Ako si pastierik svíň želal

Za dávnych čias žil v jednom veľkom kráľovstve malý pastierik svíň. Jedného poludnia zasa unavene sedel na pasienku a tu v diaľke uvidel na poli oráčov, ako obedujú, lyžicami usilovne naberajú polievku, krájajú chlieb a nalievajú si pivo, až z toho sám dostal veľký hlad, ale na jedenie nemal nič. Tu si povzdychol:
„Keby som tak bol gazda ako tamtí! Aký by som bol spokojný!“ A hľa! Len čo to dopovedal, celé okolie sa okolo neho zmenilo. Namiesto zoraných polí stál rozľahlý sad, ktorý susedil s dobre udržiavaným gazdovským dvorom, a on sám tu stál medzi kurami a husami, ktoré sa prechádzali po dvore, ale už nie ako chudobný pastierik svíň, ale ako statný gazda, ponorený do myšlienok, pretože práve ešte raz prepočítal výnos zo svojich lúk a polí a nebolo mu do skoku.
Tu pricestoval pred bránu jeho statku obchodník s obilím, ktorý gazdu hneď vytrhol zo zamyslenia, lebo sa kdesi napil pálenky, a preto bol rozjarený, triasol mešcom a hulákal:
„Hej, gazdík, tak za koľko mi dáš mericu?“ Gazda odvetil:
„Nemôžem Vám ju dať lacnejšie, ako som už povedal. Budem čoskoro na mizine, ak sa nebude za merici platiť o polovicu viac, než ponúkate.“ Obchodník s obilím si však posmešne pohladil tučné brucho, s chichotom sa poklonil a so spevom odfrčal preč.
„Keby som tak bol obchodník s obilím!“ povzdychol si gazda. „Aký by som bol spokojný!“
Len čo to dopovedal, sedel pred svojím vlastným obchodom s obilím, trhal si vlasy z hlavy a škriabal sa do krvi za ušami. V krajine zúrila tá najprudšia vojna a vojsko trpelo nedostatkom. Ešte nesplatil lichvárovi peniaze za obilie, keď mu do sýpok vtrhla svorka vojakov, ktorí teraz vynášali jedno vrece za druhým do pristavených vozov, a keď sa mu to nepáčilo, sekli po ňom raz nadávkou, raz zaucho i bičom. A to všetko pod vedením červenobradého kapitána s obrovským bruchom, ktorý sedel na koni a usmieval sa. Keď výskajúci a smejúci sa vojaci odtiahli, obchodník si povzdychol:
„Keby som tak bol kapitánom pri vojsku! Aký by som bol spokojný!“
Skôr než by jeden okom mihol, stál ako kapitán pred vojenským súdom, kde mu kráľov minister práve predčítaval rozsudok doživotného väzenia, pretože vystúpil silou proti právu a spravodlivosti a vlastný národ okrádal o majetok. Nepomohlo mu nič, že v poli to bol výnimočný veliteľ, ani že sa dovolával poslušnosti k rozkazu. Minister prikázal, aby ho biriči odviedli, a sám na odsúdeného a poddané obecenstvo pyšne zazeral.
„Keby som tak bol kráľov minister! Aký by som bol spokojný!“ povzdychol si kapitán.
Tu sedel v úbohom koči, vedľa neho plačúca žena a dvojica popotiahajúcich detí, prechádzali tmavou bránou, zatiaľ čo oknom dovnútra lietali skazené vajcia a hnilé jablká, pred ktorými sa len ťažko uhýbal. Tu k koču pricválal dôstojník, pokrčil plecami a povedal:
„Áno, pán minister, bola to iste len lož a intriga, pre ktorú ste u jeho kráľovskej milosti upadli do nemilosti. Ale bude najlepšie, keď odtiaľto čo najrýchlejšie odídete a ďalších najmenej dvanásť rokov do tejto krajiny nevstúpite, Váš majetok a domy budú teraz zhabané a všetci priatelia Vás opustili.“
„Keby som tak bol kráľ! Aký by som bol spokojný!“ povzdychol si minister.
A už ležal chorý na kráľovskom kresle, ktoré práve niesli štyria statní hajdúchovia po tajnom schodisku. Tá vojna stále trvala a sám kráľ vytiahol do poľa, ale vďaka tej nezvyčajnej námahe ochorel a teraz ho mali evakuovať pred nočným prepadnutím nepriateľom. Pritom sa nemohol postaviť na nohy a trpel strašnými bolesťami dny. Tu nahlas zahrešil:
„Keby som tak bol ten najchudobnejší pastierik svíň v mojej krajine, ale len zdravý! Aký by som bol spokojný!“
A hľa! Tak sa stalo. Zrazu opäť sedel ako malý pastierik svíň na okraji poľa a mal na sebe svoje staré handry. Juchuchúúú! Zavýskol si a veselo preskočil jednu sviňu, teraz bol konečne naozaj spokojný.