Janko a červená baba

V jednej dedine žil sedliak, ten mal syna Jána a volali ho Janko. A ten Ján bol veľmi veľký šibal, nebolo šibalstva, aby ho nevyviedol, a milí susedia sa naňho veľmi sťažovali. Ale jemu nemohol nikto nič urobiť.
Za dedinou mal jeden gróf zámok, pri tom zámku bol rybník a z dediny tam hnali kone na brodenie. Raz pred žatvou bolo veľké horúco a Janko hnal kone do panského rybníka. A keď chvíľu brodí, uvidel na lodičke chlapca, a ten zrazu kričí:
„Vodník, vodník!“ A vtom žblnk do vody. Keď to Janko videl, zoskočil z koňa a plával k milému chlapcovi. Vytiahol ho ešte živého, priplával k svojmu koňovi, vysadil chlapca na koňa a rýchlo s ním ku brehu. Chlapec sa trasie a bol to grófov syn. Janko ho obrátil, voda vytiekla, a o chvíľu bolo dobre. Chlapec mu ďakoval:
„To si, Janko, dobrý, že si ma vyslobodil, ja som si chcel nachytať rybičiek na obed.“
Janko hneď pobádal koňa a opatrne ide po ceste k zámku. Príde k bráne a tam hneď naňho:
„Čo tu chceš, sedliak?“
„Však som tamto chlapčeka vytiahol z vody!“ Sluhovia videli sedliacky pár koní a zrazu na ňom sedí mladý pán. Gróf prišiel a syn mu vraví: „Otec, ten mi pomohol, keď ma vodník ťahal do vody, nehundri, to je dobrý človek.“ Gróf videl, že synček je celý premočený, tak sa hneď pýta Janka, čo je mu povinný za takú službu, čo mu má dať? I vraj, čo mi dá pán gróf, budem spokojný. Gróf vraví:
„U vás v dedine je statok opustený cez tridsať rokov. Nikto tam nechce, že v ňom straší. O tebe som počul, že si nezbeda, ty sa tam báť nebudeš, tak ak chceš, ten statok ti dám.“
„Čo sa týka statku,“ vraví Janko, „ale bola by to bieda, môj otec je chudobný, mám ešte sestry, a preto mi ničím nemôže pomôcť.“
„I to ja ti vypomôžem,“ vraví gróf, „len sa nestaraj, dám ti, čoho bude treba.“
No dobre, urobili zmluvu, že za tri roky Janko za ten statok dá tri tisíce šajnov. Janko ani nevedel, koľko to je, ale tak to dohodli. A robotu že mu gróf tiež tohto roku zľaví.
Janko veselo pobodol podsedného valacha a rovno domov. Otec mu už ide k rybníku oproti, a kde vraj sa túla!? No, povedal mu všetko, čo sa stalo. „To je všetko pekná vec,“ vraví otec, „je to najväčší statok, ale čo s tým, keď nemáme nič do toho. No ale keď ti ho dáva, nejako to skúsime.“ A tak mu dal na statok dve dcéry, aby pomohli.
Ten statok bol opovrhnutý, po tridsať rokov tam zostávala červená baba. Ale teraz zmizla. Tak sa Janko dal do práce, gazdoval rok, ale nejako sa mu tam zasteskalo. Vzal si k sebe panímamu, tej zase tam bola večer zima, bola s tým statkom ťažkosť.
Raz prišla do dediny pekná slúžka a hlási sa u starostu o službu. To tam bolo zvykom, kto kde potreboval, že starosta mu poslal. Tak starosta slúžke vraví:
„Milé dievča, ak chceš, tuto v tom veľkom statku je slobodný gazda, u toho by si mohla byť za slúžku.“ U starostu ju zatiaľ nechali, dali jej nocľah a ráno ju zaviedli k Jankovi. Ten vidí dievča slušné, na pohľad pekné, tak sa hneď rozhodol. „No, som chudobný,“ vraví, „ale slúžku by som potreboval.“ Ponúkol jej ročnú službu a dohodli sa.
Nová slúžka sa vo všetkom vyznala, či to bolo pečenie chleba, alebo čo iné. Janko si myslel, však je zo sveta, niečo vie. Pekne pracovala, gazdovala s jeho majetkom, mohol sa na ňu spoľahnúť. Zapáčila sa mu a zhodli sa, že sa vezmú. Janko nič nemeškal, vystrojil svadbu, rodičia mu priali. Tri roky uplynuli, a tak mal vyplatiť tri tisíce zámockému pánovi, ale tie, čo svetom vládnu, neboli. Žena vraví, aby si požičal, ale Janko sa bál veľkého úroku. Rozmýšľal a nakoniec vraví:
„No, inej pomoci asi nebude.“ Na červenú babu zatiaľ nikto z nich nespomenul. Odkedy tu tie dva roky a už tretie leto sú, nikto ju nevidel.
Mladá gazdiná sedí raz sama pri ohnisku, keď gróf poslal listinu, aby zohnali peniaze. Božíčku, Jankova žena sa dala do plaču, až príde Janko, čo si počnú, toto je pekná pesnička. A ešte si ani oči neutrela, červená baba tu! „Nepožičiavaj, doma máš dosť,“ vraví, a zas bola preč. Mladá gazdiná myslela, že sa jej to len snívalo. Muž prišiel, ukázala mu grófovu listinu a tiež mu povedala o tej babe, čo jej povedala. Ale Janko takým táraninám neveril, a len ju utíšil, že gróf to s ním nejako dá do poriadku. Ak bude najhoršie, že mu zase statok vráti, však vraj aj tak je tu také zimomravé, mama tu ani nechce s nami pobudnúť.
Na druhý deň robil zase na poli a jeho žena smutne pozerá do ohniska v kuchynke. Tak sa do toho ohníčka zahľadela, až sa jej robili mžitky pred očami. A zrazu, kľučka ani nezaklapla, červená baba je zase tu. „Nepožičiavaj, doma máš dosť,“ vraví, a keď sa Jankova žena obzrela, baba bola preč. No, myslí si mladá, ani to Jankovi nepoviem, zbytočne by sa mi vysmial. Ale keď sa to tretí deň zase tak stalo, vraví:
„Počúvaj, muž, to nie je len tak, tá červená baba niečo chce! Máme núdzu a musíme si s ňou nejako poradiť.“
Janko sa nad tým zamyslel ..... máš, vraj, doma dosť! Vraví si, no, to nie je len tak, tá červená baba vraj sedávala vždy v kuchyni na špalíku. Šiel, špalík odhodil, odtrhol dosku na podlahe, a pozrime sa, veľká medenica toliarov a dukátov tam bola. Teraz to začnú so ženou počítať, koľko toho je. Päť tisíc zlatých toho spravodlivo bolo. No, toto je pomoc, to si dám páčiť, vraví si Janko. Ale žena ho hneď upozornila, aby sa o tom u grófa nezmieňovali. No dobre, vzali štyri a idú na zámok.
Starý gróf privítal Janka, a čo vraj mu nesú. „Však sme dostali listinu, prišli sme urobiť poriadok.“
„No, tak rýchlo to nemuselo byť, ja som vás len skúšal,“ vraví gróf. „A hľa, akú peknú paniu vezieš, a ako jej to pekne pristane!“ Janka to tešilo, že ho gróf tak privítal, a hneď sa mal k tomu, že zaplatí. Žena vzala uzlík, Janko vysype peniaze na stôl, ešte tisíc zostávalo. Gróf bol zmätený: čo vraj, odkiaľ toľko peňazí? Hovorili sem a tam a Janko vraví:
„No, nejaký zárobok je, ale človek musí byť do práce ako kat.“ A čože by to stálo, pýta sa grófa, že by chcel slobodnícky statok bez roboty. „Dva tisíce,“ vraví gróf. „Dám tisíc, pán gróf,“ vraví Janko. „No tak daj, však si mi syna zachránil,“ povedal gróf.
A tak Janko všetko vyplatil na večné časy, postavil pri dvore bránu a dal si tam nápis: Slobodnícky statok bez všetkých poplatkov a robôt. A žijú tam blažene dodnes. Červenú babu už nikto nikdy nezazrel. Pomohla Jankovi a tým sa vyslobodila. Pred rokmi sama gazdovala na tom statku, ale bola zlá a lakomá, čeľadi neprajná, žobrákovi kúska chleba nepodala, len chamtila a schovávala peniaze do medenice. Za to sa musela tak dlho trápiť, kým tie peniaze dobrým ľuďom neposlúžili.