Dráčik Spáček a Banini - diel druhý

Keď drak pristál na okraji obrovskej priepasti, zhrozil sa. Uvedomil si, aké hlúpe bolo otáľanie, či zajačikom pomôže, alebo nie. Banini totiž museli byť vo veľkom nebezpečenstve a len neustále dupotanie odkiaľsi z hlbín naznačovalo, že zatiaľ nedošlo k tomu najhoršiemu. V tej chvíli však Spáček pocítil aj niečo ako strach. Dole bola tma a na dno nedovidel, ani keď napínal svoj dokonalý dračí sluch. Ani nevedel, ako veľmi hlboko to je a či by mu v lete nadol nezabránil nejaký veľký kameň, o ktorý by sa zranil, a vôbec sa mu hlavou premieľala celá kopa myšlienok, nie práve príjemných.

Keď pricupkali Dencinky s Motálkom a ostatnými obyvateľmi Čarovného lesa, ktorým osud zajačikov nebol ľahostajný, prehovoril škriatok Skřehotálek: „Draku, vidím, že sa ti tam veľmi nechce.“ Vytušil to zo Spáčkovho neistého pohľadu. A drak mu odpovedal: „Rád by som zajačikom pomohol, ale je tam strašná tma. Keby som aspoň vedel, ako veľmi hlboká tá priepasť je.“

S nápadom pribehol škriatok Met: „Dráčiku, môžeme hodiť do priepasti kameň a podľa toho, ako dlho potrvá, kým dopadne, zistíme, ako veľmi hlboká tá priepasť je.“ Všetkým sa to zdalo ako veľmi dobrý nápad. Nakoniec ešte tretí zo škriatkov, Šup, ostatným povedal, že jeho rodina kedysi od vzdialených príbuzných, vraj Nočných škriatkov, zdedila lampášik, s ktorým prvý škriatok zlatokop Roskulka prežil legendárne dobrodružstvo, na konci ktorého sa Noční škriatkovia stali takmer najbohatšími tvormi v celej Fantázii. Šup teda odbehol domov po lampášik a ostatné čarovné bytosti a zvieratká čakali, kým sa vráti. Keď sa im zdalo, že sa dlho nevracia, zmizol aj trpaslík Motálek.

Všetci čakali tak dlho, že sa už pomaly priblížil úsvit, a tak sa musel Mesiac, chtiac-nechtiac, vrátiť za hviezdičky na nebesá. Zrazu v diaľke uvideli Šupa, ako beží, čo mu sily stačia. Za ním sa v pomalom kluse blížil aj Motálek, ktorý si podozrivo drbal hlavu, len čo sa k nemu otočili spýtavé oči všetkých, ktorí netrpezlivo čakali na okraji priepasti.

„Kdeže si bol tak dlho?“ kričali všetci, len čo sa Šup dostal tak blízko, aby ich mohol počuť. Ten k nim udychčane dobehol a chvíľu nemohol popadnúť dych. Šup však ukázal na Motálka, ktorý medzitým dobehol tiež, len o poznanie menej unavený. „Motálku, čo si to zase vyviedol, ty zloduch?“ vložili sa do toho inokedy také milé Dencinky. Na všetky bytosti a zvieratká už doliehal veľký strach o zajačikov, takže s Motálkovými vylomeninami nikto nemal žiadnu trpezlivosť.

„Ach, no, ako by som to tak asi najlepšie podal…“ začal vysvetľovať Motálek, ale to si už trochu odpočinul Šup a všetko dokončil za neho: „Ten hlúpy trpaslík zamazal všetky menovky na našich obydliach! Nemohol som nájsť svoj strom, preto mi to tak trvalo.“ Nato musel Motálek veľmi veľa vysvetľovať, že to urobil ešte v čase, keď o žiadnom nebezpečenstve pre zajačikov nevedel. Keďže sa zdalo, že svoje ospravedlnenie myslí vážne, všetci okrem Spáčka mu odpustili. Len práve dráčik si robil najväčšie starosti a Motálkovi poriadne vynadal.

Šup potom zapálil lampášik a priviazal ho dráčikovi okolo krku, aby mohol pohodlne lietať. Dráčik bol však stále neistý, aj keď mu lampášik poskytoval dostatok svetla, aby do ničoho po lete do priepasti nenarazil. Met teda hodil do jamy veľký kameň, ako sa predtým dohodli. Hneď ako kameň opustil ruku snaživého škriatka, Spáček si uvedomil, čo taký rýchlo padajúci kameň urobí s malým telíčkom zajačika, na ktorého môže pokojne spadnúť! A tak sa dráčik vrhol bez strachu do temnej hlbiny, aby zachytil kameň ešte predtým, než niektorého zo zajačikov, ktorí na dne zúfalo dupú, praští do hlavy.

Treba podotknúť, že jama bola naozaj hlboká, až sa dráčik pri lete bál, že zajačikov mohol ten pád škaredo zraniť. Už-už sa blížil k padajúcemu kameňu, keď uvidel prvého zo zajačikov. Už nebol krásne biely a rozpustilý, ale úplne sivý kvôli prachu a špine a úplne vystrašený. Keď nad sebou malý Banini uvidel svetlo a obrovského draka, myslel si, že nastal koniec sveta. V poslednej chvíli uskočil, ako to vedia iba zajačikovia, a vyhol sa tak drakovi aj kameňu, ktorý by bez dráčikovho obetavého letu spadol zajačikovi priamo na hlavu.

Dráčik narazil na dno priepasti s veľkým treskom, až sa všetci zajačikovia naokolo veľmi a veľmi zľakli, ak sa teda vôbec ešte mohli zľaknúť viac. Dráčika pád nesmierne bolel. Nakoniec k nemu prihopkal zajačik a štuchol doňho nosíkom, či je v poriadku. Dráčik sa na Baniniho pozrel, pretože takú starosť od tých zradných dupkajúcich kazičov snov vôbec nečakal. Po chvíľočke k Spáčkovi priposkakovali všetci Banini, ktorých mohlo byť v malej jaskyni na dne priepasti niekoľko tuctov. Dráčik sa teda zdvihol, aby im ukázal, že je v poriadku, až na veľkú modrinu, ktorá sa mu určite urobí na mieste, na ktoré dopadol.

Dráčik neváhal a začal s prevozom zajačikov späť na povrch. Nešlo to ľahko, pretože draky nevedia len tak stúpať, lebo sú veľmi ťažké. Aby sa to Spáčkovi podarilo, musel lietať okolo celej priepasti a stúpať veľmi pomaly. Výhodou bolo, že sa na dráčika zmestilo veľa zajačikov, takže po dvoch letoch tam a späť zostávalo len pár posledných Banini. Tí však na dráčika nechceli vyliezť a nosíkmi ukazovali na priechod, ktorého si Spáček dovtedy ani nevšimol. Bol to priechod, kam sa dráčik nezmestil, ale bolo jasnejšie než slnko, že tam sú ďalší zajačikovia, ktorí išli asi hľadať pomoc, alebo sa zo strachu rozutekali. Dráčikovi zatiaľ stačilo, že žiadny z Banini v jaskyni nebol vážne zranený, a sľúbil zajačikom, že ani ich zatúlaných kamarátov nikto z obyvateľov Čarovného lesa neopustí. Až potom sa nechalo vyniesť hore pár posledných zajačikov, kde ich už vítali prvé slnečné lúče.

Lenže potom už bol Spáček z toho všetkého lietania a trápenia taký unavený, že zaspal. Nikto, ani zajačikovia, ho však budiť nechceli, pretože vedeli, že tentoraz si odpočinok naozaj zaslúži. Dráčikovi sa však nesnívalo nič pekné, ba naopak! Mal nepríjemné sny o príšerách, ktoré v hlbinách pod Čarovným lesom požierajú úbohých Banini. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď sa zobudil a pred ním stáli tucty a tucty zajačikov. Ako to tak dráčik počítal, museli to byť všetci zajačikovia z Čarovného lesa. Ako sa však dostali ostatní zajačikovia z takej hlbokej priepasti?

Medzi huňatými a ušatými telíčkami už zase snehobielych a veselých Banini uvidel dráčik niekoľko zvláštnych postáv. Tie vyzerali ako škriatkovia z lesa a predsa inak. Boli o niečo mohutnejší a o mnoho špinavší. Niekoľko z nich navyše držalo čudné drevené a železné nástroje. Keď postavy videli, že sa drak zobudil, jeden z nich, najväčší a najčistejší, pristúpil ku Spáčkovi bližšie a s veľkou úklonou začal hovoriť: „Vážený pán draku, ospravedlňte nám, prosím, túto poľutovaniahodnú udalosť. Viete, my sme Noční škriatkovia a dopočuli sme sa, že pod Čarovným lesom je ukrytý veľký poklad. To viete, my tajomné poklady berieme smrteľne vážne! A tak sme sa rozhodli ho hľadať. Museli sme však vybudovať nové tunely a bohužiaľ sme sa prekopali tak nešťastne, že sa pri dupotaní tu vážených zajacov zosunula zem.“ Potom škriatkovia dlho vysvetľovali – o krompáčoch, lampášikoch, pokladoch a hlavne o tom, ako veľmi ich mrzí, že sa kvôli ich honbe za pokladom strhlo v Čarovnom lese toľko krikotu. Dráčikovi za jeho námahu venovali ten najväčší drahokam, ktorý pod Čarovným lesom našli, a keďže sa tak krásne leskol, bolo Spáčkovi hneď jasné, že naň ľahko chytí každú rybu.

A zajačikovia? Škriatkovia sa zaviazali nosiť zajačikom púpavy z Púpavovej lúky, tie najväčšie a najšťavnatejšie púpavy vo Vesmíre, kým sa samotným zajačikom táto maškrta neomrzí, alebo kým púpavy nedôjdu. A ako je známe, len dve veci sú naozaj nekonečné: chuť zajačikov na púpavy a koberce púpav na Púpavovej lúke. Odvtedy každý rok Noční škriatkovia navštívia Čarovný les, aby vo vlažnej letnej noci natrhali zajačikom koše plné púpav.