Dve Maričky

V onen čas sa Rýbrcoul, pán krkonošských hôr, vybral na prechádzku pozrieť sa, ako ľudia žijú. Prezliekol sa za chudobného vandrovníka, chodil po kraji, prosil o chlieb a nocľah. Tak prišiel až na jeden zámok, do záhrady, kde sa prechádzala mladá slečna Marička. Prosil ju, aby mu niečo darovala, že je chudobný tovariš. Ale tá slečna sa rozhnevala, zakričala na svojich sluhov, aby ho vyviedli, psov naňho pustili, ako sa môže taký otrhaný človek odvážiť vojsť do panskej záhrady.
Bola veľmi zlá a neznášanlivá, tá slečna, týrala služobníctvo, chudobným nedopriala ani sústo chleba.
Jej otec bol knieža celej tej krajiny, starý, láskavý, ale manželka mu už dávno umrela, hneď ako sa Marička narodila. Že mu pripomínala svoju matku, mal ju rád ako oko v hlave, bol by jej modré z neba znášal, choval ju ako v bavlnke. Marička rástla ako z vody, všetci sa s ňou maznali, jej povoľovali, pestúnky, vychovávateľky, sluhovia, každý sa chcel dievčatku zapáčiť, aby si nerozhnevali kniežaťa, aby sa im u neho dobre žilo.
Tak Maričku hýčkali, až ju rozmaznali; sotva sa naučila chodiť, rozprávať, už rozkazovala, hneď plakala, kričala, nožičkami dupala, keď sa nestalo po jej vôli. Starý knieža sa bál, aby mu neochorela, nezomrela, veď bola jedináčik, prísne prikázal, aby ju nehnevali, aby sa jej vôli vo všetkom podriadili.
Čím viac rástla Marička do krásy, tým bola pyšnejšia, len sa strojila, krášlila, v zrkadlách sa obzerala, v koči sa vozila, cítila sa jediná na svete.
A najviac pohŕdala jednoduchými ľuďmi, že vraj žijú ako zver, v starých chalupách, nosia hrubé šaty, majú ruky plné mozoľov. Nevedela, čo je chudoba, ťažká práca, aký trpký je zaslúžený krajec chleba, a najviac sa štítila tých dedinských dievčat v režných košeliach, v jednoduchých kytliciach, keď ich z koča videla pracovať na poli, žiadna sa nesmela na zámku ani ukázať.
Kniežaťa to mrzelo, prial chudobnému ľudu, ale čo mal robiť, Marička nedbala ani na jeho vôľu, všade len sama rozkazovala, aj na otca sa rozkričala, keď sa opovážil ju napomínať, aby ľuďom neubližovala.
Keď sa slečna Marička na vandrovníka oborila, odišiel zo záhrady a putoval ďalej krajom, aby videl biedu ľudu, pomáhal, kde je pomoci treba.
Po čase došiel do jednej dediny, už sa zmrákalo, vošiel do chalupy pri ceste, prosil o nocľah. Chalúpka bola drevená, pokrytá slamou, ale všade čisto ako na Boží hod.
Byval v nej starý švec, mal tiež Maričku, jedinú dcérku, bola tej slečne celkom podobná, len že celý deň pracovala, ešte si aj spievala, nikomu krivé slovo nepovedala. Vyšla z kuchyne s misou ukropu, a keď ju vandrovník prosil, že je unavený z cesty, hneď mu vzala čiapku, palicu, pozvala ho do izby, s nimi povečerať.
Švec rád počúval o cudzích krajinách, o iných národoch, ako žijú, ten vandrovník sa mu páčil, vedel pekne rozprávať, kade chodil, čo všetko skúsil. Rozprával o veľkých mestách, o krásnych zámkoch, kde žije panstvo ako v raji, podlahy sú vyleštené ako zrkadlo, nábytok z višňového dreva a z hodvábu, taniere strieborné, zlaté nože aj vidličky, a princezné tam chodia v samom kmente a hodvábe.
Marička počúvala ako vo sne, pozerala na hlinenú misu, plechové lyžice, na svoju modrú kytlu, a vzdychla si:
„Ako by to bolo pekné, byť princeznou, spať v páperových perinách, celý deň sa len strojiť a jazdiť v koči! Veď sú zajtra moje meniny, azda sa mi to vyplní!“
A smiala sa, že keby ju tak nejaký dobrý duch zaniesol do takého zámku, ako to býva v rozprávkach.
Ale bolo už neskoro, všetci boli ospalí, ten vandrovník si vyliezol na povalu na seno.
Len čo švec s Maričkou zaspali, zdvihol sa ten mocný duch, Rýbrcoul, vzal ševcovu Maričku do náručia, odletel s ňou do toho kniežacieho zámku. Marička dobre spala, veď bola od práce celý deň unavená, ale vo sne počula, ako jej Rýbrcoul šepkal cestou do ucha:
„Milá Maričko, neboj sa ničoho, Tvoje želanie sa Ti na Tvoje meniny vyplní. Keď sa zobudíš, budeš na zámku, dcéra kniežacieho otca, rok tam pobudneš, dobre sa budeš mať. Ráno sa pekne umy, vystroj sa do kmentu a hodvábu. Na stolíku pri posteli nájdeš dukáty, keď sa naraňajkuješ, choď do kostola, rozdávaj cestou tie dukáty chudobným, aby Ťa všetci mali radi.
Svojich ľudí sa nehanbi, veď sú všetci Tvoji služobníci, čo budeš robiť, hovoriť, všetko im bude ako zákon, nikto nepozná, že nie si princezná; len pamätaj na svoje dobré srdce, nedaj sa zmiasť pýchou, starého kniežaťa cti ako svojho otca. Za rok a za deň ma zase uvidíš, pozriem sa, aká z Teba bude princezná.“
Marička spala ďalej, nevedela o ničom. Rýbrcoul s ňou doletel na zámok, vletel do otvoreného okna, veď bolo leto, rovno do izby, kde spala slečna Marička na širokej bielej posteli pod hodvábnym baldachýnom.
Zo stropu visela ružová lampa, svietila na zrkadlá, obrazy, koberce a na slečnu Maričku, ako nepokojne spí, bráni sa škaredým snom. Veď sa jej snívalo, že má na sebe hrubé šaty, ako dievky z dediny, že stojí pri drezu, umýva riad a ten vandrovník, ktorého vyhnala, sa jej vysmieva.
Rýbrcoul položil ševcovu Maričku na širokú posteľ, spala a ani sa nezobudila, len sa vo sne usmievala, snívala, že je princezná, vedie na hodvábnej šnúrke malého psíka do parku. Potom Rýbrcoul vzal do náručia slečnu Maričku, odletel s ňou do ševcovej chalúpky, položil ju v komore na chudobné lôžko, ale nič jej cestou nešepkal, v ničom ju nevaroval, nech spozná, ako chudobný ľud žije, aká trpká je rozmaznanému práca a pyšnému bieda.
Ševcova Marička bola zvyknutá vstávať zavčasu so slnkom. Zobudí sa, trie si oči, spomína si, že sú dnes jej meniny; ale práca nečaká, treba vyviesť kozu, chystať otcovi raňajky.
Vtom sa obzrie, vyskočí na nohy, nevie, čo sa s ňou deje. Vidí baldachýn, koberec, zrkadlo, všetko naokolo sa len trblieta a svieti.
Myslela, že to je ešte sen, ale potom si spomenula, čo vo sne počula, poznala, že sa jej vyplnilo, čo ten vandrovník hovoril.
Hneď sa okúpala, obliekla, sama si poupratovala, skôr než sa komorná zobudila.
Keď prišla komorná s raňajkami, div že nepustila od ľaku podnos: slečna chodí vystrojená, spieva si, nehreší, sama ju víta. V kuchyni nechceli komornej veriť, mysleli, že sa pomiatla, ale keď slečna šla s kniežaťom peši do kostola, úctivo ho poslúchala, rozdávala dukáty, všetci usúdili, že ju osvietil dobrý duch, div ju nenosili na rukách.
Zatiaľ tá slečna Marička, od ducha k ševcovi prenesená, spala, o ničom nevedela. Švec ráno vstane, popevuje si, počúva, v komôrke sa nič nehýbe. Pomyslel si:
„Veď sú dnes jej meniny, nech si poleží.“
Vyviedol sám kozičku na pašu, potom sa vrátil, zavaril polievku, dal sa do šitia. Po chvíli sa slečna Marička zobudí, trie si oči, čo vidí: chudobné lôžko, vedľa jednoduché šaty, v okne kvety a pod oknom kdákajú sliepky. Rozkričala sa na komornú, čo sa to deje, prečo jej ešte nenesie čokoládu na raňajky. Švec počuje Maričku kričať, strčí hlavu do dverí, ale Marička sa naňho len oborila, zlými slovami ho vyhrešila, zas sa dožadovala komornej, hodvábnych šiat. Švec zostal ako neživý, ale potom sa rozhneval; ako nikdy svoju Maričku nebil, tak teraz schmatol remeň, strašne jej natĺkol za to neúctivé rozprávanie. A potom jej prísne prikázal, hneď sa pustiť do práce.
Slečna Marička sa dlho bránila, kričala, žalovala bohu, ale všetko nadarmo. Švec nepovolil, len čo sa pohla, hneď remeňom hrozil. Tak jej nakoniec nezostávalo iné než sa pokoriť.
S plačom si obliekla hrubú modrú kytlu, hľadala topánky, ale kdeže topánky doma! Švec ju poslal do kuchyne po polievku a chlieb. Marička misu nosiť nevedela, cestou rozliala, a keď si sadli za stôl, ani nevedela, ako jesť hrubou plechovou lyžicou. Čierny chlieb sa jej zdal ako hlina, cesnaková polievka ju pálila v krku, z ošklivosti sa až zakuckala, ale ako sa na ňu švec pozrel, od strachu nevedela o sebe, tak jedla.
Keď dojedli, švec prikázal upratať stôl, pozametať, vydrhnúť podlahu. Pozeral sa, ako Maričke všetko padá z rúk, nič nemôže zvládnuť, čudoval sa, čo sa to stalo s jeho dcérkou, ani ju nespoznával. Ale potom si spomenul na toho vandrovníka, aké mal čierne, uhrančivé oči, ako ostro sa smial, na Maričku sa pozeral, pomyslel si:
„Pánboh s nami a všetko zlé preč, či ten človek Maričku neuhranul?“ Vybehol na povalu, ale po vandrovníkovi nebolo ani pamiatky; a keď sa vrátil dolu, sedela Marička na drezu a plakala, až sa jej srdce lámalo.
Švec už inak nevedel, než že ten vandrovník bol sám zlý duch, Maričke to urobil. Tak mu jej bolo ľúto, aká je úbohá, celá nesvoja, ako premenená, umienil si, že bude trpezlivý, počká, kým sa zase spamätá. Začal na ňu vľúdne, aby sa nebála, aby to svoje nešťastie zložila na pánaboha, že jej pomôže.
Keď Marička počula, ako švec hovorí vľúdne, nabrala odvahu, nariekala, že ona je slečna, nie je zvyknutá na prácu. Ale švec sa nedal: že by slečna! Nepovolil, pracovať musela, aj keď nevedela, ako by rozum stratila.
Keď ju poslal po vodu na umývanie, sotva vedro uniesla, metlu brala do rúk obrátene, a keď zametala, nezamietla, keď umývala, neumyla, každú chvíľu pustila misu, tanier, len čriepky lietali po podlahe; a ruky jej opuchli do krvi, plecia ju bolely, nohy ani necítila, päty jej popraskali, prsty sa do krvi rozdrásali.
Švec bol trpezlivý, Maričku nebil, keď videl, že šiť nevie, ani topánku olemovať nedokáže, do diela ju nenútil, ale práce v domácnosti jej neodpustil.
Všetkému sa musela učiť, aj kozu dojiť, obed variť, na trávu chodiť, večer keď líhala, od bolesti plakala, ráno sotva vstávala; ale po čase si predsa len zvykla, všetku pýchu stratila, slečnou byť nechcela; veď vedela, ako sa švec hnevá, keď sa mu o tom zmieni; to jediné jej neodpúšťal, až sa nakoniec so svojím osudom uspokojila.
Ševcova Marička na zámku nezpyšnela, zostala, aká bola, ku všetkým vľúdna, kniežaťa milovala ako otca, všetko robila, čo mu videla na očiach, len občas spomínala na otecka, ako je mu v chalupe samému, kto mu uvarí, upratá, pomôže v diele.
Po čase jej bolo dlho, bola zvyknutá pracovať celý deň, behať, spievať, podvečer besedovať so susedmi. Ale knieža, keď videl, ako je chtivá práce, staral sa, aby sa učila, mal radosť, že dcérka svoju pýchu nechala, dbá, aby sa vzdelala. Zavolal učiteľov, učiteľky, dal ju vyučiť vo všetkom vedení a umení, za niekoľko mesiacov samu seba nepoznávala, čo všetko už vedela.
A keď bolo po učení, jazdievali s kniežaťom v koči na prechádzku. Tak raz tiež išli tou dedinou, kde býval ten švec, jej otec. Ševcova Marička hľadí z koča na topole pri ceste, na jelšinu pri potoku a tu je mostík, svätý Václav na stĺpiku, tamto stojí Kudějov Jan a tu ide stará Zlámalka po drevo.
Div nezakričala od radosti, že je zas doma, tak sa jej zovrelo srdce šťastím, hneď by bola vyskočila z koča, bežala do chalupy, pozrieť sa, čo robí otecko, ako sa má. Chcela poprosiť kniežaťa, aby prikázal kočišovi zájsť k tej chalupe na kraji, kde kvitnú slezy v záhradke, všetko mu vyrozprávať, čo sa stalo, pekne ho poprosiť, aby tam smela zostať.
Tak ju srdce ťahalo k domovu, že by bola všetko to bohatstvo za to dala, len keby mohla opäť, či už aj v chudobe, doma bývať.
Ale ako koč išiel po moste cez potok, pod mostom kľačala slečna Marička pri vode, máchala bielizeň.
Vtom počuje hrkotať kolesá, dupať kopytá, zdvihne hlavu a vidí koč, v koči kniežaťa, svojho otca, a vedľa neho sedí slečna, vystrojená v kmente a hodvábe. Ako ju zbadala, bodlo ju pri srdci, tak žiarlila na tú cudziu slečnu, že sa od hnevu necítila. Vyskočila spod mosta, letela za kočom a kričala:
„Zastavte! Zastavte! Veď to je môj koč, to sú moje kone, ako sa tamtá opovažuje voziť sa v mojom koči!“
Ako tak kričala, ľudia vybiehali z chalúp, kočiš práskol do koní, v tej chvíli koč zmizol v prachu na ceste, ale slečna Marička neprestávala bežať, kričať, až vzbúrila celú dedinu.
Švec vybehol z chalupy, hľadel, čo sa to deje, vtom vidí svoju Maričku bežať, počuje ju hrešiť. Pribehol k nej, chytil ju do náručia, nech sa bránila, ako sa bránila, niesol ju rovno domov, do postele, sotva ju v posteli udržal, ako plakala, volala, ako v horúčke. Videl, že sa to o ňu zas pokúša, tá jej choroba, a Marička naozaj od žiaľu a hnevu tak ochorela, že div nezomrela. Švec ju opatroval, až sa zase uzdravila, a potom už bola pokojná ako ovečka. Poznala, že je márne sa brániť, že azda bude musieť do smrti u ševca zostať, upratovať chalupu, olemovať topánky. So všetkým sa zmierila, aj srdcom sa premenila, vedela už, ako je chudobnému človeku. Na nikoho sa neutŕhala, každému poslúžila, pracovať sa naučila.
Tak sa zišiel rok s rokom, a raz podvečer, práve keď mala mať Marička na druhý deň meniny, prišiel zas ten vandrovník do chalupy, prosil o nocľah, že je unavený z cesty. Marička ho pekne privítala, pozývala ho k stolu, ale švec sa mračil, svietil očami, že je to ten, čo mu dcérku uhranul. Lenže: hosť do domu, boh do domu, ako vyhnať hosťa, keď prosí? Vandrovník na ševca nedbal, len sa smial, rozprával, po večeri šiel spať na povalu.
A keď švec s Maričkou zaspali, zdvihol sa ten mocný duch Rýbrcoul, vzal slečnu Maričku do náručia, niesol ju na zámok a šepkal jej do ucha:
„Pred rokom si bola pyšná, hrešila si chudobných ľudí, vyhnala si ma zo záhrady. Za rok si poznala, aké je to s chudobným ľudom zlé, obrátila si sa. Teraz ďalej dobrá buď, nikomu nehovor krivé slovo.“
S tým sa ten dobrý duch stratil, nechal ju tam pri tej ševcovej Maričke v izbe.
Zrána sa obe dievčatá dohovorili, ako sestry sa pobozkali, šli k tomu pánovi, všetko mu vyrozprávať. Pán až od radosti zaplakal, keď to všetko začul, poznal, ako sa jeho dcéra zmenila. Pekne ju privítal, ševcovu Maričku si nechal na zámku, aby jej bola sestrou, poslal koč po toho ševca.
Švec sa veľmi ulakol:
„To iste že tá nešťastná dievka zas čosi vyviedla, a ja za to mám pykať.“
Ale lokaj inak nedal, vzal ševca, tak ako bol, od verpánku, a rovno s ním do koča, zabuchol dvierka a prikázal kočišovi ísť späť.
Len čo doviezli ševca na zámok, keď uvidel dve Maričky, myslel, že sníva, hrýzol sa do prsta, aby sa prebudil. Ale knieža mu všetko vyložil, ďakoval mu, že jeho dcéru tak napravil, nechal si ho na zámku, nemusel už topánky opravovať, žil v pokoji až do smrti.