Mladý kováč

V dávnych časoch žil jeden chalupník. Mal troch synov. Starší synovia už odmalička otcovi vo všetkom pomáhali a vyrástli z nich poriadni chlapi. Otec chcel aj najmladšieho priučiť práci, ale žena stále nechcela dovoliť.
„Je ešte malý. Len nech sa vyhrá,“ hovorievala. Raz upiekla svojmu najmladšiemu a najmilšiemu sladký koláč, inokedy mu zasa podstrčila pirohy.
Tak z najmladšieho syna vyrástol darebák a lenivec, ktorý len rád jedol a spal.
Chalupník to znášal dlho, ale nakoniec si syna zavolal a hovorí:
„Nie je už načase, aby si išiel do učenia? Chcel by si na garbiara?“
„To nechcem,“ odvetil syn. „Celý život kože vyrábať ..... ruky by som mal rozožraté do kosti.“
„Tak si vyber krajčírstvo!“
„Čo to hovoríš, ocko! Až do smrti krivit chrbát nad vestami a kamizolami ..... veď by mi narástol hrb!“
„Ako myslíš, syn môj. K ničomu Ťa nenútim. A čo by si povedal na kováčske remeslo? Niet muža nad kováča!“
„Prečo nie,“ odvetil syn. „Na kováčstvo by som išiel.“
Otec vyhľadal najzručnejšieho kováča v kraji, zaplatil mu vopred za vyučenie a odviezol syna do kováčskej dielne.
„No tak, syn môj, pekne sa pozeraj, ako dobrí ľudia pracujú, a vyučíš sa.“
Ale matka priviezla synčekovi tajne z domu na vozíku posteľ s perinou a vankúšmi:
„Zvykol si si u mňa spávať na mäkkom. Keď sa od tej práce unavíš, odpočiň si na perinke, sama som Ti ju šila. A hlávku si polož na vankúš, napchala som ho páperím.“
Otec s matkou sa vrátili domov a synček zostal u kováča.
Postavil posteľ do kúta kováčskej dielne, ľahol si na ňu a pozeral sa, ako kováč s učňami bije kladivom do nákovy.
„Čo sa pozeráš?“ pýta sa ho kováč. „Vezmi do ruky kladivo.“
„A načo?“ odpovedá sedliakov syn. „Ocko mi povedal: Pozeraj sa, ako ľudia pracujú, a vyučíš sa.“
Kováč pokrútil hlavou a dal sa zasa do práce.
Najmladší synček vyležiaval na mäkkej posteli a len sa obracal sem a tam, ani na chvíľu nespúšťajúc kováča z očí.
Kováč to nevydržal a znova hovorí:
„Čo Ty sa stále len vaľkáš? Veď si takto poležíš boky!“
„Ale nepoležím,“ odvetil sedliakov synček. „Mám mäkkú perinu. Bolí ma z Vášho hluku hlava a mamička mi prikázala: Keď sa unavíš, syn môj, polož si hlávku na páperový vankúš.“
Kováč nad ním mávol rukou a viac si ho nevšímal. Kto by s tým lenivcom strácal slová! Tak bežal deň za dňom a mesiac za mesiacom.
Od cudzej práce ruky nebolia. A tak si najmladší syn v duchu hovorieval:
Žiadna veľká múdrosť to nie je. Klepneš raz-dvakrát kladivom na nákovu, a hotovo! Aj ja budem vedieť vykovať, čo kto bude chcieť, a o nič horšie než sám majster.
Uplynuli tri roky a za synom prišiel chalupník.
„Tak čo, akože sa vyučil ten môj chlapec?“ pýtal sa sedliak kováča.
„Kto to môže vedieť?“ odvetil majster. „Pozeral sa, to je pravda, ale čo sa naučil, to nám neukázal.“
„Čo Ty na to, syn môj?“
„Čo by som hovoril, keď príde na vec, veď to nepokazím.“
Otec sa zaradoval. Zriadil zo starej stodoly kováčsku dielňu, zaobstaral potrebné náradie a hovorí:
„No, syn môj, teraz ukáž svoje umenie, vykuj mi k pluhu novú radlicu!“
Mladý kováč namieril do stodoly a za ním otec so staršími synmi. Najmladší postavil jedného brata žeraviť uhlie, druhého, aby ťahal za mechy, a sám si vyhrnul rukávy a vzal do rúk veľké kladivo. A keď sa železo rozžeravilo, rozľahli sa kováčskou dielňou také rany, že si všetci museli zapchávať uši.
Mladý kováč kul a kul, až mu zomdleli ruky, a on poznal, že radlicu vykovať nedokáže. Povedal teda:
„Načo by Ti, ocko, bola nová radlica? Veď tá stará môže ešte slúžiť. Radšej Ti vykujem ostrú sekeru.“
„Dobre, syn môj,“ odpovedal sedliak, „vykuj mi sekeru. Stará sa mi už celkom otupila.“
A najmladší začal kuť. Bil kladivom, až videl, že ani sekera z toho nebude.
„Vieš, ocko,“ povedal znova, „sekery kujem nerád. Je to hrubá práca. Ale vykujem Ti tucet klincov tenších než mamičkina ihla.“
„No čo,“ sedliak na to, „aj klince sú v hospodárstve potrebné.“
Kováč sa dal znova do diela. Klepal a klepal, kul a kul, ale nič nevykul. Všetko železo pokazil, zostal ho len maličký kúsok.
A tu otec poznal, že sa jeho syn ničomu, ale celkom ničomu nenaučil. Vzal ten kúsok železa a mrštil ním do kade s vodou. Železo zasyčalo ..... pššš!
„Počuješ, syn môj,“ povedal otec, „výsledok svojho učenia? Jeden jediný prd. Ale daj pozor, čo Ti poviem: v našom rode nikdy záhaľači nebývali a nebudú. Choď mi z domu, choď, kam Ťa oči povedú, a nevracaj sa späť, kým sa nevyučíš nejakému remeslu.“
Najmladší syn sklonil hlavu a opustil rodnú chalupu. Vyšiel za humná, sadol si na pník a zamyslel sa. Ako teraz? Čo bude robiť? Rozmýšľal a premýšľal a potom sa rozhodol, že pôjde pekne ako baránok späť ku kováčovi.
Kováč sa mu vysmial, ale predsa ho znova vzal.
„Len že teraz Ťa budem učiť po svojom!“ povedal.
A začali. Na mäkkú perinu si chlapec už dávno ani nespomenul. Keby sa mohol aspoň na tvrdej slame dosýta vyspať, ale kdeže! Kováč mu nedal ani vydýchnuť. Len čo pustil mládenec na chvíľu kladivo z rúk, aby si narovnal chrbát, už je tu majster a syčí mu do ucha:
„Pšššš ..... prd!“ Chlapec sa zahanbil, vzchopil sa a dal sa znova do diela.
Tak prežil u kováča tri ďalšie roky. A keď boli tie tri roky na konci, povedal mu majster:
„Teraz môžeš ísť, kam sa Ti páči, a smelo sa pustiť do práce!“
Mládenec sa s kováčom rozlúčil a vydal sa na vandrovku.
Šiel a šiel, až došiel do veľkého mesta. Tam vstúpil do služby k jednému kováčovi ako tovariš.
Hneď toho dňa prišiel do kováčskej dielne vznešený pán.
„Hej, majster,“ povedal pán, „oprav mi tu ten koč. Ale tak, aby bol ako nový. Dohovoril som si nevestu a v tomto koči ju povediem k oltáru.“
„A kde máte ten voz?“ opýtal sa kováč.
„Tu stojí, pri bráne.“
Majster vyšiel s tovarišom pred bránu. Pozdrav pánboh, to je ale zbitý koč! Dvierka visia na jednej veraji, pružiny skrútené, obruče na kolesách stočené do vývrtky. Ako mohla takáto rachotina vôbec do kováčskej dielne dôjsť!
Majster sa poškrabal za uchom.
„Neviem, čo by som Vám povedal,“ hovorí pánovi. „Keby som opravoval tri mesiace, tak ho neopravím.“
„Čo, tri mesiace?“ zreval pán. „Za tri dni musí byť hotový! A ak ho dovtedy neopravíš, rozkážem svojim sluhom, aby Tvoju kováčsku dielňu do posledného dreva rozmetali.“
Čo mal kováč robiť? S pánmi toho veľa nevyhráš.
Pán ešte chvíľu huboval a potom odišiel.
Tu povedal majster mladému kováčovi:
„No, tovariš milý, teraz si pomôž, ako vieš.“
„Dobre,“ povedal na to tovariš, „pošli mi dvoch učňov a choď si odpočinúť.“
Majster odišiel domov a v kováčskej dielni sa už za chviľočku krútilo všetko ako v kolese.
Mládenec v okamihu rozobral celý koč na kúsky, učňov postavil k výhni rozdúchavať oheň a vzal do ruky kladivo.
Udrel do nákovy a jedna obruč bola hotová! Udrel znova a mal druhú! A keď vykul obruče, pustil sa do pružín. Tu niečo narovnal, tam zasa ohol ..... neuplynula ani hodina a celú prácu mal za sebou.
Učni sa nestačili čudovať; mladý kováč ešte vyčistil, pritiahol a opravil, kde čo bolo potrebné, a nariadil zatiahnuť hotový koč pod prístrešok.
Na to si vyšli všetci traja na lúčku za kováčskou dielňou a rozložili sa tam v tráve. Na obed prišiel majster pozrieť, ako dielo pokračuje. Vošiel do kováčskej dielne. Čo to má znamenať? Ticho, prázdno, tovariš nikde, učni nikde… Dokonca vyhasol aj oheň vo výhni.
Majster sa strašne nahneval a vyrazil hľadať svojich ľudí. A tu ich uvidel ..... tovariša aj oboch učňov, ako si vyležiavajú v tráve.
„Ach, Vy lenivci! Vy darebáci!“ vykríkol majster. „Takto Vy pracujete!“
Tovariš sa prevalil na druhý bok, zívol a hovorí:
„Prečo sa hneváte, pán majster?“
„Ako to ..... prečo?“ vykríkol ešte hlasnejšie starý kováč. „Koč má byť o tri dni hotový, a Vy tu pozeráte pánubohu do okien! Pán mi kvôli Vám odtrhne hlavu.“
„Len buďte pokojný, pán majster. Nehnevajte sa predčasne,“ odpovedal tovariš. „Kým Vám ešte hlava sedí na pleciach, otočte ju dozadu a dobre sa pozrite.“
Majster sa otočil a otvoril od údivu ústa: pod kôlňou stál opravený koč.
Pribehol bližšie, obzrel koč zo všetkých strán ..... všetko v poriadku, všetko na svojom mieste, len zapriahnuť koňa a ísť.
„No, chlapče,“ povedal starý kováč mladíkovi, „takú prácu som ešte nevidel. Ty už nepotrebuješ ako tovariš vandrovať, buď v mojej kováčskej dielni majstrom.“
„Nie, dobrý človeče,“ odvetil mladý kováč, „ja v tomto meste dlho nezostanem. Ak sa mi chceš odmeniť, daruj mi kúsok najlepšieho železa a dovoľ mi, aby som mohol tri dni pracovať v Tvojej kováčskej dielni.“
„No čo,“ povedal starý kováč, „nech je po Tvojom.“
Tri dni a tri noci tovariš nikoho ku kováčskej dielni nepustil a kul a pracoval. Potom vyšiel z dverí s vrecom na chrbte a vykročil von z mesta.
Nikto nevie, ako dlho putoval cez hory a lesy, ale nakoniec prišiel k rodnej chalupe. Prekročil prah, hodil vrece na stôl a povedal otcovi:
„Pozri sa, ocko, možno že sa Tvoj syn predsa len niečo vyučil.“
Rozviazal vrece a vytiahol kovanú škatuľku.
„To je pre Teba, mamička.“
Matka otvorila škatuľku ..... vnútri ležal hrebeň s tepaným vzorom a ihelníček s takými tenučkými ihličkami, že by nimi mohol perly navliekať.
„Toto je pre Vás, bratia. Prišijete si ich na sviatočné kabáty,“ povedal mladý kováč a vysypal pred bratov na stôl hromádku blýskavých gombíkov. „A Ty, otec, vezmi si tento pohár. Ak sa Ti môj darček páči, napi sa z neho dobrého vína na to, aby v našom rode nikdy neboli lenivci.“