Ako jež uháňal zajaca na smrť

Tento príbeh je vlastne vyklamaný, ale pravda to musí byť tiež, lebo môj starý otec nikdy nezabudol, keď nám to rozprával, dodať:
„Pravda to byť musí, synku, inak by to nikto nerozprával.“
Ten príbeh sa stal takto:
Bolo to jedného nedeľného jesenného rána, práve v čase, keď kvitne pohánka, slnko práve vyšlo na oblohu, nad strniskom fúkal teplý vietor, vysoko v oblakoch spievali škovránky, v pohánke bzučali včely, sviatočne oblečení ľudia kráčali do kostola a medzi všetkými tými tvormi bol najspokojnejší jež. Stál na prahu domu, ruky mal založené a skúmal ranný vzduch, chvíľami si len tak pre seba pobrukoval pesničku, čisto a falošne, ako to v nedeľné ráno dokážu zaspievať iba ježe. Kým si tak popevkoval, prišla mu na um myšlienka, že by mohol zatiaľ, kým jeho žena umýva a oblieka deti, ísť sa pozrieť na polia a pozrieť, ako sa darí jeho repe. Repa rástla na poli neďaleko jeho domu a on ju so svojou rodinou zbieral, preto sa na ňu pozeral, akoby mu patrila. Povedané, urobené. Zabuchol za sebou domové dvere a vybral sa na prechádzku na pole. Neprešiel toho veľa a bral sa práve okolo tŕňového kra, keď stretol zajaca, ktorý si vyšiel s podobným úmyslom, totiž aby si obzrel svoju kapustu.
Keď jež zajaca zazrel, dal mu kresťanský pozdrav, ale zajac, ktorý na svojej lúke platil za urodzeného pána a bol preto strašne namyslený, na ježov pozdrav neodpovedal, ale povedal podozrievavo:
„Akože to, že tu za skorého rána pobehuješ po poli?“
„Idem sa prejsť.“ odvetil jež. „Prejsť?“ smial sa zajac:
„No, na nič lepšie tie svoje nohy aj tak nepoužiješ.“ Táto odpoveď ježa podráždila. Všetko dokázal prehltnúť, ale na svoje nohy nenechal dopustiť, hoci ich mal od prírody krivé. „Ty si namýšľaš, že by si dokázal s tými svojimi nohami zmôcť viac ako ja?“ povedal. „To si teda myslím.“ odpovedal zajac. „No, tak to by sa dalo vyskúšať,“ myslel si jež:
„ja hovorím, že keď pobežíme o preteky, budem rýchlejší, ako si ty.“
„Ty krivonožko?“ smial sa zajac, „to je naozaj na popukanie. Ale keď máš na to toľko chuti, o čo sa teda staviame?“
„O jeden zlatník a fľašu pálenky k tomu.“
„Dobre,“ povedal zajac:
„povedz teraz! a pobežíme.“
„No, taký veľký chvat zasa nie je.“ povedal jež:
„ja som ešte nič nejedol. Najprv zájdem domov a trochu sa naraňajkujem. O hodinku som tu.“ S tým zajac súhlasil. Cestou domov si jež mrmlal popod fúzy:
„Zajac sa spolieha na svoje dlhé nohy, ale ja ho napriek tomu poraziem. On je síce urodzený pán, ale aj veľký hlupák a za to teraz zaplatí.“
Keď prišiel jež domov, povedal svojej žene:
„Žena, rýchlo sa obleč, musíš ísť so mnou von.“
„Čo sa deje?“ pýtala sa. „Staval som sa so zajacom o zlatník a fľašu pálenky, že s ním pobežím o preteky. A musíš pri tom byť aj ty.“
„Ježiši, muž môj,“ začala žena nariekať:
„nepominul si sa snáď? Ako by si mohol bežať o preteky so zajacom?“
„Zadrž, žena,“ povedal jež:
„a nemiešaj sa do mužských záležitostí! Pohni sa, obleč sa a poď so mnou!“ Čo mala pani ježová robiť? Musela poslúchnuť, či chcela, alebo nie. Keď boli na ceste, povedal jež žene:
„Teraz dávaj pozor, čo ti poviem. Tu na tomto širokom poli pobežíme o preteky. Zajac pobeží v jednej brázde a ja v druhej, začneme tam hore. Nebudeš robiť nič iné, iba sa postavíš tu dole do brázdy, a keď pribehne zajac, zavoláš mu na privítanie: ja už som tu!“
Prišli k poľu, jež ukázal žene jej miesto a šiel poľom hore. Keď tam prišiel, zajac už čakal. „Tak púšťame sa do toho?“ opýtal sa netrpezlivo. „Samozrejme.“ odvetil jež. Každý sa postavil do svojej brázdy. Zajac odpočítaval:
„raz, dva, tri!“ A vyrazil ako vietor dolu poľom.
Jež ubehol sotva tri kroky, tresol sa do brázdy a spokojne odpočíval. A keď zajac v plnom behu dorazil do cieľa, zavolala mu pani ježová v ústrety:
„Ja už som tu!“ Zajac bol nemálo prekvapený, lebo veril, že má pred sebou toho istého ježa. Pani ježové, ako je známe, totiž vyzerajú celkom rovnako ako ježe. „To je nejaké čudné,“ povedal zajac:
„ešte raz a v opačnom smere!“
A opäť vyrazil ako vietor, až mu uši lietali okolo hlavy. Pani ježová ostala v pokoji na mieste, a keď zajac pribehol hore, zavolal mu jež naproti:
„Ja už som tu!“ Zajac bol bez seba od zlosti a reval:
„Ešte raz, ešte raz!“
„Pre mňa za mňa,“ povedal jež:
„koľkokrát len budeš chcieť.“ Tak bežal zajac ešte sedemdesiatrikrát a jež s ním stále držal krok. Vždy, keď pribehol do horného alebo dolného cieľa, povedali mu jež alebo pani ježová:
„Ja už som tu!“
Pri sedemdesiatych štvrtých pretekoch zajac do cieľa už nedobehol. Uprostred poľa padol k zemi, z nosa mu tiekla krv a ostal tam v brázde ležať celkom mŕtvy. Jež si vzal svoj vyhraný dukát a fľašu pálenky, zavolal svoju ženu z jej miesta na konci brázdy a spokojne išli obaja domov. A ak nepomreli, žijú dodnes.
Tak sa to vtedy stalo, keď jež na poli uháňal zajaca na smrť, a od toho času sa nijaký zajac neodvážil bežať s ježom o preteky. A poučenie z tohto príbehu? Tak po prvé, nikto, nech sa má za akokoľvek urodzeného, sa nemá nikdy vysmievať ani tomu najmenšiemu, hoci by to bol len jež. A po druhé, že je dobre, ak sa niekto žení, vziať si ženu sebe rovnú. Keď je niekto jež, musí dávať pozor, aby bola aj jeho žena jež.