Popoluška a lieska

Jednému bohatému kupcovi zomrela žena a zostala mu po nej jediná dcérka. Otec musel často za obchodom z domu, na ďaleké cesty, a osirelé dievčatko sa doma cítilo dvojnásobne opustené. Spomínalo na mamičku a deň čo deň chodilo k jej hrobu, tam sa vždy potešilo. Kupec jej chcel matku nahradiť, a tak sa do roka znova oženil.
Druhá matka priviedla so sebou do domu dve dcéry, obe boli krásne ako dve biele ruže, ale v srdci mali plno čiernej zloby. Pre úbohú nevlastnú dcérku nastali zlé časy. Len čo otec odišiel na cesty, začali hovoriť:
„Čo má tá hlúpa hus s nami sedieť v izbe! Kto chce jesť chlieb, musí si ho zaslúžiť. Von s ňou, s kuchárkou, kam patrí!“ Pobrali jej pekné šaty, obliekli jej sivú ošúchanú kytľu a dali jej dreviaky. „Vidíš ju, pyšnú princeznú, ako je vystrojená!“ volali so smiechom, zaviedli ju do kuchyne a prikázali jej všetku hrubú prácu, na ktorú nebola zvyknutá.
Teraz bola od rána do večera v jednom kolese. Musela vstávať zavčasu rána, zakurovať, nosiť vodu zo studne, variť a prať. Okrem toho ju sestry ešte všelijako trápili, vysmievali sa jej, sypali jej hrach a šošovicu do popola, takže musela vysedávať a zase to vyberať. Večer, keď sa už namáhala do úpadu, nesmela ani do postele, musela si ľahnúť pri ohnisku do popola. A že preto bola stále zaprášená a zašpinená, volali ju Popoluška.
Raz sa otec zas chystal do mesta na trh a pýtal sa oboch nevlastných dcér, čo im má priniesť.
„Mne krásne šaty z trblietavého hodvábu,“ povedala jedna.
„Mne perlový náhrdelník a náramok s drahokamami,“ povedala druhá.
„A čo tebe, Popoluško,“ dodal, „čo by si chcela?“
„Mne, oco, odlomte prvú vetvičku, ktorá vám zavadí o klobúk, keď pôjdete domov.“
Dobre teda. Pre Popolušiné nevlastné sestry otec v meste kúpil krásne šaty, perly a drahokamy a vydal sa na spiatočnú cestu. Keď klusal zelenou húštinou a prechádzal popod lieskový ker, zhodila mu jedna vetvička klobúk z hlavy. A tak ju odlomil a vzal so sebou. Keď prišiel domov, dal nevlastným dcéram, čo si priali, a Popoluške dal halúzku z lieskového kra. Popoluška mu poďakovala, išla k matkinmu hrobu a vetvičku naň zasadila. Ale tak pritom plakala, že sadenicu zaliala slzami.
Vetvička sa potom ujala a vyrástol z nej pekný lieskový strom. Popoluška stále chodila na cintorín, pod liesku sa modlila a spomínala na mamičku. Lenže teraz vždy priletel na strom biely vtáčik, a keď Popoluška vyslovila nejaké želanie, vtáčik jej z lieskového stromu zhodil, čo si priala.
A čo sa nestalo: kráľ si vtedy umienil, že usporiada slávnosť, ktorá potrvá tri dni, a dal na ňu pozvať krásne panny z celého kráľovstva, aby si jeho syn mohol vybrať nevestu. Keď obe nevlastné sestry začuli, že majú tiež prísť, tešili sa na ples a hneď zavolali Popolušku a prikázali jej:
„Pekne nás učeš, vyčisti nám črievice a zapni nám háčiky a spony, pôjdeme na ples do kráľovského zámku.“
Popoluška poslúchla, ale bolo jej do plaču, bola by rada šla s nimi a tiež si zatancovala. A tak poprosila macochu, aby ju vzala so sebou.
„Ty Popoluško,“ odpovedala macocha, „veď si večne samý prach a špina, a chcela by si na ples? Šaty nemáš, topánky nemáš, a chceš tancovať!“ A keď Popoluška neprestávala prosiť, vysypala macocha misu šošovice do popola a povedala:
„Ak tú šošovicu za dve hodiny vyberieš, pôjdeš s nami.“
Dievčina vyšla zadnými dverami do záhrady a zavolala:
„Moje holúbky, moje krotké hrdličky, vy všetky vtáčky z polí, lesov a zo záhrad, poďte a pomôžte mi šošovicu prebrať,
tie pekné do misky sem, tie horšie do hrvoľov vem.“
A už frr! vletely oknom do kuchyne dve biele holubičky, za nimi hrdličky a nakoniec prišumeli všetky tie vtáčky z polí, lesov a zo záhrad a posadali okolo popola. Holubičky s hrdličkami hneď: zob, zob, zob, zob, len sa im zobáčiky mihali, ako horlivo sklápali hlavičky, a ostatné tiež hneď zob, zob, zob, zob, a zbierali všetky pekné zrnká do misy. Za malú hodinku už boli hotové a všetky zase frr! oknom von. Dievčina odniesla misu macoche a tešila sa, že teraz už na ten ples tiež smie. Ale macocha povedala:
„Nie, nie, Popoluško, ani šaty na to nemáš a tancovať tiež nevieš. Tam by sa ti len vysmiali.“ A keď sa dcérka rozplakala, povedala jej:
„Tak dobre. Ak dokážeš za hodinu vybrať z popola dve misy šošovice, pôjdeš s nami.“
Myslela si: Toto už predsa nedokáže, a vysypala jej tie dve misy šošovice do popola.
Dcérka zase išla zadnými dverami do záhrady a zavolala:
„Moje holúbky, moje krotké hrdličky, vy všetky vtáčky z polí, lesov a zo záhrad, poďte a pomôžte mi šošovicu vyberať,
tie pekné do misky sem, tie horšie do hrvoľov vem.“
A frr, frr! vletely oknom do kuchyne dve biele holubičky, za nimi hrdličky a nakoniec prišumeli všetky tie vtáčky z polí, lesov a zo záhrad a posadali okolo popola. Holubičky s hrdličkami hneď začali pokyvkávať hlavičkami: zob, zob, zob, zob, a ostatné tiež hneď zob, zob, zob, zob, a zbierali všetku peknú šošovicu do oboch mís. A skôr než uplynula pol hodina, boli už hotové a všetky zase frr! oknom von. Dievčina vzala misy a niesla ich macoche. Tešila sa, že teraz už na ten ples tiež smie. Ale macocha povedala:
„Je to všetko málo platné, s nami nepôjdeš. Šaty na to nemáš, tancovať nevieš, museli by sme sa za teba hanbiť.“ Potom sa k nej obrátila chrbtom a s oboma pyšnými dcérami sa ponáhľala preč.
Keď už teraz nikto nebol doma, išla Popoluška k matkinmu hrobu a pod liesku a zavolala:
„Strás sa, lieska, prosím ťa, zlatom, striebrom oblieč ma.“
Lieska sa otriasla a vtáčik zhodil Popoluške zlaté a strieborné šaty a tiež papučky vyšívané hodvábom a striebrom. Rýchlo sa išla umyť, obliekla sa do tých šiat a išla do zámku.
Sestry ani macocha ju vôbec nespoznali, hovorili si, že je to iste nejaká princezná, tak krásne jej to pristalo v tých zlatých šatách. Na Popolušku si ani nespomenuli, mysleli, že sedí doma v kuchyni. A ako by ich napadlo, že je to ona, keď ju išiel privítať sám kráľovič, vzal ju za ruku a hneď ju viedol do tanca! A so žiadnou inou už nechcel tancovať, Popolušku od seba nepustil, a keď si po ňu prichádzali iní, každého odbil:
„To je moja tanečnica.“
Popoluška tancovala a tancovala až do večera, potom chcela domov. Kráľovič však povedal:
„Pôjdem s tebou a odprevadím ťa.“ Chcel sa dozvedieť, čia je tá krásna dievčina. Ona mu však uklzla a schovala sa do holubníka. Kráľovič počkal, kým sa vráti otec, a povedal mu, že sa tá neznáma tanečnica schovala do holubníka.
Otec si pomyslel: Že by to bola Popoluška? Dal si priniesť sekeru a hák a holubník rozsekal. Ale nikto tam nebol. A keď prišli do domu, ležala Popoluška vo svojich špinavých šatách v popole, a v dymníku blikal olejový kahanec. Kráľovič sa na ňu ani nepozrel a mlčky odišiel.
Nazajtra sa slávnosť začala nanovo. A keď rodičia aj nevlastné sestry boli zase z domu, bežala Popoluška pod liesku a povedala:
„Strás sa, lieska, prosím ťa, zlatom, striebrom oblieč ma.“ A lieska sa otriasla a vtáčik jej zhodil šaty ešte nádhernejšie ako včera.
Keď sa v tých šatách objavila na zámku, každý užasol nad jej krásou. Kráľovič už na ňu čakal, hneď ju vzal za ruku a zase tancoval len s ňou. A keď ju aj iní prichádzali požiadať o tanec, každého odbil:
„To je moja tanečnica.“
Navečer chcela Popoluška odísť a kráľovič išiel za ňou, chcel vidieť, do ktorého domu pôjde. Ale uklzla mu a vbehla do záhrady za domom. Stála tam krásna košatá hruška obsypaná hruškami, až sa srdce smialo. Popoluška sa vyšplhala do koruny hbito ako veverička, a kráľovič zase nevedel, kam sa podela. Ale počkal, kým sa vráti otec, a povedal mu:
„Tá neznáma tanečnica sa mi zase stratila, povedal by som, že sa vyhupla tu na hrušku.“
Otec si pomyslel: Že to bude Popoluška! Dal si pristaviť rebrík a sám vyliezol až na vrch, ale na strome nikto nebol. Popoluška už dávno zoskočila zo stromu na opačnej strane, ako včera z holubníka, krásne šaty vrátila vtáčikovi na lieske a vzala si svoju režnú kytlicu. A keď teraz prišli do kuchyne, ležala v popole ako inokedy. Kráľovič sa na ňu ani nepozrel a odišiel bez slova.
Tretieho dňa, keď rodičia aj sestry boli preč, išla Popoluška zase k tej lieske a povedala:
„Strás sa, lieska, prosím ťa, zlatom, striebrom oblieč ma.“
Lieska sa otriasla a vtáčik jej tentoraz zhodil šaty, aké ešte nemala, kvietky z drahých kameňov sa na nich blyšťali a hrali všetkými farbami dúhy. Patril k nim ešte závoj obrúbený perlami, jemnučký a modravý ako hmla pri mesiačiku, a črievičky boli celé zlaté.
Keď v tých šatách vošla do siene, všetci od obdivu onemeli. Kráľovič tancoval len a len s ňou, a keď sa aj iní hlásili o tanec, odpovedal:
„To je moja tanečnica.“
Ale prišiel večer, Popoluška sa chystala domov a kráľovič ju chcel odprevadiť. Ona si však prehodila svoj hmlistý závoj, aby ju zakryl od hlavy až po päty, a zmizla mu tak rýchlo, že za ňou nemohol. Lenže kráľovič svojej tanečnici tentoraz nastrojil pascu: celé schodisko dal natrieť smolou, a ako Popoluška bežala zo schodov, ľavý črievičok jej uviazol v smole. Kráľovič ho zdvihol, a hľa, ten rozkošný malý črievičok bol celý zlatý a ružička na ňom voňala ako živá.
Druhého dňa šiel hneď ráno do domu onoho kupca a povedal mu:
„Hľadám tu tú, ktorej sa hodí na nohu tento zlatý črievičok. Žiadna iná nebude mojou ženou.“
Obe sestry sa zaradovali, lebo mali pekné nohy. Staršia zašla s črievičkom do komory, že si ho vyskúša, a matka tam bola s ňou. Ale dievča nemohlo dostať do neho palec, črievičok jej bol malý. Matka jej teda podala nôž a povedala:
„Odsekni si palec. Keď budeš kráľovnou, to už nebudeš musieť chodiť pešo.“
Dievča si palec odseklo, vtesnalo nohu do črievička, premohlo bolesť a vyšlo z komory. Keď kráľovič videl črievičok obutý, hneď ju viedol cez prah, vysadil ju ako svoju nevestu na koňa a uháňal s ňou preč. Lenže cesta viedla popri Popolušinej lieske, na tej sedeli dve holubičky a volali:
„Vrkú, vrkú, vrkú, krv je v črievičku! Tejto neveste je malý, pravú ti neukázali.“
Kráľovič sa jej pozrel na nohu a videl, ako z črievička prýšti krv. Obrátil koňa, odviezol nepravú nevestu domov a povedal:
„To nie je tá pravá. Nech si črievičok obuje vaša druhá dcéra.“
Tá zašla do komory, prsty do črievička šťastne dostala, lenže zase mala príliš veľkú pätu. Matka jej podala nôž a povedala:
„Odrež si kúsok päty. Keď budeš kráľovnou, potom už nebudeš musieť chodiť pešo.“
Dcéra poslúchla, odrezala si kúsok päty, vtesnala nohu do črievička, premohla bolesť a vyšla z komory. Kráľovič videl črievičok obutý, hneď ju vysadil na koňa ako svoju nevestu a uháňal s ňou preč. Keď išli okolo lieskového stromu, sedeli na ňom tie dve holubičky a volali:
„Vrkú, vrkú, vrkú, krv je v črievičku! Tejto neveste je malý, pravú ti neukázali.“
Zase sa jej pozrel na nohu a videl, že z črievička prýšti krv a po bielych pančuchách jej už presiakla hore. Znovu obrátil koňa a odviezol nepravú nevestu zas domov.
„Ani toto nie je tá pravá,“ povedal, „inú dcéru už nemáte?“
„Nie,“ vraví otec, „len po nebohej mi zostala ešte malá nevzhľadná Popoluška, je dolu v kuchyni: to nemôže byť nevesta, ktorú hľadáte.“
Kráľovič si želal, aby ju poslali do izby, lenže matka odpovedala:
„Ach nie, ona je veľmi špinavá, nemôže sa nikomu ukázať na oči.“ On ju však chcel za každú cenu vidieť, a tak museli Popolušku zavolať.
Popoluška si najprv pekne čisto umyla ruky aj tvár, potom išla do izby, poklonila sa kráľovičovi a on jej podal zlatý črievičok. Potom sadla na stoličku, zhodila z nohy ťažký dreviak a vkĺzla do črievička: padol jej ako uliaty. A keď vstala a kráľovič jej pozrel do tváre, spoznal krásnu dievčinu, ktorá s ním trikrát tancovala, a zvolal:
„Toto je pravá nevesta!“
Macocha aj obe sestry od ľaku a zlosti hneď blednuli, hneď červenali. Ale kráľovič vysadil Popolušku na koňa a uháňal s ňou domov. Keď išli okolo lieskového stromu, volali dve biele holubičky:
„Vrkú, vrká, vrká, žiadna krv v črievičku! Črievičok už malý nie je, vezieš si svoje potešenie.“
A len čo to dovrkali, obe sa zniesli Popoluške na ramená, jedna sprava, druhá zľava, a zostali tam pekne sedieť.
Keď mala Popoluška sláviť s kráľovičom svadbu, prišli aj nehodné sestry a podlizovali sa jej, aby sa mohli podieľať na jej šťastí. Na ceste na sobáš ju sprevádzali ako družičky každá z jednej strany. Ale tie dve holubičky na ne začali doliehať a zobali ich do tváre, div im oči nevyklovali. Obe falošnice boli rady, keď sa s hanbou dali na útek, a nikdy sa už k mladej kráľovnej nepretláčali.