Príbeh leva Lippyho

Bol teplý letný deň, keď sa zrazu celou džungľou rozlialo vzrušenie. Vietor začal šepkať horám a hory stromom. Stromy sa sklonili k riekam, aby mohli rozniesť tú správu po celej krajine. „NOVÝ PRINC JE MEDZI NAMI! LEV LIPPY SA NARODIL!“

Ach, akí hrdí a šťastní boli jeho mamička a ocko – kráľ a kráľovná džungle. Za tým veľkým šťastím sa však skrývali aj obavy. Lippy bol síce krásny a silný, ale predsa na ňom bolo niečo zvláštne. Niečo iné. Lippyho ústa vyzerali tak trochu nedokončene. Mamička Levica aj ocko Lev nevedeli, čo si majú myslieť. Veľmi sa báli, že sa Lippymu prihodilo niečo zlé. Mamička si privinula Lippyho k srdcu. „Ach, miláčik,“ povedala, „urobila by som čokoľvek, čokoľvek, aby bola tvoja pusinka v poriadku.“

Nechali preto po celej krajine rozhlásiť, že kto vie, čo je s Lippyho ústami a dokáže mu pomôcť, dostane kráľovskú odmenu. Chodili rôzne zvieratká – hrochy, opice, sloni, aj papagáje prileteli, ale nikto nedokázal zúfalým rodičom pomôcť.

Až jedného dňa sa objavil plameniak, zaklapkal svojím dlhým rudým zobákom a vyslovil slová, na ktoré všetci tak dlho čakali.

„Viem, čo Lippymu chýba. A tiež viem, kto mu môže pomôcť. Poznám jednu pani doktorku, ktorá takúto štrbinku dokáže opraviť.“ Nedočkaví rodičia hneď začali plameniaka prosiť, aby im pani doktorku priviedol. Ten nečakal ani chvíľu, zamával krídlami a vzniesol sa do vzduchu.

Neuplynul ani deň a plameniak sa vrátil a nebol sám. Bola s ním usmiata pani doktorka. Kráľ aj kráľovná ju s nadšením privítali a hneď ju zaviedli k Lippymu. Tomu sa však veľmi dobre nedarilo. Kvôli štrbinke v pusinke sa mu zle jedlo.

Pani doktorka pristúpila k Lippymu a skúmavo si prezrela jeho ústa.

„Váš levíček sa narodil s rázštepom,“ boli jej prvé slová. „Keď bol ešte v brušku, ústa mu úplne nezrástli,“ pokračovala. Rodičia sa najprv zľakli, ale keď sa na nich Lippy usmial svojím širokým úsmevom, hneď vedeli, že ich syn je úžasný a jedinečný.

„Môžem urobiť niečo s tým, aby ústa vyzerali ako ústa ostatných levov,“ povedala pani doktorka. Lippyho hrdí rodičia vedeli, že pre syna urobia čokoľvek, aby bol v poriadku. „Bude však nutná operácia,“ dodala ešte.

Tie posledné slová však kráľovnú Levicu veľmi vystrašili.

„Operáciu?“ vyľakane zopakovala slová, ktoré pred chvíľou začula. Zvraštila čelo a uronila slzu. Ale potom zrazu rázne povedala: „Nie! Nechcem, aby Lippy trpel. Bude ho to veľmi bolieť a to ja nechcem. Mám ho rada takého, aký je.“

„Ale to ja tiež,“ odpovedal kráľ Lev. „Ale je to potrebné. Má problém jesť a ani správne rozprávať nebude môcť. Čo by z neho bolo za kráľa?“

Kráľovná ešte chvíľu váhala, ale potom s ťažkým srdcom s operáciou súhlasila. Pani doktorka sa usmiala a sľúbila, že Lippy bude v poriadku. A ako sľúbila, tak sa aj stalo. Za pár hodín sa mohli kráľ a kráľovná na Lippyho pozrieť. Ešte pokojne spal. Rodičom sa pri pohľade na jeho krásne ústa zatajil dych. Po štrbinke v pere nebolo ani stopy.

Mamička Levica vzala Lippyho nežne do náručia a veľmi jemne pobozkala stehy na jeho pere. Ach, ako jej chýba jeho veľký široký úsmev. Ach, ako jej chýba jeho prvá tvár! A predsa sa niečo v jej srdci pohlo. Aj táto nová tvár bola krásna! Je to stále jej Lippy, jej nadovšetko milovaný Lippy.

A čo robí Lippy teraz? Je z neho múdry a spravodlivý kráľ. Po rázštepe mu zostala len tenká jazvička pod nosom a v srdci vedomie, že to, že je niekto odlišný, neznamená, že je horší ako ostatní.