Tymlink

Toto je povesť o neslávnom konci krutého hajtmana Jána Tymlinka, ktorý sídlil na zámku na Janskom vrchu, vybudovanom v polovici trinásteho storočia nad mestom Javorník, aby strážil obchodnú cestu cez Rychlebské hory k Baltu, a ten zle utláčal poddaný ľud.
Tymlink bol sirota. Vojna, ktorá sa prehnala krajom, zahubila jeho rodičov a spustošila ich príbytok. Chlapec musel hľadať chlieb u cudzích ľudí, a tak išiel do služby k jednej bohatej gazdinej v Javorníku.
Čas plynul, z chlapca vyrástol mladý muž, ale chudoba sa ho stále držala. Rovnako ako pred rokmi pásol na zelených stráňach Janského vrchu ovečky a k pyšnému zámku mohol iba túžobne vzhliadať. Predstavoval si bohatstvo a prepych, v akom zámocká vrchnosť žije, aké drahocenné rúcha nosí, pod akými vzácnymi jedlami a nápojmi sa prehýbajú stoly na zámockých hostinách, toho on, chudobný pastier, nikdy neokúsi!
Raz opäť pásol ako obvykle stádo oviec na svahu Janského vrchu. Slnečný letný deň sa skláňal k západu, drozdy zbierali v tráve zvyšky a ovečky pobehovali po stráni a slídili vlhkými papuľami po chutnej paši. Tymlink si sadol pod košatú lipu, odháňal okrídlený hmyz a díval sa, ako dážďovníky, hniezdiace v škárach zámockej veže, opisujú v nevelkej výške kruhy a osmičky a chytajú muchy na prihriatych múroch. Keď už západ slnka horel ako vatra na obzore, zaznela z otvorených zámockých okien hudba, cinkot pohárov a smiech žien.
„Keby som tak aj ja zbohatol!“ povzdychol si Tymlink mimovoľne nahlas. „Ale veru sa nehovorí nadarmo, že komu šťastie nepraje, tomu ho nikto nedopraje, zato bohatému aj čert dieťa kolíše!“
V tej chvíli zo vzdialených skál zaúpel dravý vták, akoby sedel na dosah, a k Tymlinkovi stúpal stráňou poľovník v zelenom odeve.
„Chcel by si byť pánom na javorníckom zámku?“ opýtal sa poľovník Tymlinka.
„Áno, aspoň týždeň!“ vydýchol pastier túžobne.
„Týždeň?“ zasmial sa poľovník. „Sedem rokov môžeš na Janskom vrchu panovať, ak budeš chcieť!“
„Chcem!“ vykríkol Tymlink; na nič v tej chvíli nemyslel, len na to, že sa mu konečne splní jeho dávne želanie.
„Dobre, ustanovím ťa na sedem rokov za pána na javorníckom zámku,“ sľúbil poľovník. „Ale pod jednou podmienkou: musíš mi upísať svoju dušu, ktorú si po siedmich rokoch odnesiem.“
Tu spoznal Tymlink v poľovníkovi samotného diabla a zľakol sa, že by mal svoju túžbu zaplatiť tým, čo je každému človeku najdrahšie. Nedokázal však odolať diablovým lákadlám a prikývol.
Diabol pred ním rozvinul pergamenovú listinu, potom zľahka bodol pastiera dýkou do prsta a do kvapky krvi, ktorá sa z ranky vyronila, namočil zarezané husacie pero, ktoré vytiahol z koženej kapsy na boku. Tymlink ešte váhal, avšak tu k nemu podvečerný vetrík zavial zo zámockých okien sladkú hudbu a rozpustilý hovor vrchnosti a on podpísal.
„Dobre,“ pochválil ho diabol a škrípavo sa zasmial. „Ráno sa ohlás u zámockého záhradníka a všetko ostatné už pôjde bez tvojho pričinenia.“
Diabol zmizol a Tymlink ešte dlho sedel pod lipou, načúval hudbe a zamyslene hľadel do hustnúceho šera. Nebol si istý, či sa mu všetko iba nesnívalo.
Ráno si však povedal, že nemá čo stratiť, a predsa len sa vybral na zámok. Ohlásil sa u záhradníka. Ten ho prijal, akoby naňho už netrpezlivo čakal, a bez meškania ho zaviedol k zámockému pánovi. Zámocký pán privítal Tymlinka vľúdne a na jeho úžas ho hneď vymenoval za svojho pobočníka. A keď krátko nato pán zomrel, vratislavský úrad ustanovil Tymlinka za zámockého hajtmana. Diabol teda splnil dohodu – netrvalo dlho a Tymlinkovi sa splnil jeho dávny sen: z chudobného pastiera sa stal pán na javorníckom zámku.
Na svoju chudobu Tymlink čoskoro zabudol. Hýril a hodoval, vyjazdoval na koni ďaleko do krajiny, lovy, radovánky a kratochvíle napĺňali vrchovato jeho dni. Nemohol sa života v bohatstve a prepychu nasýtiť. Keď za ním prišiel správca, že zámocká pokladnica zíva prázdnotou, kázal vypísať nové dane a poslal drábov a biričov, aby ich z ľudu vymáhali. Tak sa z chudobného pastiera stal nenávidený vládca, ktorého poddaní široko ďaleko preklínali pre jeho krutosť a bezohľadnosť.
Ale čas utekal ako voda a Tymlinkovi čoraz častejšie prichádzala na myseľ zmluva s diablom, ktorú vlastnou krvou podpísal. V takých chvíľach si umieňoval, že sa polepší, a naozaj potom nejaký čas žil striedmejšie a snažil sa vládnuť spravodlivo. Lenže dlho takýto spôsob života nevydržal a čoskoro opäť vyvádzal ako predtým. A tu sa dialo čosi čudné, totiž že na zámockej veži rozhojdala neviditeľná ruka zvonček a ten vyzváňal: Tym-link! Tym-link!, akoby chcel hajtmanovi pripomenúť jeho blížiaci sa koniec. Aby zahlušil hlas zvončeka a výčitky svedomia, ktoré ho najmä v samote prepadávali, dal sa hajtman na ešte väčšie hýrenie, pozýval na Janský vrch ešte viac hostí ako predtým, a aby mal peniaze na takýto prostopášny život, týral poddaných o to vyššími poplatkami. Tak živil nenávisť ľudu voči sebe.
Lenže čas sa nijakým spôsobom nedá zastaviť a Tymlink sa ani nenazdal a uplynulo sedem rokov. Práve o polnoci – na chodbách zámku panovalo hlboké ticho – rozleteli sa s treskom dvere hajtmanovej komnaty a na prahu stál poľovník.
„Splnil som, k čomu som sa zaviazal. Teraz je rad na tebe!“ zvolal a načiahol ruku k hajtmanovi.
Ale ten akoby takýmto slovám nerozumel, ani počuť nechcel o úpise, ktorý vlastnou krvou potvrdil. Utešoval sa, že ani čert nie je taký zlý, ako ho maľujú, a že ho nejako preľstí alebo premôže. Nemienil sa vydať peklu a pustil sa s diablom do krížku. Bil sa zúrivo, avšak kdeže by stačil na diablovu silu! Pridŕžal sa zúfalo múrov, ale diabol ho predsa premohol a vyhodil ho oknom do zámockej priekopy. Tam zostal Tymlink ležať bez ducha.
V tej chvíli sa zvonček na veži, bez toho aby ho niekto rozhojdal, sám od seba žalostne rozozvonil: Tymlink! Tymlink!
Zvonček je na zámockej veži dodnes, avšak od tých čias už sám od seba nikdy nezazvonil. A na zámockom múre ešte dnes ukazujú krvavé škvrny, stopy zúfalého a márneho zápasu krutého hajtmana Tymlinka s diablom.