Trinásť začarovaných princezien

Raz sa trom tovarišom prejedla ich práca, a tak si dali vyplatiť mzdu a vybrali sa do sveta na vandrovku. Pred mestskou bránou stáli traja iní tovariši, ktorí práve chceli vojsť do mesta. „Kam idete, bratia?“ pýtali sa odchádzajúcich. „Na vandrovku. Tu v meste je to na nič. V špajzi žiadny chlieb a na pitie len voda.“ „Tak ideme s vami,“ povedali tí druhí traja, a tak kráčali po ceste stále rovno za nosom. V ďalšej dedine sa chceli presvedčiť, či má krčmár U zeleného psa stále také dobré jablkové víno, a tak sa tam vybrali. V krčme sedeli so zvesenými krídlami iní traja tovariši. „Dobré ráno, bratia!“ zvolalo tých šesť. „Kam máte namierené?“ „To sami nevieme,“ povedali tí traja smutne a sťažovali sa na zlé časy. „Čo na tom? Zlé časy sem, zlé časy tam,“ povedalo tých šesť. „Poďte s nami, my držíme spolu a delíme sa o všetko, kým nebude zase lepšie.“ Tak sa tých deväť dalo dokopy a vydalo sa na ďalšiu cestu a popritom si spievalo veselé piesne, akoby malo v batohoch namiesto starých handier žiarivé zlatníky. O kus ďalej stretli troch tovarišov, ktorí ležali pod stromom a spali, ako keď ich hodia do vreca s perím. „To je ale dobrý nápad,“ povedalo si tých deväť, zložili batohy z pliec a ľahli si tiež. Tí traja sa čoskoro nato zobudili a vyvaľovali oči, keď okolo seba videli takú veľkú spoločnosť. Potom sa ale dohodli, že keď už sú s nimi raz pokope, zostanú s nimi aj naďalej. Tak sa stalo a tých deväť sa z nového prírastku úprimne tešilo a putovali ďalej so spevom a jasotom a čím menej mali, tým boli veselší.

Prácu ale nikde nenašli, a tak to nemohlo ísť donekonečna, preto sa radili a rozmýšľali a koniec tej pesničky bol, že sa všetkých dvanásť nechalo naverbovať do vojska. Teraz museli okrem batohov nosiť aj flinty, mašírovať, vťahovať brucho a vypínať hruď a hlavu držať vzpriamene, na exercícii byť na povel alebo na lúke na zápasenie, ale nie len tak zo žartu ako kedysi, ale v mundúre a s ťažkou flintou, až im z toho tiekol pot po čele. To sa im vôbec nepáčilo a boli čoraz smutnejší, kým sa napokon neuradili, že dezertujú. Ten najmladší z nich mal ale výčitky svedomia a prezradil to rotmajstrovi. „To je od teba správne a pekné, synak, že si mi to povedal,“ povedal tento. „Ďakujem ti za hlásenie. Kedy chcú ujsť?“ „Zajtra ráno.“ „Tak im povedz, že pôjdem s vami, mám už aj ja služby plné zuby.“ Rotmajster dodržal slovo; aby neboli bez peňazí, vzal so sebou žold pre celú kumpániu. To vám bol teraz život! Užívali si ako prasce v žite, len škoda, že to netrvalo dlho. Keď im peniaze skoro došli a jeden i druhý si začali robiť starosti, ako to skončí, prišli jedného dňa do hlbokého a čierneho lesa, ktorý nemal konca. Išli a išli celý deň, ale hostinec, kde by mohli minúť svoje posledné peniaze, žiadny nenašli. Unavení, od hladu a smädu celkom zoslabnutí sa večer zvalili pod jeden veľký dub, okrem rotmajstra, ktorý nemohol zaspať a z dlhej chvíle na ten dub vyliezol, aby sa pri peknom mesačnom svetle poobzeral, či nie je poblíž nejaký dom alebo statok. Tu uvidel, že neďaleko odtiaľ z nejakého komína stúpa do výšky dym a odlietajú iskry. Tak zoskočil dolu a uháňal k tomu miestu tak rýchlo, ako ešte nikdy nevyrazil na nepriateľa.

Na čistine v lese stál do diaľky žiariaci zámok. Keď vošiel dovnútra a vstúpil do kuchyne, tu to tam prskalo, varilo, smažilo a škvarilo sa a vo veľkej sále bolo prestreté pre trinásť ľudí, dvanásť príborov zo striebra a jeden zo zlata; ale v celom zámku nenašiel ani živej duše. „Tu hluchému nikto nezaspieva,“ povedal si, vypil pár pohárov vína a odkrojil si poriadny kus pečienky, lebo sa ako dobrý veliteľ chcel na svoje vlastné nebezpečenstvo presvedčiť, že to jedlo a pitie je pre jeho ľudí dobré a nie je v ňom žiadny jed ani nič iné škodlivé. Nakoniec si tým bol celkom istý, čo ho tak rozveselilo, že od samej radosti svoje mužstvo vyprášil bičíkmi, až si prebudení vojaci mysleli, že padli do rúk zbojníkov, a jeden po druhom prosili o milosť. Ale keď rotmajstra spoznali a počuli o jeho objave, chytili sa za ruky a ťahali s hrdinom dňa do zámku, kde im rotmajster zavelil: „Zoradiť sa! K stolu!“ Tak sa zoradili pri stole, kde potom konali exerciciu s nožmi a vidličkami a to malo štýl! Hovädziu aj baraniu pečienku brali útokom, akoby to boli tí najhorší nepriatelia. Bola to naozajstná radosť pozerať, ako do nich všetko to jedlo vpochodovalo; sotva zjedli jedno stehno, už stálo na stole ďalšie, a keď bola fľaša vína prázdna, stáli namiesto nej hneď dve plné. Ale tie najlepšie kúsky zo všetkého skončili vždy pred rotmajstrom, ktorý sa však s ostatnými vždy bratsky podelil. Tak sedeli a hodovali a pili na zdravie toľko, až nevedeli, kde im hlava stojí. Len rotmajster sa statočne držal ako skutočný veliteľ, síce do toho sekal, ako mu sily stačili, a zvalil nejednu fľašu, ale bol toľko pri zmysloch, že mohol celé mužstvo odniesť do spálne, kde stálo ako v správnych kasárňach v rade dvanásť postelí a nad každou sa klenul hodvábny baldachýn. Potom našiel komôrku, kde bola pripravená posteľ pre neho, a tá bola oveľa krajšia ako tie ostatné. Keď tam tak stál a práve sa chcel vyzbrojiť na spánok, zrazu dovnútra vošla krásna panna, ktorá mala na hlave zlatú korunu a na sebe zlatom vyšívané šaty. Priateľsky povedala: „Dobrý večer, môj verný vyslobodzovateľ, tak dlho som ťa túžobne očakávala! Ty a tvojich dvanásť kamarátov máte vyslobodiť mňa a dvanásť princezien, všetky sme na tomto zámku zaklaté. Vydržte na zámku dvanásť rokov a verne počúvajte moje rady, potom nás vyslobodíte a získate za ženy. Ale ak to neurobíte, bude to vaša skaza. Smiete tu v zámku ísť kamkoľvek, aj si vyjsť von na lov a žiadnu radosť si nemusíte odpierať, len nesmiete zámok opustiť.“ K takémuto sľubu bol rotmajster naozaj ochotný a od samej radosti, že sa stane princom, sa chcel tej krásnej princeznej vrhnúť okolo krku a začať ju tisnúť, objímať a bozkávať, ale ona ho odstrčila rukou, a tak stíchol. „Dotknúť sa nás nesmie nikto z vás,“ povedala. „Inak je všetko stratené.“ Potom ho priateľsky pozdravila a zmizla.

Nasledujúceho dňa rotmajster celú tú históriu porozprával mužstvu a vzniklo z toho jasanie. Každý dostane jednu princeznú, od samej radosti by sa vyjasali a vyskákali až na smrť. Ale ako to už u ľudí chodí, netrvalo to dlho a dvom z nich bolo tých dvanásť rokov čakania dlhých, a tak sa dohovorili, že dezertujú. Večer ale prišla krásna princezná k rotmajstrovi a o celom pláne mu povedala, aby ho predišiel. „Keď sa vám to čakanie zdá také dlhé,“ povedala, „tak mi povedz, ako dlho si myslíš, že tu ste?“ „Štrnásť dní,“ odvetil rotmajster. „To sa veľmi mýliš,“ povedala princezná. „Čo sa ti zdá ako štrnásť dní, sú celé štyri roky.“ Druhého dňa si rotmajster zvolal mužstvo, všetkých pred dezerciou varoval a povedal im, ako rýchlo tu beží čas. Tak sa im všeobecne zdvihla dobrá nálada, ale opäť nie nadlho, lebo ľudské srdce je zvláštna vec, nikdy nie je spokojné s tým, čo má. Sotva štrnásť dní nato ich sedem vytiahlo na lov a cestou sa ich päť rozhodlo, že druhého dňa si vyjdú samy a dezertujú. Bolo to síce dohodnuté tajne, ale princezná o tom hneď vedela a večer to povedala vernému rotmajstrovi, aj sa ho pýtala, ako dlho si myslí, že tam sú. „Sotva štyri týždne,“ povedal. „Veľmi sa mýliš,“ odvetila. „Práve začína deviaty rok a pomysli, aký krátky čas musíte ešte vydržať.“ Keď o tom rotmajster pred mužstvom prehovoril, bolo pre tú chvíľu všetko zase v poriadku, ale čoskoro boli vojaci opäť vzdorovití, prišli k nemu a povedali, že nikto nemôže vedieť, či z nich tá princezná nerobí hlupákov, nakoniec bude celá tá historka lož a namiesto princeznej bude mať každý starú papuču. Chcú sa presvedčiť a vidieť svoje budúce ženy. Rotmajster ich pred takýmto počínaním napomínal a varoval, lebo to nevestilo nič dobré, ale oni trvali na svojom, musel to princeznej odkázať, a ak im nevyhovie, tak do jedného pôjdu svojou cestou.

Keď večer rotmajster panne všetko predniesol, povzdychla si a povedala: „Ach, keby si to len neboli priali. Ale keďže nechcú inak, tak im povedz, že sa majú zajtra na poludnie pozrieť von oknom, uvidia nás v našom zakliatí.“ Mužstvo sa tešilo, keď im to rotmajster odovzdal, a nasledujúceho poludnia chcel byť každý pri okne prvý. A čo tam videli? Samé levy, tigre a draky a podobné netvory, takže nemali rýchlo nič iné na práci, než aby každý utekal preč, a von sa už nechcel pozrieť nikto. Namiesto toho, aby sa upokojili, išli druhého dňa k rotmajstrovi a povedali, že je to pekná historka, aby si vzali draky a zúrivé šelmy za ženy, takýchto nevestičiek sa vo svete nájde dosť, kvôli takým nebudú v zámku trčať dvanásť rokov, keď princezné nemôžu vidieť v ľudskej podobe, tak idú všetci preč. Márne sa ich rotmajster pokúšal od toho odradiť, nič mu to nepomohlo a prinútili ho, aby večer ich želanie a žiadosť oznámil princeznej. Tá si hlboko povzdychla a povedala: „Ach, keby si to len neboli priali! Ale keďže inak nedajú, tak im povedz, že nás uvidia. Zajtra s vami povečeriame, ale nikto nesmie prehovoriť, ani sa niektorej z nás dotknúť.“ Rotmajster mužstvu odovzdal, čo mu princezná povedala, a varoval ich, aby dbali jeho dobrú radu a všetko to nepokazili. K sľubu boli ochotní, ale od sľubu k jeho dodržaniu je predlhá cesta. Večer bola prestretá tabuľa pre dvadsaťšesť osôb, a keď sa objavilo jedlo, prišla krásna princezná s dvanástimi princeznami, ktoré boli jedna krajšia ako druhá. Sadli si ku stolu každá vedľa svojho budúceho manžela. Bola to naozaj ťažká úloha, byť úplne ticho a nedotýkať sa, ale všetko šlo dobre, kým ten najmladší, ktorému do hlavy pomaly stúpalo víno, zrazu nevyskočil a nedal svojej princeznej srdečný bozk. A bolo to! Ozvala sa hromová rana, až sa všetkým zatmelo pred očami a zhasli svetlá, a keď tých trinásť zase prišlo k sebe, princezné zmizli a nebolo po nich ani chýru, ani slychu. Teraz sa len nariekalo a zúfalo, ale bolo už neskoro, príliš neskoro.

Nasledujúceho večera prišla k rotmajstrovi krásna princezná a povedala: „Škoda, že nedali inak! Už vydržali desať rokov a vyslobodenie bolo také blízko. Teraz však môžu urobiť len to, že hneď odídu, ak je im život milý. Každý si môže vziať koč ťahaný dvoma koňmi a naložený zlatom, ale nech sa varujú toho, aby sa niekedy vrátili späť.“ Toto im rotmajster oznámil, ale oni chceli zostať princeznej na vzdor. Keď sa to chýlilo k poludniu, bolo prestreté len pre rotmajstra. Tých dvanásť bolo hladných, a tak ho prosili, aby im dal niečo zo svojho, čo rád urobil, ale všetko, čo im podal, sa v tú ránu premenilo na kameň. Takže im nezostalo, než aby si naložili vozy zlatom a išli preč, čo ešte v ten istý deň urobili. Verný rotmajster zostal na zámku sám a jediná, koho každý večer videl, bola krásna princezná. Časom mu bolo samotnému ťažko a rád by sa opäť vybral do sveta. To panna zbadala, a keď k nemu večer prišla, povedala: „Vidím na tebe, že sa ti tu už nepáči, choď teda, kam sa ti zachce. Ako poďakovanie za to, že si bol verný, ti darujem plášť, ktorý ťa zanesie, kam si budeš priať, a mešec, ktorý sa nikdy nevyprázdni. Žij šťastne a nezabudni sa jedného dňa vrátiť.“ Rotmajster jej chcel poďakovať, ale ona zmizla a na stole ležal plášť a mešec.

Sotva druhého dňa rotmajster vstal, strčil do vrecka mešec, cez seba si prehodil plášť a prial si byť v hlavnom meste Španielska. V tom istom okamihu sa vzniesol do vzduchu a za päť minút letu stál pred bránami kráľovského mesta. Tam si kúpil nádherné šaty a ubytoval sa v hostinci, ktorý stál hneď vedľa kráľovského zámku. Najal si množstvo sluhov, kúpil koč aj kone a viedol život ako nejaký kráľ či cisár sveta. Kráľovská rodina prichádzala denne dolu na námestie, aby sa prizerala exercícii vojakov, jeden z kupcov stavial pred dvere svojho domu stoličky, na ktoré sa kráľ, kráľovná aj princezná vždy posadili, lebo kráľ už nejazdil na koni, pretože bol veľmi starý. Aj rotmajster na exercícii nikdy na námestí nechýbal a mal na to dobrý dôvod, bol totiž do tej krásnej princeznej zamilovaný. A mal šťastie. Jedného dňa zašiel do jedného z tých obchodov na námestí, aby tam kúpil to najjemnejšie súkno, každý lakeť bratru za dvadsať zlatých. Náhodou tam prišla aj princezná a nemálo sa čudovala, že nejaký rotmajster kupuje takú drahocennú látku, a tak si ho obzerala zblízka a tu sa jej zapáčil, a čím dlhšie naňho hľadela, tým sa jej zdal krajší. Však to bol aj krásny muž a vo svojom odeve vyzeral ako nejaký princ. Len čo prišla princezná domov, prosila otca, aby toho krásneho vojaka pozval k tabuli. Tak sa stalo a ďalej sa to malo tak, že sa rotmajster a princezná jeden druhému tak zapáčili, až spolu nakoniec mali svadbu. To vám bola svadba! Krajšie šaty ako tie nevestine svet nikdy nevidel, však na nich sto vyšívačiek pracovalo celý rok a deň. Potom sa tým dvom mladým ľuďom spolu žilo šťastne a nebo ich požehnalo. Každý rok im náš Pán daroval dvoch chlapcov a na jeseň ešte jedného, kým ich nebolo dvanásť do počtu. Všetci boli hneď, ako sa vybatoľili z kolísky, vymenovaní za rotmajstrov a navlečení do uniformy. Sotva sa naučili behať, začali cvičiť exerciciu a každý deň chodili so svojím otcom na prehliadku stráží, na ktorú si rotmajster zvykol, pretože bol vojak telom i dušou.

Práve keď sa narodil deviaty chlapec, starý kráľ zomrel a kráľovná ho dlho neprežila. Tak bol korunovaný za kráľa rotmajster a čoskoro bol ľudom tak milovaný, že by sa v krajine nenašiel nikto, kto by za neho nenastavil krk. Keď bol raz opäť so svojou rodinou na prehliadke stráží, objavil sa tam akýsi chlap v handrách a žobral. Tak mu dal peniaze, ale keď sa mu pozrel do očí, hneď ho spoznal, bol to jeden z vojakov jeho bývalého mužstva. Nasledujúceho dňa sa objavil ďalší, a tak to išlo ďalej, kým ich zase nebolo dvanásť; živili sa žobraním. Tak si ich dal predviesť, a keď pred ním stáli a triasli sa od strachu, pretože si mysleli, že ich kráľ chce uväzniť kvôli žobraniu, dal sa im spoznať. Tu pretiahli tváre a vyvaľovali naňho oči. Potom im rozprával, ako sa stal kráľom, a oni mu rozprávali, ako sa od rozprávkového bohatstva dopracovali k chudobe a všetko opäť stratili. Nakoniec si od kráľa priali, aby ich opäť zaviedol do toho lesa, aby mohli vyslobodiť princezné. „To vám neradím,“ povedal. „To by bolo vaše nešťastie.“ On sám nemal žiadnu zvláštnu chuť miešať sa opäť medzi tých chlapov. Ale keď neprestávali prosiť, spomenul si, ako ho krásna princezná nabádala, aby sa jedného dňa vrátil, a tak poslúchol hlas svojho dobrého srdca. Napísal svojej žene list, v ktorom stálo, že musí na nejaký čas preč, aby si obhliadol svoje kráľovstvo, ale že čoskoro bude zase pri nej. Potom si so svojím mužstvom sadol na plášť a ten sa hneď zdvihol do výšky a leteli ako vietor a za desať minút stáli pred zámkom.

Bol večer, a keď tam vstúpili, našli prestretú tabuľu, ale jedlo sa objavilo len pre rotmajstra, teda vlastne teraz kráľa, tí ostatní si museli ľahnúť do postele hladní, čo sa im síce nepáčilo, ale nič s tým nenarobili. Keď boli preč a kráľ prišiel do svojej spálne, objavila sa krásna princezná a priateľsky povedala: „Pekný večer, milý a verný vyslobodzovateľ, urobil si dobre, že si opäť prišiel, ale tí druhí chybovali a už pykajú. Vezmi si zajtra tých dvanásť rubínov, ktoré ležia na stole, a zanes ich svojim dvanástim princom, dlhšie tu na zámku nezostávaj.“ Tak povedala, podala mu ruku a zmizla. Kráľ urobil, ako mu prikázala, a keď prechádzal zámockou bránou, uvidel, že celé jeho mužstvo visí na šibenici vysokej až do neba a škerí sa naňho; to bol ich zaslúžený trest.

Akú radosť mali princovia, keď sa kráľ tak rýchlo vrátil domov a daroval im tých dvanásť drahokamov, to by nik nepopísal. Hneď chceli vedieť, odkiaľ ich má, a keďže mu nedali pokoj, napokon im to prezradil. Od tej chvíle nemali princovia žiadny pokoj a všetkých dvanásť ich chcelo do zakliatého zámku, ale kráľ to nechcel dopustiť, lebo musel neustále myslieť na svoje mužstvo, ako sa vojaci hompáľajú na šibenici a škeria sa naňho. Tu sa mu v noci trikrát snívalo, že pred jeho posteľou stojí krásna princezná a v slzách ho prosí, aby princov na zámok priviedol, že to bude ich vyslobodenie. Keď to napriek tomu neurobil, tu sa mu štvrtú noc snívalo, že sa dvere jeho spálne otvorili a dovnútra vstúpilo tých dvanásť krásnych princezien na čele s tou trinástou a padli pred ním na kolená a všetky ho prosili, aby nestál v ceste ich vyslobodeniu, princom sa nič nestane, naopak budú šťastní po celý svoj život. Tu mu srdce zmäklo, povedal všetko svojej žene, posadil synov na čarovný plášť a za chvíľu boli pred zámkom.

Keď vstúpili dovnútra, našli nádherne prestretú tabuľu, mnohokrát krajšiu ako vtedy pre vojakov, všetko sa blýskalo a trblietalo zlatom. Toho večera, keď boli princovia v posteliach, rozrazili sa dvere kráľovej spálne a dovnútra vošla krásna panna a s radosťou povedala: „Mnohokrát ďakujem, môj verný vyslobodzovateľ, že si prišiel. Naše vyslobodenie sa blíži, zajtra na poludnie s vami budeme jesť pri jednom stole a večer spať na tej istej posteli, ale nesmie na nás nikto prehovoriť ani sa nás dotknúť. Urobte, ako som povedala, a budeme všetci šťastní naveky.“ Kráľ to s radosťou sľúbil a ráno svojich synov poučil, ako sa majú správať. Na poludnie bola prestretá tabuľa pre dvadsaťšesť ľudí a v určený čas do siene vstúpili panny, úklonou mlčky pozdravili princov a sadli si k nim ku stolu, tá najstaršia k najstaršiemu a tak ďalej, až tá najmladšia sedela vedľa toho najmladšieho. Princovia robili, akoby pri stole sedeli sami, a sotva na panny pozreli, a keď sa jeden či druhý odvážil pohľadu nabok, tu kráľ poklepal nožom na stôl a hneď hľadeli každý pred seba. Večer si nesmeli vyzliecť odev, a keď bol čas ísť spať, kráľ ich obišiel a pohrozil ešte každému prstom, tu ležali stuhnutí a nehybní, ako soľné stĺpy, a tak to išlo dobre až do rána.

To ráno to v zámku zapraskalo a zaburácalo, akoby desaťkrát sto kanónov vystrelilo, princezné sa vrhli princom okolo krku a bozkávali ich a vítali ako svojich vyslobodzovateľov, len tá najkrajšia panna, ktorá spala pri kráľovi, ho nebozkávala, ale len mu podala ruku a so slzami v očiach mu ďakovala, lebo ho veľmi milovala. Teraz vládla v zámku veľká radosť a jasot nemal konca. Zatiaľ čo sa princovia prechádzali so svojimi nevestami, sadol si kráľ na svoj plášť a letel domov, aby to všetko porozprával svojej manželke, ale vrátil sa do smútku a nárekov, lebo deň predtým si chcela kráľovná vyjsť v koči, ale kone sa pri nastupovaní splašili a ona spadla pod kolesá, ktoré ju prešli. Tak kráľ svoju milú ženu stretol už mŕtvu.

Celý rok za kráľovnou držal smútok, potom sa oženil s krásnou pannou, ktorú vyslobodil, a princovia si vzali svojich dvanásť princezien, ktoré každá dostala ako veno od svojich rodičov jednu kráľovskú ríšu, a žili spolu šťastne a spokojne až do konca svojich dní