Uspávač : Piatok

„Je až neuveriteľné, koľko starších ľudí by ma rado chytilo!“ povedal
Uspávač. „Sú to najmä tí, čo urobili niečo zlé. ‚Dobrý
Uspávač,‘ hovoria mi, ‚nemôžeme ani oka zažmúriť, a tak ležíme
celú noc a vidíme všetky svoje zlé skutky, ktoré ako ohavní malí
škriatkovia sedia na kraji postele a postrekujú nás horúcou vodou. Nechcel
by si prísť a odohnať ich, aby sme mohli dobre spať?‘ A potom
zhlboka vzdychajú: ‚My by sme to veľmi radi zaplatili; dobrú noc,
Uspávač, peniaze ležia na okne!‘ Ale ja to nerobím za peniaze,“ povedal
Uspávač.
„Čo budeme robiť dnes v noci?“ opýtal sa Janko.
„Ja neviem, či máš chuť ísť dnes v noci opäť na svadbu, ale
na inú ako včera. Tvoja sestra má veľkú bábiku, ktorá vyzerá ako
chlap a volá sa Herman, a tá sa má vydať za bábiku Bertičku;
má okrem toho dnes narodeniny, a preto sa asi zíde veľa
darov.“
„Veď aj to poznám!“ povedal Janko. „Zakaždým, keď bábiky potrebujú
nové šaty, nechá ich sestra osláviť narodeniny alebo svadbu. Stalo sa to
určite už stokrát!“
170
„Áno, ale dnes v noci bude svadba číslo sto a jeden, a keď už bude
sto a jeden, bude po všetkom! Preto to bude aj také krásne. Len
pozri!“
A Janko sa pozrel na stôl. Stál tam domček z lepenky
s osvetlenými oknami a všetci cínoví vojačikovia stáli pred ním a vzdávali
zbraňami česť. Snúbenci sedeli pri stole a opierali sa o podnož, nesmierne
zamyslení, na čo mali ostatne dosť dôvodov.
Uspávač, oblečený v čiernej babkinej zástere, ich zosobášil. Keď
bolo po sobáši, zanôtili všetky kusy nábytku v izbe túto
krásnu pieseň, ktorú zložila ceruzka. Jej nápev znel ako pri čepčení:
„Nech naša pieseň zaznie viac,
nech rozosmeje snúbencov líc,
čo v izbe bývajú najviac
a zošití sú z rukavíc.
[: Hurá! Nech rozosmejeme ich líc!
A preto spievajme, spievajme stále viac!:]“
A potom dostávali dary, ale odmietali všetky potraviny, lebo sa
najedli svojej lásky.
„Máme tu teraz zostať, alebo cestovať do cudzích krajín?“ opýtal sa
ženích.
I žiadali o radu lastovičku, ktorá veľa cestovala, a starú sliepku,
ktorá už štyrikrát vysedela kurčatá. A lastovička rozprávala
o krásnych, teplých krajinách, kde sú strapce hrozna také veľké
a ťažké, kde je vzduch taký príjemný a hory majú farby, aké u nás
nikdy nevidíme.
„Ale našu kapustu tam nemajú!“ povedala sliepka. „Raz som bola so
všetkými svojimi kurčatami na dedine. Tam bola jama v piesku, v ktorej
sme sa smeli hrabať, a aj do záhrady s kapustou sme mali prístup.
Ó, tam bolo zelene, že si ani neviem predstaviť nič krajšie.“
„Kapusta predsa vyzerá všade rovnako,“ povedala lastovička. „A potom tu
máme škaredé počasie!“
„Na to sme však zvyknutí,“ poznamenala sliepka.
171
„Ale tu je zima, mrzne!“
„To robí kapuste dobre!“ povedala sliepka. „Okrem toho môžeme aj tu
mať teplo! Veď sme nemali pred štyrmi rokmi leto trvajúce päť týždňov,
že bolo horúco, až sme nemohli dýchať? A potom tu nemáme tie
jedovaté zvieratá, ktoré majú tam, a sme v bezpečí pred zbojníkmi! Len
zlosyn môže povedať, že naša krajina nie je najkrajšia, a zaslúžil by si, aby
tu ani nebol!“ Sliepka sa rozplakala: „Aj ja som bola na cestách!
Cestovala som v koši cez dvanásť míľ! Ale nie je žiadna rozkoš cestovať!“
„Áno, sliepka je rozumná žena,“ povedala bábika Bertička. „Ja nijako
netúžim cestovať po horách, lebo tam chodíš stále len hore
a potom zase dolu! Nie, urobíme si výlet do piesočnej jamy
a prejdeme sa po kapustnej záhrade.“
A pri tom zostalo.