Strýko Príhoda

Jeden chalupník bol veľmi chudobný a nevedel, ako si pomôcť k peniazom. A tak mu čert nedal pokoj, išiel a ukradol na zámku pokladnicu so všetkými peniazmi. V noci si ich doniesol domov, a aby naň nikto nemohol prísť, vybral prah a pod neho ich uložil. Žena sa na neho pozerala a pýtala sa ho, kto mu dal toľko peňazí. Ale on vedel, že má hlúpu ženu, a tak jej nepovedal, že ich ukradol, ale len že nie sú jeho. „No, a prečo ich zakopávaš?“

„Pre strýka Príhodu,“ odpovedal chalupník. Ráno si nejaké peniaze vzal, povedal žene, aby o tom nikomu nerozprávala, a išiel do mesta. Na zámku bol ráno krik, všetci išli zlodejovi po stopách, ale nevedeli sa ničoho dopátrať. Bolo to k obedu, gazdiná sedela vonku a priadla. Tu ide okolo pán na koni; ako ho videla, myslela si, že to bude asi ten strýko Príhoda, a volá naňho: „Pane, pane, nevravia vám Príhoda?“

„Prečo sa pýtate?“ povedal jazdec s údivom.

„Ja som myslela, že ste ten strýko Príhoda a že idete po tie peniaze, čo môj Janko zakopal pod prah.“

Jazdec už počul o krádeži, hneď mu to napadlo a povedal gazdinej, že sa volá Príhoda.

„No, tak poďte a vezmite si ich, máte ich schované.“

Jazdec zosadol, gazdiná mu odobrala prah, on peniaze vzal a išiel s nimi rovno na zámok. Tam, keď ich spoznali, hneď išli s putami po chalupníka. Ale žena povedala, že sa ešte nevrátil, ale keď príde, že ho tam pošle.

V noci prišiel muž domov, a keď mu žena s potešením rozprávala, že peniaze odovzdala strýkovi Príhodovi, nahneval sa tak, že by ju bol hneď zabil. Chvíľu chodil po izbe a rozmýšľal, ako by sa zbavil trestu. Zrazu ho niečo napadlo a povedal žene:

„Teraz počúvaj, ty hlúpa motyka! Počul som v meste, že dnes v noci bude potopa sveta, kto sa neschová, ten sa utopí. Ja vyjdem na strechu.“

„A kam mám ja vyjsť?“ pýtala sa plačky gazdiná.

„Choď do kuchynky, ja zadelám každú dieru, a ak voda nepríde až na strechu, tak sa ti nič nestane.“

Gazdiná tam vliezla a muž zadelal každú škárku, aby tam voda nemohla. Potom si pristavil ku streche rebrík a komínom lial dolu do kuchyne vodu. Spočiatku sa žena modlila, ale čím ďalej jej voda siahala, tým viac jej bolo úzko, a napokon muž započul temný krik: „Utopím sa, pomôž, Janko, mám vodu až po krk.“ Janko prestal liať, išiel ku kuchynke a potichu urobil malý priechod, aby voda odtekala. Takmer do božieho rána stála gazdiná v kuchyni, potom jej muž otvoril, všetko sa upratalo a on povedal: „Keď sem tí páni prídu, môžeš povedať, že bola potopa sveta.“ Keď úradníci prišli, Janko sa nechcel k ničomu priznať, vravel, že nebol doma, že žena je blázon, kto vie, ako sa tam peniaze dostali. Zavolali ženu a pýtali sa, kedy muž peniaze zakopával.

„Pred potopou sveta,“ odpovedala žena a pevne si stála za svojím.

Keď z nej páni nemohli nič vytiahnuť a muž zapieral, nechali to tak, a tak Janko ušiel trestu.