Ako sa prasiatko trpezlivosti učilo

Žilo, bolo jedno prasa,
čo trpezlivosť nemalo,
prácu začínalo znova a zasa,
ale konca nikdy nemalo.

Tak v záhradke nikdy nemalo nič,
trpezlivosti by potrebovalo o niečo viac,
keď sa jej však naučilo,
v poriadku všetko zasa bolo!

V jednom drevenom chlievku, ani veľkom, ani malom, jednoducho pre jedno malé prasa urobenom, býval vepr Pepa. Ten vepr zrejme v zvieracej škole chýbal, keď sa preberala trpezlivosť, lebo nevedel nič o porekadle „dočkať času ako hus klasu“ a už vôbec netušil, že trpezlivosť ruže prináša. „Aké ruže?“ pýtal sa zmätene. „Veď či ja chcem nejaké ruže?! Ja chcem pestovať zeleninu a chcem, aby mi hneď vyrástla, ja chcem a chcem a chcem!!!“ hrmel.
Ani krava Stračena, ani koza Róza mu nedokázali vysvetliť, že všetko potrebuje svoj čas. A zatiaľ čo tie dve mali obrovskú úrodu, Pepovi ani petržlen nevyklíčil. Každý rok závistlivo sledoval, ako sa na ostatných záhradkách zelená kapusta a aké sú mrkvy krásne vyfarbené. Raz si dokonca povedal, že to s tým záhradníčením vezme naozaj vážne a vypýta sa Stračeny, ako to vlastne robí, že sa jej všetko tak zelená. A tak mu Stračena s radosťou ukazovala, ako trpezlivo strká semiačko po semiačku do vopred pripravenej jamky... pri desiatej jamke sa však vepr Pepa už všelijako vrtel, akoby naňho blchy skočili. Kým došlo na polievanie, bol fuč! „Ten nemá ani štipku trpezlivosti na to, aby ma vypočul, nieto aby niečo vypestoval,“ zabučala krava Stračena.

Raz však krava ochorela a dlhý čas nemohla von, a keďže koza Róza práve tiež nemala času nazvyš, celá starosť o záhradku padla na prasiatko Pepu. Pepa sa naozaj snažil a tri dni po sebe riadne rastlinky polieval. Štvrtý deň sa však už musel do polievania nútiť, a keď piaty deň sadenice nepovyrástli ani o piaď, šiestý deň ho už na záhradke nikto nevidel.

Kým prasiatko leňoší,
kravičkina záhradka žízni a prosí,
kým prasiatko lelkuje,
ostré slnko listy spaľuje.

Takto si pospevoval motýľ Žluťásek, keď si sadal na Pepov rypáčik. „Jéééj, potvoooora,“ zakričal Pepa od ľaku. Div, že motýľa neplesol! „Ja ti dám potvoru! Hneď pospiechaj na záhradku, inak žiadnu úrodu nezožneš!“ „Ále,“ mávol Pepa svojím kopýtkom. „To aj tak nemá cenu, kým tie vyrastú...“

Od tej chvíle však nemal od motýľa pokoj. Každý deň mu tak dlho okolo uší poletoval, až musel vziať krhlu a na záhradku pospiechať. A svete div sa! Po niekoľkých dňoch, ako sadenice poskočili a povyrástli, už sám od seba Pepa polieval. To vám bola úroda a prasiatko Pepa konečne prišlo na to, ako je to s tou trpezlivosťou a ružami.