Zlostný pán na Cornštejne

Už v štrnástom storočí stál neďaleko Bítova ďalší hrad – Cornštejn. Patril Lichtenburkom. Za Karola IV. tu sídlil akýsi Smil z Lichtenburka. Človek rozšafný, plný sily a azda aj pýchy. Veď mal konexie na najvyšších miestach! Karol, spočiatku ešte len markgróf moravský, patril zrejme k jeho priateľom.
Na Cornštejne sa jedna hostina striedala s druhou. Bohatstvo dáva ľuďom krídla. Schádzali sa šľachtici až zďaleka. Onoho večera roku 1346 prišiel aj jaroměřický farár, mních cisterciánskeho kláštora v Sedlci, Vojslav. A mal radšej zostať doma. Na panáčikov nie je nikto na hostinách zvedavý. Tento Vojslav bol však človek tvrdý a ironický. Rád si doberal ľudí okolo seba.
Zábava bola v plnom prúde, jeden výbuch smiechu strieda druhý. Došlo aj na reč o patronáte nad kostolom v Jaroměřiciach, o ktorý mal hradný pán záujem. Vojslav mu v tom nemohol pomôcť a azda ani nechcel. Povedal tiež na jeho adresu nejaké ostré slovo. Zrejme mu vytkol chamtivosť a prostopášnosť, o ktorých sa medzi ľuďmi vedelo.
Smil zbrunátnel a začal kričať. Všetko naokolo stíchlo. Taká urážka! Zabite toho mnícha!
Hnev hradného pána bol nezvládnuteľný. Skúste s litrom vína v bruchu konať mierne! Prikázal svojim priateľom, aby kňaza zviazali do vreca. A potom sa vydal pútnický sprievod k Dyji. S vrčaním hodili úbohého kňaza do rieky. Bolo po všetkom!
Ráno bolo na Cornštejne čierne prebúdzanie. V mozgu pálila spomienka na živé vrece. A správa šla rýchlo ďalej. Z Ríma prišlo oznámenie o vylúčení z cirkvi. Pánovi Smilovi sa ľudia začali vyhýbať. Nesmel do chrámu, kňazi nesmeli na hrad. A príbuzní hradného pána začali prichádzať o miesta v kráľovstve. Neostalo nič iné, len obrátiť sa s prosbou na Karola IV., ktorý sa medzitým už stal cisárom. Pomôže? Vymohol od pápeža Klimenta VII. podmienky zmieru. Všetci vinníci sa majú vydať na kajúcu cestu do Olomouca.
Ale aká to bola, panečku, kajúca cesta! Bosí, do pol tela nahí, obchádzali vinníci všetky olomoucké chrámy, spievali žalmy a bičovali sa dlhými bičíkmi. Až potom ich biskup vpustil do chrámu a prijal do cirkvi.
Smil z Lichtenburka to všetko len s nechuťou pozoroval zo svojho prekliateho hradu. Nepodrobil sa. Čakal na lacnejšiu cestu do cirkvi. A Karol opäť pomohol. Smil dostal za úlohu vybudovať na mieste vraždy kostol. Tak vznikol pod Cornštejnom kostolík Najsvätejšej Trojice, neskoršie pútnické miesto. Dnes je však už zaplavený priehradou. Len občas, keď hladina veľmi klesne, z vody vystupujú zvyšky stavby.
Smil tiež nechal pre nový kostol vyrobiť sochu Panny Márie, ktorej sa dnes hovorí Matka nádeje. Dodnes ju môžete zazrieť na hrade Bítov v mariánskom kostole a s jej replikami sa stretnete aj v pozoruhodnej oslnovickej kaplnke a na vranovských púťach v polovici každého mesiaca.