Ako vznikol hrad Košťálov

Přemysl Oráč spravoval českú zem múdro i spravodlivo a bol vo svojom snažení podporovaný kňažnou Libušou. Neustále tiež zem zveľaďoval, dbal však aj na jej ochranu pred nepriateľmi. Najväčšie nebezpečenstvo hrozilo vraj vtedy z polnočnej hranice, odkiaľ knieža samo pochádzalo. Premýšľal preto, koho tým smerom poslať, aby zem ochránil.
Musel to byť muž silný aj statočný so zbraňou, ktorého by sa každý votrelec obával a ktorého vlastná čeľaď na slovo poslúchne. Najsilnejším a najodvážnejším z Čechov bol Bivoj, manžel Libušinej sestry Kazi. Sám totiž premohol v lese na Kačí hore divú svinu a na chrbte ju priniesol ukázať kňažnej.
Kazi sa zrovna pri tom divadle ocitla nablízku a silák ju očaril natoľko, že si ho vzala za manžela. Bivoj však už starol a musel spravovať svoje majetky pri rieke Mži; kniežacia voľba preto padla na jeho syna Rodislava, ktorému pre otcov udatný čin prezývali Svinia hlava.
Nielen však Rodislav, ale aj jeho sestra Běla sa rozhodla odísť do onoho kraja podivuhodných kopcov, slnečných svahov a úrodných dolín; do kraja lesov s hojnosťou zveri i rybnatých riek. Tam postavil Rodislav neprístupný hrad Ronov, tam Běla založila Bílinu a na pamiatku tých dvoch zostala aj svinia hlava v erbe rodu, ktorý po dlhé veky krajom vládol.
Neďaleko bílinského hradu stála radovesická tvrdza. Patrila mladému pohľadnému vladykovi Košťálovi. Běla sa s ním zoznámila, a pretože si navzájom padli do oka, čoskoro slávili svadbu. Košťál mal však početné stáda dobytka a ani bílinské pastviny mu čoskoro nestačili. Preto sa so ženou dohodol, že nájdu pre ďalšie ohrady nové miesto.
To najvhodnejšie, ktoré ležalo aj na ceste na Vyšehrad, našli v údolí potoka Modla. Lúky tu boli široké a vrch uzatvárajúci údolie ako stvorený na stavbu nového hradu. Košťál sa so svojimi ľuďmi hneď pustil do stavby a čoskoro sa na temene týčila veža s opevnením. Potom poslal pozvanie Běle, aby si nový hrad pozrela. Běla už na tú správu netrpezlivo čakala, a keď posol konečne pricválal, zvolala svoju družinu dievčat a len s nimi sa vybrala na Košťál. Bol krásny letný deň. Běla išla obkročmo vpredu ako kňažná, za ňou dievčatá, a šplechot potoka, popri ktorom chodník viedol, utíchal v ich smiechu. Čoskoro nechali za sebou radovesickú tvrdzu a kone namáhavo stúpali do kopcov.
Les naokolo hustol, len chvíľami sa ukázalo presvietené miesto. Napokon sa cesta začala zvažovať, koníky pridali do kroku, znova sa ozval dievčenský rozhovor aj smiech. Práve ten smiech asi vyrušil z popoludňajšieho driemania dvoch obrovských medveďov; zrazu pred nimi stanuli na ceste a s hrozným revom zaútočili.
Dievčatá si však vedeli poradiť. Skôr než ich šelmy dostali do pazúrov, zasvišťali vzduchom oštepy, zabodli sa kopije. Běla sama jedného medveďa zabila; druhého potom kone dobili kopytami. Po tej príhode družina zamierila rovno cestou čo najrýchlejšie ku Košťálu. Veď im vladyka už vyšiel s čeľaďou naproti - začul totiž rev boja. Keď mu žena vyrozprávala, čo ich stretlo, prikázal, aby jeho ľudia obe šelmy doniesli a stiahli.
Medvedie kože potom pribili na pamiatku Bělinej statočnosti na hradnú bránu a na mieste, kde sa príbeh udial, vyrástla čoskoro osada nazvaná Medvědice.
Košťál vládol celému kraju pevnou rukou, akoby nebol podriadený ani českému kniežaťu. Vtedy sa už Libuša odobrala do návi a aj Přemysl Oráč spal svoj večný sen, keď predtým odovzdal vládu synovi Nezamyslovi. Košťála ani Bělu nespájali s novým kniežaťom užšie zväzky - bol len vzdialeným Bělinym bratrancom. Preto Košťál na Vyšehrad nijako nedochádzal a o to viac sa staral o rozšírenie vlastného panstva. Nebolo teda divu, že ho doslova rozzúrila táto zvesť:
V rozsiahlych dubových lesoch neďaleko Bíliny pásol akýsi Kolostoj z Řetenic nevelké stádo ošípaných. Jeden čuník krivkal, a preto sa pastier rozhodol, že ho od stáda oddelí a usmrtí. Prasiatko akoby vedelo, čo ho čaká; kuľhalo pred Kolostojom, ako len mohlo, až k rozrytému blatisku, z ktorého stúpala horúca para. V blate sa potom s rozkošou vyvaľovalo, a keď vstalo, rozbehlo sa čiperne bez akejkoľvek známky krívania znova za stádom.
Zázračné uzdravenie čuníka pastiera udivilo; obohnal teda liečivé miesto dvojitou palisádou a začal pri ňom stavať tvrdzu, akoby to bol jeho majetok.
Práve to vladyku Košťála najviac popudilo. „Však ja mu ukážem, kto je v kraji pánom!“ kričal a hneď zvolával čeľaď, že Kolostoja pokorí.
V tom zhone zabudol na hrade ochrannú prilbu, ale to sa už hnal na čele svojej chasy ako rozhnevaná búrka k dubine. Pred tvrdzou sa zastavili a Košťál zvolal: „Kolostoj, daj otvoriť bránu, že sa mi poddávaš. Inak budem dobývať tvoje hniezdo mocou!“ Namiesto odpovede však spoza palisády vyleteli šípy a jeden z nich smrteľne zasiahol vladyku Košťála do nechránenej hlavy. A ako predtým hnali kone do útoku, tak teraz, po vladykovej náhlej smrti, ušli jazdci v zmätku na hrad. Najsmutnejšie však malo ešte len prísť: Keď sa Běla dozvedela o smrti svojho manžela, z veľkého žiaľu ľahla a po niekoľkých málo dňoch vypustila dušu aj ona.
Kolostojova tvrdza dobytá nebola. Naopak - za palisádou čoskoro vznikla aj osada a pre teplé liečivé pramene, ktoré uzdravili prasiatko, ju nazvali Teplice.