Smrečok

V lese stál peknučký smrečok. Mal pekné miesto, slnko naň svietilo, vzduchu tam bolo dosť a okolo dokola rástlo mnoho jeho veľkých družiek, jedlí a borovíc.
Ale náš smrečok sa náramne ponáhľal s rastom, nemyslel na teplé slniečko ani na čerstvý vzduch, nevšímal si dedinské deti, ktoré tade chodili a štebotali, keď si išli na jahody alebo na ostružiny; prichádzali niekedy s plným krčiažkom alebo nanizali jahody na slamku a potom si sadali k smrečku a hovorili:
„Ale ten je naozaj rozkošne malý!“
To smrečok nerád počul.
O rok bol o veľký výhonok väčší a o ďalší rok zasa o výhonok vyšší. Veď u smreka vždy môžeme podľa výhonkov spočítať, koľko má rokov.
„Ó, keby som bol takým veľkým stromom ako ostatné!“ vzdychal smrečok. „To by som mohol rozkladať konáre do ďaleka a vrcholkom by som videl do šíreho sveta! Vtáci by stavali hniezda v mojej korune, a keď by zadul vietor, mohol by som sa knísať tak vznešene ako ostatné stromy!“
Vôbec ho netešilo slnečné svetlo, vtáky ani ružové obláčiky, ktoré ráno a večer nad ním plávali.
A tak nastala zima a dookola ležal žiarivobiely sneh. Vtedy často pricupkal zajac a sadol si priamo na náš stromček ..... ó, to bolo naozaj na zlosť!
Ale dve zimy uplynuly, a keď prišla tretia, bol stromček taký veľký, že sa mu zajac musel vyhnúť. Ó, rásť, rásť, byť veľký a starý, to je jediné pekné na celom svete, myslieval si stromček.
Na jeseň vždy prichádzali drevorubači a zrúbali niekoľko najväčších stromov. Stávalo sa to každý rok a mladý smrečok, ktorý už bol celkom dorastený, bol pri tom plný úzkosti, lebo veľké, nádherné stromy padali s praskotom a stonaním k zemi. Poodsekávali im konáre, až boli celkom holé, dlhé a štíhle; nedali sa ani spoznať. Potom ich položili na vozy a kone ich odtiahli z lesa.
Kam ich vezú? Čo sa s nimi stane?
Na jar, keď priletel bocian a lastovička, pýtal sa ich strom:
„Neviete, kam ich odviezli? Nestretli ste ich?“
Lastovičky nevedeli nič, ale bocian sa zamyslel, pokyvkal hlavou a povedal:
„Myslím, že som ich stretol! Videl som veľa nových lodí, keď som letel z Egypta, a na tých lodiach boli nádherné sťažne. Boli to asi ony; voňali ako smrek a veľakrát vás pozdravujú ..... naozaj vynikajú nad všetky, nad všetky!“
„Keby som tak aj ja bol taký veľký, aby som mohol plávať po mori! Aké je vlastne more a čomu sa podobá?“
„To by som ti musel obšírne vysvetľovať,“ povedal bocian a odletel.
„Raduj sa zo svojej mladosti,“ hovorili slnečné lúče; „raduj sa zo svojho sviežeho rastu a mladého života, ktorý je v tebe!“
A vietor bozkával strom a rosa nad ním ronila slzy, ale smrečok tomu nerozumel.
Keď sa blížil čas Vianoc, rúbali celkom mladé stromy. Neboli ani také veľké, ani také staré ako náš smrečok, ktorý nemal zmysel pre nič iné, len ako by sa dostal preč odtiaľto.
Týmto mladým stromom, a bývali to práve tie najkrajšie ..... vždy ponechali konáre, položili ich na voz a kone ich odviezli z lesa.
„Kam ich vezú?“ pýtal sa smrečok. „Veď nie sú väčšie ako ja, ba dokonca jeden z nich je oveľa menší. A prečo im nechali konáre? Kam idú?“
„My to vieme! My to vieme!“ čvirikali vrabce. „Pozerali sme sa v meste oknami do izby, a tak vieme, kam ich vezú. Ó, tým sa povedie tak krásne, ako si len vieš predstaviť! Keď sme sa tak pozerali oknom do domu, videli sme, ako ich presadili do teplej izby a vyzdobili tými najkrajšími vecami, pozlátenými jablkami, medovníkmi, hračkami a tisíckami svetiel!“
„A potom?“ pýtal sa smrečok, trasúc sa na všetkých konároch. „A potom? Čo sa stane potom?“
„No, viac sme nezazreli. Ale bolo to skvelé!“
„Či aj mňa v budúcnosti očakáva táto žiarivá cesta?“ jasal smrečok. „To je ešte lepšie ako plávať po mori! Ako ma trápi netrpezlivosť! Keby už boli Vianoce! Som teraz veľký a košatý ako ostatné, ktoré vlani odviezli! ..... Ó, keby som tak už bol na voze! Keby som tak bol v teplej izbe so všetkou nádherou a leskom! A potom? ..... Isteže, potom príde niečo lepšie, ešte krajšie, veď prečo by ma inak takto zdobili? Iste príde ešte niečo väčšie, ešte nádhernejšie! ..... Ale čo? Ó, ako trpím, nemôžem sa dočkať! Sám ani neviem, čo sa to so mnou deje.“
„Raduj sa z nás,“ povedali slnečné lúče a vietor, „raduj sa zo svojej sviežej mladosti, tu, na slobode!“
Ale smrečok sa ani trochu neradoval. Rástol a rástol, v zime v lete sa zelenal, až sa zazelenal do tmava. Ľudia, ktorí ho videli, hovorili:
„To je krásny strom!“
A na Vianoce ho zrúbali skôr ako ostatné. Sekera sa zaťala hlboko do drene, strom padol s hlasným zastonaním k zemi; cítil bolesť, mdloby ho premáhali, že ani nemohol myslieť na nastávajúce šťastie. Bolo mu smutno, že sa musí rozlúčiť s domovom, s miestom, na ktorom vyrástol. Videl, že už nikdy nezazrie milých starých druhov a družky, kroviny a kvety naokolo, ba azda ani vtáky. Ani cesta nebola nijako pohodlná.
Náš strom sa spamätal až vtedy, keď ho s ostatnými stromami zložili na dvore a nejaký muž povedal:
„Ten je krásny! Iný nechceme!“
Vtedy prišli dvaja sluhovia v plnej paráde a odniesli smrečok do veľkej, krásnej siene. Dookola po stenách viseli podobizne a na veľkých kachľových peciach stáli vázy s levmi na vrchnákoch. Boli tu hojdacie kreslá, hodvábne pohovky, veľké stoly plné obrázkových kníh a hračiek za stovky a stovky zlatých ..... tak aspoň hovorili deti.
Smrečok postavili do vedra s pieskom, ale nikto nemohol poznať, že je to vedro, lebo bolo dookola obvesené zelenou látkou a stálo na veľkom, pestrom koberci.
Ako sa náš strom triasol! Čo sa asi stane? Prichádzali sluhovia i slečny a zdobili ho. Na konáre vešali malé sieťky, vystrihnuté z farebného papiera, a každá sieťka bola naplnená cukrovinkami. Pozlátené jablká a vlašské orechy viseli na ňom ako prirastené a na konáre upevnili stovky červených, modrých a bielych sviečok. Bábiky, ktoré vyzerali ako živí ľudia ..... stromček ešte nikdy takéto nevidel ..... , vznášali sa v konároch, a celkom hore na vrchole bola hviezda z trblietok.
To bola krása!
„Dnes večer,“ hovorili všetci, „dnes večer zažiari!“
Ó, myslel si strom, keby už bol večer, keby už radšej zapálili sviečky! A čo sa asi potom stane? Azda sem prídu stromy z lesa pozrieť sa na mňa? Či priletia vrabce k oknu? Budem tu rásť a budem stále ozdobený, v zime i v lete?
Vedel si vo všetkom rady, ale od samej netrpezlivosti ho bolela kôra, a bolesť kôry je pre strom práve taká zlá ako bolenie hlavy pre nás ľudí.
Napokon rozsvecovali sviečky. To bol lesk, to bola nádhera! Strom sa od šťastia triasol na všetkých konároch, až jedna sviečka zapálila vetvičku, len sa z nej zadymilo.
„Pre Boha živého!“ kričali slečny a rýchlo ju zhasili.
Strom si teda netrúfal ani sa zachvieť. To bolo strašné! Bál sa aj, aby nestratil nič zo svojich ozdôb, a celým tým leskom bol celkom omámený.
Vtom sa otvorili obe polovice dverí a húf detí sa vovalil dnu, akoby chceli všetky skočiť na strom. Ostatní ľudia šli rozvážne za nimi.
Maličkí sa zarazili a stíchli, ale iba na okamih; potom sa opäť rozjasali, až sa to rozliehalo po sieni. Tancovali okolo stromu a obtŕhali darček za darčekom.
Čo to len robia? myslel si stromček. Čo sa bude diať?
A sviečky dohárali až ku vetvičkám, a keď dohoreli, zhasili ich a potom dovolili deťom oberať strom. Ako sa naň vrhli, až to vo všetkých konároch zaprašťalo! Keby nebol za vrchol a zlatú hviezdu priviazaný k stropu, boli by ho prevrhli.
Deti tancovali okolo svojich nádherných hračiek a nikto sa nepozeral na stromček okrem starej opatrovateľky, ktorá ešte nazerala medzi konáre, ale len aby sa presvedčila, či tam deti nezabudli nejakú figu alebo jablko.
„Rozprávku! Rozprávku!“ volali deti, ťahajúc k stromčeku malého, tučného mužíka. Ten si sadol pod strom. „Takto budeme aspoň pod zeleňou,“ povedal, „a strom sa môže leccomu priučiť. Ale poviem vám iba jednu rozprávku. Chcete tú o Snehulienke, alebo o hlúpom Jankovi, ktorý spadol zo schodov, a predsa dostal kráľovstvo a princeznú k tomu?“
„Snehulienku!“ kričali jedni. „Hlúpeho Janka!“ volali ostatní. Bol krik a hluk, len strom stál celkom ticho a myslel si: Či si ma už ani nevšimnú?
Isteže, nevšímali si ho, veď vykonal už, čo vykonať mal.
A muž rozprával o Jankovi, ktorý spadol zo schodov, a predsa dostal kráľovstvo a princeznú k tomu. A deti tlieskali a opakovali:
„Rozprávaj! Rozprávaj!“ Chceli počuť aj o Snehulienke. Ale muž už nerozprával.
Smrečok stál celkom ticho a zamyslený: nikdy v lese nerozprávali vtáky nič také.
Hlúpy Janko spadol zo schodov, a predsa dostal princeznú! Áno, áno, tak sa to má vo svete! pomyslel si smrečok a veril, že sa to skutočne stalo, keď to rozprával taký pekne oblečený muž. Tak, tak, kto vie! Azda aj ja spadnem zo schodov a dostanem princeznú!
A tešil sa, že zajtra ho zase tak vyzdobia sviečkami a hračkami, zlatom a ovocím.
Zajtra sa nebudem triasť! myslel si. Budem sa plne tešiť zo všetkej svojej krásy. Zajtra budem znova počuť rozprávku o Jankovi a azda aj o Snehulienke.
Strom stál ticho a zamyslený celú noc. Ráno vošli sluhovia a slúžka.
Už ma opäť začnú zdobiť! pomyslel si strom. Ale oni ho vytiahli z izby, vliekli po schodoch na povalu a tam ho postavili do tmavého kúta, kde nebolo žiadne svetlo.
Čo to znamená? pomyslel si strom. Čo tu mám robiť? A čo tu budem počuť? A oprel sa o stenu a rozmýšľal a rozmýšľal.
Mal na to dosť času. Dni a noci sa míňali a nikto sem hore neprichádzal, a ak aj niekto prišiel, tak len preto, aby postavil nejaké debny do kúta. Strom bol celkom ukrytý, takže sa dalo myslieť, že naň celkom zabudli.
Teraz je vonku zima, myslel si strom. Zem je zamrznutá a pokrytá snehom. Ľudia ma nemôžu zasadiť, preto tu mám asi zostať do jari. Ako to dobre uvážili a akí dobrí sú ľudia! ..... Len keby tu nebola taká tma a taká strašná pustota! ..... Ani zajačika tu niet! ..... Bolo predsa len veselo vonku v lese, keď sneh ležal a zajac poskakoval okolo: ba aj keď ma preskakoval a mne sa to nepáčilo. Tu hore je strašne pusto!
„Íí, íí!“ vypískla vtom myška, vyliezajúc, a za ňou ešte jedna. Ovoniavali smrečok a prelezali jeho konármi.
„Je tu strašná zima,“ hovorili myšky, „ale inak je tu krásne! Nie je to tak, starý smrek?“
„Ja predsa nie som starý,“ bránil sa smrek. „Veľa nás je ešte oveľa starších ako ja!“
„Ako si sa sem dostal?“ pýtali sa myši, „a čo poznáš?“ Boli veľmi zvedavé. „Rozprávaj nám niečo o najkrajšom mieste na svete! Bol si tam? Bol si v špajzi, kde leží syr na políčke a šunky visia zo stropu, kde tancujeme po lojových sviečkach a kam vchádzame chudé a vychádzame tučné?“
„To nepoznám,“ povedal strom, „ale poznám les, kde svieti slnko a spievajú vtáky!“
A rozprával im o svojej mladosti; myšky ešte nikdy nepočuli o niečom takom, a preto pozorne načúvali a hovorili:
„Ale ty si toho videl! Ako si bol šťastný!“
„Bol som šťastný!“ povedal strom a rozmýšľal o tom, čo sám rozprával. „Áno, boli to vlastne veľmi krásne časy!“
Ale potom rozprával o Štedrom večeri, keď bol ozdobený sviečkami a koláčmi.
„Ó,“ divili sa myšky. „Ako si bol šťastný, ty starý smrek!“
„Ale veď ja nie som starý,“ povedal strom, „veď som sa až túto zimu dostal z lesa! Som v najlepšom veku, len že som zaprášený!“
„Ako krásne rozprávaš!“ lahodili si myšky a nasledujúce noci pribehli s inými štyrmi myškami, aby aj tie počuli jeho rozprávanie. Čím viac toho rozprával, tým jasnejšie si to pamätal, a zdalo sa mu, že to boli predsa len krásne časy. „Ale ešte sa môžu vrátiť. Môžu sa vrátiť! Hlúpy Janko spadol zo schodov, a predsa dostal princeznú, azda ju dostanem aj ja!“
A myslel smrečok na takú krásnu brezu, ktorá rástla v lese a bola by naozaj pre neho peknou princeznou.
„Kto je ten hlúpy Janko?“ pýtali sa myšky. A rozprával im smrek celú rozprávku, ktorú si pamätal slovo od slova. A myšky by boli od radosti vyskočili až na vrchol stromu.
Nasledujúcu noc prišlo oveľa viac myší, a v nedeľu dokonca dva potkany. Ale tie povedali, že tá rozprávka nie je pekná, a to myšky nemrzelo, lebo sa im už tiež nepáčila. „Vieš len tú jednu rozprávku?“ pýtali sa potkany.
„Len tú jednu,“ odvetil strom, „počul som ju vo svoj najšťastnejší večer, ale vtedy som nemyslel na to, ako som šťastný!“
„Veď je to náramne úbohá rozprávka! Nepoznáš nejakú o slanine a lojových sviečkach? Žiadnu rozprávku o špajzi?“
„Nie!“ povedal strom.
„Tak ti ďakujeme!“ povedali potkany a išli svojou cestou.
Myšky napokon tiež neprichádzali, a vzdychal strom:
„Bolo to predsa len pekné, keď tak okolo mňa sedeli veselé myšky a načúvali môjmu rozprávaniu! Teraz aj tie odišli, ale však zase všetko bude ako predtým, len čo ma zase odtiaľto vytiahnu!“
Ale kedy sa to stalo? ..... No, bolo to raz ráno. Prišli ľudia a pracovali na povale. Poprekladali debny a vytiahli stromček. Isteže ho hodili trochu hrubo na zem, ale potom ho jeden sluha stiahol po schodoch dolu, kde bolo denné svetlo.
Teraz sa začne zase život! pomyslel si strom. Cítil čerstvý vzduch, prvý lúč slnka a zase bol vonku na dvore. Všetko šlo tak rýchlo, že strom celkom zabudol pozrieť sa na seba, toľko toho videl okolo seba.
Dvor susedil so záhradou, v ktorej všetko kvitlo. Svieže a voňavé ruže viseli cez nízky latkový plot, lipy kvitli a lastovičky poletovali spievajúc:
„Kvirevit, môj muž priletel!“ Ale tým nemysleli náš smrečok.
„Teraz budem žiť!“ jasal a rozprestrel ďaleko svoje konáre. Ach, boli všetky zvädnuté a žlté! A ležal k tomu v kúte medzi burinou a žihľavami. Hviezda zo zlatého papiera zostala ešte na vrchole a žiarila v jasnom slnečnom svetle.
Na dvore sa hrali dve veselé deti z tých, ktoré na Štedrý večer tancovali okolo stromu a toľko sa z neho radovali. Menšie z nich pribehlo a utrhlo zlatú hviezdu.
„Pozrite, čo zostalo ešte na tom škaredom starom vianočnom stromčeku!“ volalo, a dupalo po konároch, až to pod jeho topánkami praskalo.
A strom sa pozeral na všetku kvetinovú nádheru a sviežosť v záhrade. Potom pozrel na seba a želal si, aby bol zostal vo svojom tmavom kúte na povale. Spomínal na svoju sviežu mladosť v lese, na veselý Štedrý večer a na myšky, ktoré tak veselo počúvali rozprávku o hlúpom Jankovi.
„Preč je to, preč!“ vravel si úbohý strom. „Mal som sa radovať, kým som mohol! Teraz je po všetkom! Po všetkom!“
Vtedy prišiel čeľadník a rozštiepal strom na malé kúsky; bola ich celá kopa. Polienka krásne vzplanuli pod veľkým kotlom a vzdychali pri tom tak z hĺbky, že to bolo ako malé výstrely. A pribehli deti, smiali sa a pozerali do ohňa a volali:
„Pif! Paf!“
Ale pri každej rane, ktorá bola hlbokým povzdychom, myslel strom na letný deň v lese a na zimnú noc, keď žiarili hviezdy. myslel na Štedrý deň a na Janka, na jedinú rozprávku, ktorú počul a vedel rozprávať.
A potom náš strom dohorel.
Deti sa hrali v záhrade a najmenšie malo na prsiach zlatú hviezdu, ktorou sa pyšnil strom vo svoj najšťastnejší večer. Ten však už minul a strom zahynul.