Čmeliaci

Bolo leto a dozrievali maliny. Adelka má maliny veľmi rada, pretože sú sladké a zdravé. Mamička jej niekoľkokrát opakovala, že si musí malinu najprv dobre poobzerať, kým ju strčí do úst.

„Môže tam byť chrobáčik, alebo dokonca osa! To by potom bol malér!“ vysvetľovala jej.

Adelka hladne trhala maliny z kríka a nevšimla si včielku, ktorá tu práve opeľovala kvety. Zrazu pocítila ostrú bolesť na ruke. „Pichla ma do ruky včela! Mamička, mamička, to bolí. Au, to štípe!“ volala a bežala do kuchyne. Mamička jej na to dala ocot. Pomohlo to a bolesť hneď zmiernila. „Tak už prestaň plakať!“ utešovala ju mamička. Adelka sa upokojila a večer ju ruka už ani trochu nebolela. Z toho plaču bola celá unavená a išla zavčasu spať. Rozprávkový škriatok jej ten večer rozprával ďalšiu rozprávku na dobrú noc… Počúvajte, deti:

Čmeliaci nežijú ako včielky v úli, ale v zemi pod trávou. V záhrade pod jabloňou majú svoje kráľovstvo. Je tam dobre ukryté. Prezradí ich len bzučanie čmeliakov, ktorí sa vracajú späť do hniezda.

Čmeliak Melák bol celkom obyčajný čmeliak, len mal na bruške menej chlpov ako ostatní a pruhy viac žlté. Keďže stále poletoval a málo oddychoval, bol štíhlejší a z diaľky by sa dal zameniť za osu. Ten deň svietilo slniečko a kvietky na lúke volali jeden cez druhý: „Poď ku mne, napi sa z kalištka, len ja mám najsladší nektár zo všetkých kvietkov!“ A čmeliačik lietal od kvietka ku kvietku, až sa mu kalištky prelievali tou sladkou šťavou. Ešte sa napil do sýtosti, až mal plné bruško. Potom už letel späť do hniezda, aby vylial do plástov to, čo nazbieral. Vyklepal z košíčkov guľôčky peľu na stavbu nových domčekov pre čmeliacie vajíčka, nakŕmil malých čmeliačikov a letel zase na lúku. Melák si práve pochutnával na nektári z bodliaka, keď odkiaľsi z lesných malín začul skupinku pačmeliakov:

„Dnes k večeru preniknieme do čmeliackeho hniezda pod jabloňou. Keď sa začne šeriť, napadneme stráž. Ostatní si ani nevšimnú, že nie sme čmeliaci. Veď sa im tak podobáme! Potom rýchlo nakladieme svoje vajíčka. Keď sa mladí vyliahnu, budeme v presile a obsadíme celé hniezdo!“

Melák čmeliačik už nečakal. Ani nedopil sladkú šťavu a okamžite letel domov smerom k jabloni. „Pomoc, pomoc!“ volal na ostatných, čo mu síl stačilo. Všetci čmeliaci sa k nemu zleteli a on rozprával, čo práve počul pri lese z malín. „Pačmeliaci, pačmeliaci!“ opakoval rýchlo, sotva lapal dych. „Čo sa deje?“ pýtali sa. „Rozprávaj pomaly,“ volali na neho jeden cez druhého. „Pačmeliaci na nás dnes večer zaútočia, počul som ich, ako sa o tom radili!“ „Ale nie! Čo si len počneme?“ strachovali sa a ponáhľali sa za svojou kráľovnou, aby sa s ňou o tom poradili. Kráľovná bola zo všetkých najstaršia, najmúdrejšia a vždy si vedela rady.

Vypočula svojich verných poddaných a potom povedala: „Pačmeliaci sú každý rok náš veľký nepriateľ. Tentoraz ich však preľstíme! Je nás viac a sme múdrejší ako oni a vďaka čmeliakovi Melákovi sa na ich prepadnutie môžeme pripraviť! Nebojte sa a nestrácajte nádej!“ dodávala odvahu ostatným čmeliakom ich kráľovná. Vymysleli plán. Ešte do večera musia stihnúť urobiť falošné hniezdo, ktoré by odlákalo pačmeliakov. Vchod do pravého hniezda bude zakrytý niečím ťažkým, aby sa doň pačmeliaci nedostali. A ako povedali, tak urobili. Z hniezda vyniesli von niekoľko prázdnych starých voskových buniek, v ktorých býval kedysi med. Potom spoločnými silami vyhrabali nožičkami dieru, do ktorej tie prázdne voskové bunky preniesli. Stálo ich to veľa síl a námahy, ale spoločne to dokázali. Všetci boli už veľmi vyčerpaní, ale nemali času nazvyš.

Oddýchli si len na pár chvíľ a išli hľadať nejakú vec na zakrytie vchodu do ich domčeka. A tak všetci lietali a hľadali niečo veľké, čím by vchod do hniezda zakryli. Konáriky a vetvičky boli pre tých malých čmeliačikov príliš ťažké a listy zo stromov zakaždým odfúkol vietor… Keď už zúfali, že nič nenašli a že svoj boj prehrali, pomohol im krtko. Práve vyryl kopček tak blízko ich domčeka, že im zasypal vchod hlinou. Za normálnych okolností by sa na krtka veľmi hnevali, ale teraz mu boli vďační. A potom sa všetci rýchlo schovali do diery v starom dube. Sotva tam doleteli, už ich uvideli. Letelo ich asi sto. Vyzerali ako oni, ale nevedeli zbierať med, nemali na to košíčky. Živili sa len tým, čo nakradli čmeliakom. Vleteli do falošného hniezda, nakladli tam svoje vajíčka, a keďže tam nenašli nič na jedenie, ráno vyleteli zase von.

„O malé sa nám postarajú čmeliaci a my si musíme nájsť nejaké lepšie hniezdo! V tomto nie je ani kvapka medu!“ povedal ich veliteľ, keď leteli ďaleko za rieku. Potom čmeliaci vyniesli hlinu, ktorú im tam nakopal krtko, a nasťahovali sa späť do svojho domova. Pri tom sťahovaní si dokonca spievali pesničku:

Pačmeliaci prácu nepoznajú,
čmeliakom len smiech spôsobujú.
Z hniezda sme ich vyhnali,
veľmi sme sa nasmiali.

Čmeliak Melák za odmenu ten deň nemusel nič zbierať a ostatní ho len kŕmili sladkým nektárom. Potom mu dali ešte hoblík, ale potom už musel pracovať ako všetci ostatní čmeliaci.