Brat Mesiačik a sestra Hviezdička

Na nebeskej lúke sa hral brat Mesiačik so sestričkou Hviezdičkou. Hrali sa na naháňačku. Ale ešte predtým, než sa začali hrať, odpočítali sa, kto bude naháňať.

En, ten, títy,

nebeské kvíty,

sauraka, kométa,

svietime do sveta,

svietime pre ľudí,

nech v noci uvidí,

noc nie je deň,

choď z kola ven!

Slovo padlo na Hviezdičku, a tak musela naháňať. Naháňala, naháňala, až Mesiačika chytila. Potom zase naháňal Mesiačik ju. Hviezdička pobehovala po nebeskej lúke, utekala stále ďalej a ďalej a ešte ďalej... Až dobehla na kraj nebeskej lúky. Nedávala pozor a BUM, letela dolu na svet.

Letela, letela, až dopadla do záhrady za domom, kde bývajú Vládík a Eva. Tiež brat a sestrička. Keďže bola noc, deti spali.

Škoda, že spali, boli by Hviezdičku hneď privítali. Mali hviezdy radi a vyznali sa v nich ako hviezdari. Pozorovali ich každý večer a dávali im mená. Jednej hviezde hovorili napríklad „Žmurkavá“, inej zase „Trepotalka“ alebo „Zlaté očko“ a tak všelijako.

Ráno sa deti zobudili, a len čo sa umyli a naraňajkovali, už bežali do záhrady pozrieť sa, koľko kvetov cez noc rozkvitlo, koľko jahôd dozrelo.

„Pozri, Eva,“ volal Vládík, len čo prišiel do záhrady, „pozri, aká divná ruža nám tu dnes v noci rozkvitla!“

Eva sa pozrela.

„Ale Vládík, to nie je ruža, to je hviezdička. Poznám ju, ešte včera svietila na oblohe. Svieti vždy práve nad našou záhradou.“

Vládík išiel bližšie.

„Naozaj,“ zvolal, „je to hviezdička. Zlaté očko, Eva, práve Zlaté očko.“

Deti sa tešili. Však mali prečo. V záhradách u susedov kvitnú všelijaké krásne a čudesné kvety, ale pravú hviezdičku nemajú nikde. Tú má len Vládík a Eva.

„Vieš, Eva,“ vraví Vládík, „postavíme okolo hviezdičky domček a nad ňu striešku. Aspoň ju nikto neuvidí.“

„Ale potom ju ani my neuvidíme, Vládík!“

„Veď môžeme do domčeka urobiť okná, Eva.“

„Áno, urobíme okná – a ja do nich ušijem záclonky, pekné modré, aby sa hviezdičke u nás páčilo.“

Pustili sa do práce, ale do večera toho veľa nespravili. Nečuduj sa: sú to len deti.

Podvečer hviezdičku prikryli perinou, aby jej v noci nebola zima. Vládík bol spočiatku proti tomu.

„Nebude jej zima,“ hovoril, „veď je zvyknutá celú noc pobehovať po nebeskej lúke.“

Ale Eva mu to vyhovorila.

„Na oblohe je teplejšie ako u nás, hreje tam slniečko.“

„To je pravda,“ uznal Vládík a pomohol Eve hviezdičku prikryť.

Pred spaním sa deti pozerali z okna. Pozerali sa do záhrady a pochvaľovali si:

„Pekne sme hviezdičku prikryli, bude sa jej dobre spať.“

Potom sa pozreli na oblohu. Mesiačik svietil práve nad ich záhradou. Ale bol celkom iný ako inokedy. Nešpúlil pusinku k veselému úsmevu a nebol už taký tučný a guľatý ako včera.

A druhého večera bol zase menší, zase chudší, až sa deti dovtípili.

„Cnie sa mu za sestričkou, trápi sa. A keď sa niekto trápi, chudne a chradne, vraváva mamička.“

Bolo im mesiačika ľúto. Rozmýšľali, ako mu pomôcť. Čo keby niekto rozdelil tých dvoch?

„Musíme hviezdičku vrátiť, lebo sa nám mesiačik utrápi.“

Ale ako to urobiť? Do neba je vysoko a ďaleko, tam ani nedoskočíš, ani nedobehneš.

Deti rozmýšľali celé dni, čo robiť, ale nič ich nenapadlo.

Mesiačik medzitým chradol čoraz viac, bol z neho už len celkom malý kosáčik. A raz večer sa dokonca už vôbec neukázal.

„Azda ochorel,“ hovorili si deti, „chorý leží, nemôže svietiť. Noc je bez neho čierna a smutná.“

Už sa z hviezdičky netešili. Opatrovali ju síce stále rovnako dobre a starostlivo ako prvý deň, ale inak nemali na nič čas. Zháňali u známych radu, ako dostať hviezdičku späť na oblohu.

Ale nikto im nevedel poradiť. Ani otecko, ani mamička, ani múdry dedko, ktorý im predsa vždy dobre poradil, keď mali nejaké trápenie.

Raz, to už mesiačik nesvietil niekoľko dní, popoludní pršalo. Deti nemohli ani do záhrady, sedeli pri okne a smutne sa pozerali, ako hviezdička v tráve mokne. Pršalo, len sa lialo. Ale všetko raz prestane a za domom vysvitlo zase slnko. Zrazu sa nad záhradou objavila dúha, krásna sedemfarebná dúha.

„Pozri, Vládík,“ zvolala Eva, „vyzerá ako most!“

„Naozaj! Dúha je most do neba,“ vykríkol Vládík.

Schmatol Evu za ruku a ťahal ju do záhrady. Poutierali hviezdičku, osušili ju a potom ju odniesli. Položili ju na dúhu a hviezdička sa rozbehla. Utekala po sedemfarebnom nebeskom moste, utekala, až sa za ňou prášilo zlatým prachom.

Hviezdička dobehla až k nebeskej lúke a vyskočila na ňu. A večer, keď sa deti pozerali oknom, sedela Hviezdička zase pekne na oblohe a vďačne sa na ne usmievala. A o chvíľu sa objavil aj Mesiačik, bol ešte chudý, ale veselo žmurkal. A ďalšie dni pribúdal a pribúdal, až bol zase guľatučký ako predtým.