vás máme poprosiť, aby ste štandopede, šupito a presto šli s nami do krajiny solimánskej. Pán sultán Soliman sa nechá pekne odporúčať a uctivo vás pozýva na svoj dvor; ale keby ste sa zdráhali alebo prípadne vzpierali, tak vás tam dopravíme násilím, a to vám, blahorodie, hovoríme, neprajte si nás.“ „Ale, ale,“ čudoval sa ten drevorubač, „a čo odo mňa pán sultán chce?“ „Má pre vás nejakú prácu,“ povedali poslovia. „Tak to by som išiel,“ súhlasil drevorubač. „Ja totiž, páni, práve hľadám prácu. Aby ste vedeli, ja som do práce ako drak.“ Poslovia na seba žmurkli a vraveli: „To sa nám, vaša slovutnosť, práve hodí.“ „Počkať,“ povedal drevorubač. „Najprv by som chcel vedieť, koľko mi pán sultán za moju prácu zaplatí. Ja síce nie som drahý, ale pán sultán snáď nie je držgrešľa.“ Poslovia sultána solimánskeho naň zdvorilo odpovedali: „To nevadí, vašnosť, že neráčite byť dr.Ahý, – nám je dr.Evorubač rovnako vítaný; ale čo sa týka nášho pána sultána Solimana, môžete nám veriť, že on nie je dr.Žgrešľa, ale len obyčajný panovník a tyran.“ „Tak je dobre,“ povedal drevorubač. „A čo sa týka stravy, tak ja pri práci jem ako dravec a pijem ako dromedár, rozumiete?“ „Urobíme všetko, vzácny pane,“ uisťovali tí Solimánci, „aby ste aj v tomto ohľade boli u nás celkom spokojný.“ Nato s veľkou slávou a úctou dovliekli drevorubača na loď a plávali s ním až do krajiny solimánskej. Keď dopluli, vyliezol sultán Soliman rýchlo na trón a prikázal ich priviesť k sebe. Poslovia pred ním pokľakli a ten najstarší a najfúzatejší z nich začal: „Náš najmilostivejší pane a vládca, knieža všetkých veriacich, pane sultán Solimane! Na tvoj vznešený rozkaz sme sa odobrali až na ostrov zvaný Európa, aby sme vyhľadali toho najučenejšieho, najvychýrenejšieho a najslávnejšieho doktora pre princeznú Zubejdu. Tak tu ho máme, pane sultán. Je to slovutný a svetoznámy lekár dr.Evorubač; aby ste vedeli, aký je to doktor, teda do práce je ako dr.Ak, je drahší ako dr.Ahý, je ako dr.Avec a pije ako dr.Omedár. To sú totiž, pane sultán, samí slávni a učení doktori, z čoho je vidieť, že sme natrafili na toho pravého. Hm hm. Tak to je celkom všetko.“ „Vítam vás, dr.Evorubač,“ povedal sultán Soliman. „Prosím vás, aby ste sa išli pozrieť na moju dcéru, princeznú Zubejdu.“ No, prečo by som nešiel, povedal si drevorubač; sám sultán ho viedol do takej šerej, zatienenej komnaty, vystlanej tými najkrajšími kobercami a vankúšmi a podušami, a na nich odpočívala princezná Zubejda, bledá ako z vosku, a driemala. „Jajaj,“ hovorí drevorubač súcitne, „pán sultán, to vaše dievča je nejaká zelinka.“ „To je,“ vzdychol sultán. „Taká nedomrlá,“ povedal drevorubač. „Trochu akoby nanič, však?“ „Veru, veru,“ prisvedčil sultán smutne. „Nič nám nechce jesť.“ „Chudá ako šindeľ,“ povedal drevorubač. „Ako metlička. A nemá žiadnu farbu, pán sultán. Ja by som povedal, že to dievča marodí.“ „Veru marodí,“ riekol sultán sklesnuto. „Preto som vás povolal, aby ste ju uzdravili, keď ste dr.Evorubač.“ „Ja?“ podivil sa drevorubač. „Pre pána Boha, ako ju ja mám uzdraviť?“ „To je už vaša vec,“ povedal sultán Soliman temným hlasom. „Preto ste tu a basta fidli. Ale to vám hovorím, ak ju nevyliečite, dám vám zotnúť hlavu a bude s vami amen.“ „Ale to predsa nejde,“ chcel sa brániť zľaknutý drevorubač, lenže pán Soliman ho ani nenechal dohovoriť. „Žiadne výhovorky,“ riekol prísne, „na to ja nemám čas, ja musím ísť vládnuť. Len sa dajte do práce a ukážte, čo viete.“ A šiel si sadnúť na trón a vládol. Prekliata vec, povedal si drevorubač, keď osamel, to som sa dostal do peknej brindy! Ako ja prídem k tomu, aby som uzdravoval nejakú princeznú? Viem ja, ako sa to robí? Toto je mi nadelenie! Pre päť rán do pníka, čo si mám počať? Keď to dievča nevyliečim, useknú mi hlavu. Keby to nebolo v rozprávke, tak by som povedal, že to ani nejde, pre nič za nič niekomu zotnúť makovicu! Čo mi to bolo treba dostať sa do rozprávky! V obyčajnom živote by sa mi niečo také stať nemohlo! Namojdušu, to som sám zvedavý, ako sa z toho vyvlečiem! V takýchto a ešte ťažších myšlienkach si chudák drevorubač sadol na prah sultánovho zámku a žalostne vzdychal. Krucifagot, povedal sám k sebe, čo ich to napadlo, že tu mám robiť doktora? Keby mi prikázali, zrúbaj tento strom alebo tamten strom, ja by som im ukázal, čo dokážem! To by som sa do toho dal, až by triesky lietali! Veď to tu, pozerám, majú okolo stavby zarastené ako v pralese, ani slniečko im do izby nezasvieti; veď sa im v dome musí držať vlhko a huba a plesň a chrobáky! Počkať, ja im ukážem, akú dokážem robiť prácu! Len si to povedal, už zhodil kabát, poplul si do dlaní, schmatol svoju sekeru a pílu a začal rúbať stromy, čo rástli okolo sultánovho zámku. Kdeže, to neboli hrušky ani jablone ani orechy ako u nás, ale samé palmy a oleandre a kokosovníky, dracény, latánie a fíkusy a stromy mahagónové a stromy, čo rastú až do neba, a iná exotická zeleň. To by ste sa pozerali, pán Magiáš, ako sa do toho ten náš drevorubač pustil! Keď zvonilo na poludnie, bola už okolo zámku poriadna čistina; tu si drevorubač utrel rukávom pot, vytiahol z vrecka kus čierneho chleba s tvarohom, čo si doniesol z domu, a dal sa do jedenia. Dovtedy princezná Zubejda spala vo svojej šerej komnate; pri tom rámuse, čo robil dolu pred zámkom drevorubač so svojou sekerou a pílou, sa jej spalo ako nikdy dosiaľ. Prebudila sa až tým tichom, keď drevorubač prestal rúbať stromy, uvelebil sa na hromade dreva a odhryzkával chlieb s tvarohom. Tu princezná otvorila oči a podivila sa: aké to je v tej komnate nebývalé svetlo? Prvý raz v živote vpadlo tam slnko plným prúdom a naplnilo tú šerú komnatu žiarou nebeskou. Princeznú tá záplava svetla až oslepila; popritom tam oknom zavoňalo čerstvo nasekané drevo tak silno a krásne, že princezná vdýchla hlboko a s rozkošou. A do tej smolnej vône tam zavoňalo ešte niečo, čo princezná dosiaľ nepoznala – čo to je? Vstala a šla sa pozrieť oknom: namiesto vlhkého tieňa čistina plápolajúca v poludňajšom slnku, a tam sedí veľký strýko a s obrovskou chuťou je niečo čierne a niečo biele; a to bolo práve to, čo tak dobre princeznej zavoňalo. Viete, vždy nám najlákavejšie vonia to, čo je niekto iný. Princezná to už nemohla vydržať; tá vôňa ju ťahala dolu, pred zámok, bližšie a bližšie k tomu obedujúcemu strýkovi, aby sa pozrela, čo to má dobré na zjedenie. „Á, princezná,“ ozval sa drevorubač s plnými ústami. „Nechceli by ste kúsok chleba s tvarohom?“ Princezná sa začervenala a zavrtela sa; hanbila sa povedať, že by to strašne chcela ochutnať. „Tak nate,“ zabručal drevorubač a ukrojil jej krivákom poriadny kus krajca. „Tumáte.“ Princezná sa obzrela, či sa nepozerá niekto. „Ďakujem,“ vyhŕkla na poďakovanie, zahryzla sa do krajca a povedala: „Hm, to je dobrota!“ Prosím vás, chlieb s tvarohom, to taká princezná za celý život ani nevidela. V tej chvíli sa pozrel oknom sám pán sultán Soliman. Ani neveril svojim očiam: namiesto vlhkého tieňa svetlá čistina plápolajúca v poludňajšom slnku, a tam na hromade dreva sedí princezná s plnou papuľou, má od tvarohu fúzy od ucha k uchu a kŕmi sa s takou chuťou ako nikdy dosiaľ. „Pánboh zaplať,“ vydýchol si sultán Soliman, „tak mi k tomu dievčaťu predsa len priviedli toho pravého a študovaného doktora!“ A od tých čias, pán Magiáš, začala princezná naozaj naberať sily, i líčka jej zružoveli, a jedla ako vlčica. To je účinok svetla a vzduchu a slniečka, aby ste vedeli. A ja vám to rozprávam preto, že vy tu tiež žijete v takej jaskyni, kam slnko nesvieti a vietor nezavanie; a to, pán Magiáš, nie je zdravé. Tak to som vám chcel akože povedať.« * Keď hronovský doktor dorozprával rozprávku o princeznej solimánskej, prihnal sa pehavý Vincek a viedol so sebou doktora z Hořičiek, doktora z Úpice a doktora z Kostelca. „Tak tu ich vediem,“ kričal už zďaleka. „Ľudkovia, to som sa nabehal!“ „Vítam vás, páni kolegovia,“ povedal hronovský doktor. „Tu je náš pacient, pán černokňažník Magiáš. Ako vidíte na prvý pohľad, jeho stav je veľmi vážny. Pacient naznačuje, že prehltol slivku alebo kôstku. Podľa môjho skromného názoru jeho choroba je prudká slivkitída.“ „Hm hm,“ povedal doktor z Hořičiek. „Skôr by som usudzoval, že je to dusivá slivitída.“ „Nerád by som odporoval váženým kolegom,“ riekol kostelecký doktor. „Ale povedal by som, že v tomto prípade ide o hrtanovú kôstkitídu.“ „Páni,“ ozval sa úpický doktor, „navrhujem, aby sme sa zhodli na rozpoznaní, že u pána Magiáša sa dostavila prudká slivkohrtanová kôstkoslivitída.“ „Tak to vám gratulujem, pán Magiáš,“ povedal doktor z Hořičiek. „To je veľmi vzácna a ťažká choroba.“ „Zaujímavý prípad,“ dodával doktor z Úpice. „Pán kolega,“ ozval sa kostelecký doktor, „to ja som už mával krajšie a zaujímavejšie medicínske prípady. Počuli ste už, ako som vyliečil hejkala z Krákorky? Ak nie, tak vám to poviem.“ Prípad s hejkalom »Tomu je už tiež pekných pár rokov, čo sa v lese na Krákorke zdržiaval hejkal. Viete, to je jedno z najodpornejších strašidiel, aké vôbec kedy bývali. Ide človek v noci lesom, a zrazu to za ním zahejká, zaričí, zaúpie, zakvíli, zavyje alebo sa tak strašne zachichoce. Rozumie sa, človek sa vydesí na smrť, taká hrôza naňho padne a on beží, uteká, uteká, div že dušu strachom nevypustí. To teda robí hejkal, a túto neplechu robil na Krákorke roky rokúce, že sa už ľudia báli tam za tmy ísť. A raz ku mne príde do ordinácie taký divný človiečik, samá huba, papuľu to má od ucha k uchu a krk ovinutý nejakou handrou, a sípe, chrčí, skrehoce, chrochce a chrapčí, že mu nie je rozumieť ani slovo. „Tak čo vám je?“ hovorím. „Pán doktor,“ sípal ten chlapík, „ja som, prosím pekne, nejako ochrapol.“ „To vidím,“ vravím, „a ktože vy ste?“ Pacient sa trocha vrtel a potom vyhŕkol: „Ja som, prosím, ten istý hejkal z hory Krákorky.“ „Aha,“ hovorím, „tak vy ste ten kujon, ten sakrament jeden, čo straší v lese ľudí? A chlapče, to vám patrí, že ste stratil hlas! Akoby nie, ja vám budem liečiť váš láry a fáryngitídu čiže hatar krtanu, chcem povedať katar hrtanu, aby ste zase mohli po lese hejkať a naháňať ľuďom strach! Nie, nie, len si, s Pánom Bohom, chrapčte a sípte, aspoň bude od vás pokoj!“ A tu mi ten hejkal začal prosiť: „Pre Boha vás prosím, pán doktor, vyliečte ma z tej chrapoty, ja už budem robiť dobro, nebudem ľudí strašiť –“ „To vám ani neradím,“ povedal som. „Vy ste sa pri tom strašení prekričal, a preto ste stratil hlas, rozumiete? Milý braček, strašiť v lese, to nie je pre vás; v lese je chladno a vlhko, a vy máte trochu chúlostivé dýchacie cesty. Neviem, neviem; azda by sa ten váš katar dal vyliečiť, ale to by ste musel nadobro nechať strašenie a odsťahovať sa niekam ďaleko od lesov; inak vás nikto neuzdraví.“ Ten hejkal sa zachmúril a drbal sa za uchom: „To je ťažká vec, milosťpane, čím sa ja budem živiť, keď nechám strašenie? Veď ja nič iné neviem ako hejkať a revať, teda kým som pri hlase.“ „Ale človiečik,“ hovorím mu, „s takým vzácnym hlasovým orgánom, ako máte vy, by som išiel k opere za speváka, za trhovníka alebo za vyvolávača k cirkusu; veď s tým nádherným a mohutným hlasom je vás na vidieku škoda, nemyslíte? V meste by ste sa možno uplatnil lepšie.“ „Aj ja si to niekedy hovorím,“ priznal sa hejkal. „No, ja to skúsim uchytiť sa inde, len čo budem zas pri hlase.“ Tak som mu, páni, vymazal hltan jódom, predpísal mu chlorkali a hypermangán na kloktanie a užívať anginol a na krk si dávať obklady. Od tých čias toho hejkala nebolo na Krákorke počuť; naozaj sa odsťahoval a prestal strašiť. Až po rokoch som sa o ňom dopočul znova, a síce z veľkého mesta Hurdyburdy. Vraj sa tam ten dotyčný hejkal chytil politiky a rečnil na schôdzach tak silným hlasom a s takým úspechom, že sa stal poslancom a dobre sa mu dosiaľ darí. A ja to tu rozprávam preto, aby pán Magiáš videl, ako zmena vzduchu robí niekedy pri rôznych chorobách zázraky.« Prípad s havlovickým vodníkom »To ja som mal tiež zaujímavý lekársky prípad, ozval sa úpický doktor. U nás v Úpe za Havlovickou lávkou, v kroví vŕb a jelší žil starý vodník, volal sa Joudal; bol to taký mrzút, nevrlec, kakabus a bručo, niekedy robil povodne a občas aj topil deti, keď sa kúpali; skrátka, ľudia ho v tej rieke neradi videli. Raz na jeseň ku mne do ordinácie príde dedo, frak má zelený a na krku červený šál, a heká, kašle, kýcha, frká, vzdychá, popšukáva a hundre: „Pán dochtor, ja som chytil nejakú nachladnutosť alebo nádchu; mňa tuto pšíka a tuto pichá, v krížoch ma bolí, v kĺboch mi lúpe, kašeľ mám, div sa nepotrhám, a nádchu ako trám; tak by som prosil o nejaké užívanie.“ Ja ho vyšetrím a hovorím: „Dedko, to je reuma; ja vám dám tuto to mazanie, je to linimentum, aby ste vedeli, ale to ešte nie je všetko. Vy sa musíte držať veľa v teple a v suchu, rozumiete?“ „Rozumiem,“ bručal starec. „Ale s tým suchom a teplom to, mladý pán, asi nepôjde.“ „Prečo by to nešlo?“ pýtam sa ho. „No,“ hovorí dedo, „lebo ja som havlovický vodník, pán dochtor. Ako si ja mám urobiť vo vode sucho a teplo? Veď ja si aj nos musím utierať hladinou vodnou, vo vode spím a vodou sa prikrývam; až teraz na starosť som si dal do postele mäkkú vodu namiesto tvrdej, aby sa mi mäkšie ležalo. Ale s tým suchom a teplom, to bude ťažká vec, že jo.“ „Nič naplat, dedko,“ hovorím, „v tej studenej vode sa vám tá reuma len zhorší. Viete, staré kosti chcú teplo. Koľko vy vlastne máte rokov, pán hastrman?“ „Jaj,“ brumlal vodník, „pán dochtor, ja som tu ešte z pohanských čias – to bude nejakých tisíc rokov a možno ešte viac. Jo, to sú roky!“ „Tak vidíte,“ povedal som mu, „v tom veku, dedo, sa musíte držať pri kachliach. Počkať, mám nápad! Počuli ste niekedy o horúcich prameňoch?“ „Počul, to som počul,“ brblal starý vodník. „Ale tu žiadne nie sú.“ „Tu nie,“ hovorím, „ale sú v Tepliciach a v Piešťanoch a hocikde inde, lenže sú hlboko pod zemou. A tie horúce pramene, aby ste vedeli, sú stvorené práve pre starých a reumatických vodníkov. Vy sa jednoducho v takom horúcom prameni usadíte ako hastrman horúcovodný a budete si pritom liečiť reumu.“ „Hm hm,“ zaváhal dedo, „a čo vlastne taký horúcovodný hastrman má na práci?“ „Nie veľa,“ vravím, „len musí stále z vnútra zeme ťahať tú horúcu vodu hore, aby nevychladla. A prebytok tej teplej vody púšťa na povrch zeme. To je všetko.“ „To by šlo,“ bručal havlovický vodník. „Tak ja sa po nejakom takom horúcom prameni poobzerám. Mnohokrát ďakujem, pán dochtor.“ A odbelhal sa z ordinácie – len mláčka na podlahe po ňom ostala. A vidíte, pán kolega, havlovický hastrman mal ten rozum a poslúchol; usadil sa na Slovensku v horúcom prameni a vyťahuje z hlbín zeme toľko vriacej vody, že na tom mieste je teraz večný teplý pramienok. A v tom horúcom prameni sa kúpu ľudia a tiež im to robí dobre na reumu; z celého sveta sa tam jazdia liečiť. Vezmite si z toho príklad, pán Magiáš, a poslúchnite vo všetkom, čo vám my doktori poradíme.« Prípad s rusalkami »To ja som mal tiež jeden osobitný prípad, prehovoril doktor z Hořičiek. Raz v noci spím ako drevo, keď tu niekto ťuká na okno a volá: „Doktor! Doktor!“ Otvoril som okno a povedal som: „No, čo je? Potrebuje ma niekto?“ „Áno,“ hovoril z tmy úzkostný a sladký hlas. „Poď! Poď a pomôž!“ „Kto je tam?“ pýtam sa. „Kto ma volá?“ „Ja, hlas noci,“ hovorilo to z tône. „Hlas noci mesačnej. Poď!“ „Už idem,“ povedal som ako vo sne a rýchlo som sa obliekol. Keď som vyšiel pred dom, nebol tam nikto. Mne bolo, páni, takmer úzko. „Haló,“ zavolal som polohlasom, „je tu niekto? Kam mám ísť?“ „Za mnou, za mnou,“ vzlykal jemný a neviditeľný hlas; a ja som šiel tým smerom, odkiaľ volal ten hlas, cestou necestou, cez zarosené lúky a čiernym lesom; svietil mesiac a celý svet tŕpol v mrazivej kráse. Páni, ja poznám ten náš kraj ako svoju dlaň; ale tej noci mesačnej sa zdal byť taký neskutočný ako sen. Niekedy to tak býva, že nájdeme iný svet v kraji nám najbližšom. Keď som už dlho šiel za tým hlasom, hovorím si, namojdušu, toto by mohlo byť Ratibořické údolie. „Sem, doktor, sem,“ volal ma hlas – znelo to, ako keď sa na rieke zatrblieta a zašplechoce vlna, a ja stojím pri brehu rieky Úpy na striebornej lúke v žiari mesačnej. Prostred tej lúčiny sa niečo belie; azda je to telo, azda je to len hmla, azda počujem tichý plač, azda len šumenie vody. „No, no,“ hovorím chlácholivo, „ktože sme a čo nás bolí?“ „Ach, doktor,“ ozvalo sa trasľavým hláskom to svetlé na zemi, „ja som len víla, len rusalka divoženka. Moje sestry tancovali, ja som tancovala s nimi, a potom, ja neviem, azda že som zakopla o mesačný lúč, azda že som sa pošmykla na tom trblietaní, čo sa chveje na kvapke rosy, ja neviem, čo sa to so mnou stalo; zrazu ležím a nemôžem vstať a nôžka bolí, bolí, bolí –“ „No, slečna,“ povedal som, „to asi bude fraktúra čiže zlomenina. To sa dá dať do poriadku. Tak vy ste jedna z tých rusaliek, čo tu v údolí tancujú? Vida, vida! A keď sa medzi vás dostane mládenec zo Žernova alebo zo Slatiny, vy ho utancujete na smrť, však? Hm hm. Viete, dievčatko, že to je neplecha? Tentoraz sa vám to vaše rejdenie zle vyplatilo, čo? To máte z tých vašich tancovačiek!“ „Ach doktor,“ zaúpelo to svetielko na lúke, „keby ste vedeli, ako ma tá nôžka bolí!“ „To sa vie, že bolí,“ hovorím. „Fraktúra musí bolieť.“ A kľakol som si vedľa tej rusalky, aby som jej ošetril zlomeninu. Páni kolegovia, ja som už napravil stovky a stovky zlomenín, ale s rusalkami je ťažká práca. To má telo len z lúčov, a kosti to má z takzvaných tvrdých lúčov – do ruky sa to vziať nedá, riedke je to ako vánok, ako svetlo, ako hmla, a teraz to nejako narovnajte, utiahnite a ovíjajte obväzom! Hovorím vám, bola to páračka safraportská. Skúsil som ju ovinúť pavučinou, ale rusalka kvíli: „Au! To reže ako povrazy!“ Chcel som jej upevniť tú zlomenú nôžku lupienkom jabloňového kvetu, a ona sa rozplače, ach, veď to tlačí ako kameň! Jaj, čo robiť? Tak som nakoniec zlúpol len ten lesk, ten kovový trblietavý lesk, čo je na krídlach vážky čiže libely, a urobil z neho dve doštičky; lúč mesačný som v kvapke rosy rozdelil na sedem dúhových farieb a tým najtenším modrým lúčom som priviazal tie dosky k zlomenej nôžke rusalkinej. Bola to taká drina, že som sa až spotil, – zdalo sa mi, že ten mesačný spln praží ako augustové slnko; a keď som bol hotový, sadol som si vedľa tej rusalky a hovorím: „Tak, slečna, teraz pokoj, a tou nôžkou nesmiete hýbať, kým vám nezrastie. Ale počúvajte, miláčik, ja sa vám a vašim slečnám sestrám čudujem, že ste ešte tu. Veď predsa všetky víly a rusalky, čo ich kde bolo, si už dávno a dávno našli lepšie miesto –“ „Kde?“ vydýchla rusalka. „No, v Amerike. V Hollywoode,“ povedal som. „Tam, kde sa robia tie filmy, viete? Hrajú a tancujú pre film, a za to dostanú peňazí ako pliev, a celý svet sa na ne pozerá – no, je to veľká sláva, slečna. Všetky rusalky a víly sa už dávno dali k filmu, a všetci vílovia a rusálovia tiež, rovnako. Keby ste videli tie toalety a šperky tých víl – kdeže, tie by na seba nevzali takú jednoduchú rízu, ako máte vy!“ „Oho,“ bránila sa rusalka. „Tieto šatôčky sú tkané zo svetla svätojánskych mušiek!“ „No práve,“ povedal som. „To sa už teraz nenosí a strih je teraz celkom iný.“ „S vlečkou?“ pýtala sa rusalka dychtivo. „To vám ani nepoviem,“ vravím, „ja sa v tom nevyznám. Mali by ste sa tam aspoň pozrieť, do toho Hollywoodu. Ide sa tam cez Hamburg alebo cez Havre. Ale aby som už šiel, o chvíľu bude svitať; pokiaľ viem, vy rusalky sa smiete vyskytovať len za tmy, však? Tak zbohom, slečna, a s tým filmom si to ešte rozmyslite.“ Viac som tú rusalku nevidel; asi sa jej tá zlomená lýtková kostička dobre zahojila. A čo by ste tomu povedali: od tých čias sa rusalky a víly prestali v Ratibořickom údolí vyskytovať. To teda už tak bude, že odišli do Hollywoodu a dali sa k filmu. Veď si to v kine dobre všimnite: to vyzerá, akoby sa na tom plátne pohybovali slečny a páni, ale pritom to nemá žiadne telo, dotknúť sa toho nedá, je to urobené len z lúčov; z toho je vidieť, že to sú nič iné ako rusalky. A preto sa musí v kine zhasnúť svetlo a urobiť tma, pretože sa víly a tá ostatná strašidelná háveď boja svetla a ožívajú len potme. Z toho je tiež vidieť, že sa ani strašidlá, ani iné rozprávkové úkazy už nehodia do dnešného sveta, ibaže si nájdu iné a rozumnejšie povolanie. Príležitostí na to majú habadej.« * Pre Pána Boha, deti, veď my sme pri tom rozprávaní skoro zabudli na čarodejníka Magiáša! No akoby nie, nemohol si ani odkašľať, ani zašepkať, pretože až do tejto chvíle mu v krku uviazla slivka; môže sa len strachom potiť, gúľať očami a myslieť si, kiež by mu už tí štyria doktori pomohli! „Tak, pán Magiáš,“ povedal konečne doktor z Kostelca, „teraz teda pristúpime k operácii. Ale najprv si musíme umyť ruky, pretože pri chirurgii je hlavná vec čistota.“ I začali si štyria doktori umývať ruky: najprv v teplej vode, potom v čistom lihu, potom v benzíne, potom v karbolke; potom si obliekli čisté biele plášte – preboha, deti, teraz sa začne operácia! Kto sa na to nevydrží pozerať, nech radšej zavrie oči. „Vincek,“ prikázal doktor z Hořičiek, „drž pacientovi ruky, aby sa ani nepohol.“ „Ste pripravený, pán Magiáš?“ pýtal sa vážne doktor z Úpice. Magiáš len kývol; ale pritom mal strachom takú malú dušičku, čo by sa mu za necht zmestila. „Tak teraz!“ zvolal hronovský doktor. V tej chvíli sa doktor z Kostelca rozpažil a dal čarodejníkovi Magiášovi do chrbta takú herdu čiže bouchanec, – – že to zadunelo, ako keď hrmí, a ľudia až v Náchode, Starkoči, ba aj v Smiřiciach sa obzerali, či sa azda nevalí búrka; – že sa zem otriasla, až sa vo Svatoňoviciach zosunula jedna štôlňa v opustenej bani a v Náchode sa zachvela kostolná veža; – že v celom kraji až po Trutnov a Policu a azda aj ešte ďalej sa vyplašili všetky holuby, všetky psy zo strachu zaliezli do búd a všetky mačky poskákali z pecí; – a že tá slivka vyletela Magiášovi z krku s takou obrovskou silou a rýchlosťou, že letela až za Pardubice a až pri Prelouči dopadla na zem, pričom zabila na poli pár volov a zaryla sa na tri siahy, dva lakte, poldruha stopy, sedem palcov, štyri piade a štvrť čiarky do pôdy. Teda najprv vyletela z Magiášovho krku tá slivka, a hneď za ňou vyleteli slová: „–šika nemotorná!“ To bola totiž tá polovica, čo ostala Magiášovi v krku, keď chcel povedať pehavému Vinckovi: „Ty nešika nemotorná!“ Lenže tie slová už neleteli tak ďaleko, dopadli na zem hneď za Josefovom a prerazili pritom starú hrušku. Potom si Magiáš upravil fúzy a povedal: „Ďakujem uctivo.“ „Rado sa stalo,“ odpovedali štyria doktori. „Operácia sa podarila.“ „Lenže,“ povedal hneď nato úpický doktor, „aby ste sa z tej choroby načisto uzdravili, musíte sa ešte pár stoviek rokov zotavovať, pán Magiáš. Ja vám naliehavo odporúčam zmenu vzduchu a klímy, tak ako havlovickému hastrmanovi.“ „Súhlasím s pánom kolegom,“ vyhlásil hronovský doktor. „Vy potrebujete pre svoje zdravie veľa slnka a vzduchu tak ako princezná solimánska. Z toho dôvodu by som vám vrelo radil pobyt na púšti Sahare.“ „Čo sa mňa týka,“ dodával kostelecký doktor, „som rovnakého názoru. Púšť Sahara bude pre vás, pán Magiáš, mimoriadne zdravá už preto, že tam nerastú žiadne slivky, ktoré by mohli vážne ohroziť vaše zdravie.“ „Pripájam sa k svojim váženým kolegom,“ doložil doktor z Hořičiek. „A keď už ste čarodejník, pán Magiáš, môžete aspoň na tej púšti skúmať a rozmýšľať, ako tam vyčarovať vlahu a úrodu, aby tam mohli žiť a pracovať ľudia. To by teda bola veľmi krásna rozprávka.“ Čo mal čarodejník Magiáš robiť? Pekne poďakoval štyrom doktorom, zbalil svoje kúzla a odsťahoval sa z Hejšoviny na púšť Saharu. Od tých čias už nie je u nás žiadny čarodejník ani černokňažník, a to je dobre; ale čarodejník Magiáš je živý dosiaľ a rozmýšľa, ako vyčarovať na púšti polia a lesy a mestá a dediny, – azda vy, deti, sa toho dočkáte