Veverička Andy

Lístie sa len tak poletovalo v ľahkom jesennom vánku. Všetko živé v lese sa pomaly pripravovalo na zimné obdobie. Čas leta bol definitívne na konci. Divé kačice, husi, holuby a mnohé iné odleteli do teplých krajín. Podľa pohľadu na divé prasatá bolo vidieť, že zima bude obzvlášť tuhá a dlhá. Ich tukom obalená postava tomu nasvedčovala.
I samotárska veverička Andy očakávala skorý príchod zimy. Mala krásnu plavú kožušinku, ktorá pri západe slnka pripomínala horiaci totem. Často takto pri západe slnka sedávala na vysokej skale a pozorovala život v lese. Jedného rána sa Andy zobudila vo svojej postieľke vysoko v korune stromu, vyrobenej z brezovej kôry a vystlanej suchým lístím a príjemne teplúčkym machom. V strome mala vydlabanú hlbokú dieru. V nej sa nachádzala izbička, malá kuchynka a veľká špajza. Svoj domček mala vždy pekne uprataný a útulný. Zo všetkého najviac si obľúbila maličkú špajzičku, kde nechýbali také dobroty ako oriešky, žalude, bukvice a korienky.
Toho rána, krátko potom, čo lúče slnka prerušili tmu lesa, veverička dlho zívla. Pretiahla sa a vybehla z domčeka na najbližšiu vetvu. Z niekoľkých málo lístkov, ktoré ešte nestihli opadnúť a ostali visieť na strome, si nabrala do labiek rannú rosu. Opláchla si očká i ústočká a vrátila sa späť do domčeka. Na raňajky zjedla dva oriešky a rozmýšľala, čo dnes podnikne: „Mala by som si ísť nazbierať ešte pár orieškov a bukvíc. Naozaj cítim, že zima bude neúnosne dlhá.“
Zliezla zo stromu a rozhodovala sa, ktorým smerom sa vydá. Vtom zbadala opodiaľ stojaceho myšiaka: „Ahoj Peťa, ako sa dnes máš?“
„Ahoj Andy, dnes sa mám skvele. Zásoby na zimu už mám pripravené. Teraz sa už môžem pokojne prechádzať. Veď vieš, že milujem dlhé jesenné prechádzky.“
„Áno, viem. Poznám ťa, veď sme vedľa seba vyrastali,“ povedala Andy a vzápätí dodala: „Ako ti závidím, aj ja by som už chcela mať všetko hotové.“
„Ak chceš, pomôžem ti?“ ponúkol sa Peťa. „Aj tak nemám žiadnu prácu.“
Andy zajasala od radosti: „Ďakujem, kamarát, si veľmi dobrý. Ako sa ti môžem odmeniť?“
„Jednoducho,“ odpovedal. „Budeme sa v zime navštevovať, posedíme pri krbe a budeme si rozprávať rozprávky Čarovného lesa. Verím, že nám zima aspoň rýchlo uplynie.“
„Súhlasím, tak teda dohodnuté.“ A na znak dohody si potriasli rukami.
Obom kamarátom cesta pekne rýchlo ubiehala. O chvíľu dorazili na miesta, kde sa po zemi povaľovali bukvice a oriešky.
„Lenže ako preniesť čo najväčšie množstvo?“ opýtal sa myšiak.
Veverička však vedela, mala už dosť skúseností. Vytiahla z košíka tri motúzy: „Teraz ešte musíme nájsť tri veľké, pevné listy, ktoré potom zviažeme dokopy. Keď ich naplníme, pomôžeš mi to priviazať na chvostík a vrátime sa domov. Verím, že to by malo stačiť na celú zimu,“ odpovedala veverička s úsmevom.
Radostne sa teda pustili do práce, spievali pesničky a vykrikovali pritom na celý les. Chvíľami namiesto na listy dávali kúsky orieškov do úst. Aj napriek tomu však hŕba na listoch pomaly, k radosti oboch kamarátov, pribúdala.
„Hotovo!“ kričali od radosti a objali sa okolo pliec. Listy zviazali presne tak, ako sa dohodli. Pomaly, teraz už však s pocitom dobre vykonanej práce, vracali sa cestičkou domov. Radostne si prespevovali pesničku, ktorú zložili.
„Veverička s myšiakom
zbierajú dobroty,
cestou nad ránom
samé novoty.
Najlepší kamoši,
čo les kedy mal,
jeden aj druhý
česť svoju si dal.“
Po chvíli došli k stromu, kde Andy bývala. Poďakovala za pomoc a povedala: „Zajtra ťa budem očakávať, uvarím čaj, zjeme pár dobrôt a oslávime ešte raz dnešný deň.“
„Už sa teším,“ rozlúčil sa Peťa.
Obaja si zamávali a odišli do svojich domovov.
„Od zajtrajška si začneme rozprávať rozprávky!“ zavolala ešte na myšiaka.
„Tak teda zajtra,“ zasmial sa.
Každý deň sa teraz obaja schádzali a rozprávali si Lesné rozprávky.