Poštárska rozprávka

To by som rád vedel: keď môžu byť rozprávky o všelijakých iných ľudských remeslách a povolaniach, ako o kráľoch a princoch a zbojníkoch, pastieroch a rytieroch a černokňažníkoch a obroch a drevorubačoch a vodníkoch, prečo by nemohla byť raz aj rozprávka o poštárovi? Veď taký poštový úrad, to je skoro ako začarované miesto; máte tam samé nápisy, že „fajčiť je zakázané“ a „psy so sebou brať je zakázané“, a mnoho iných varovných tabuliek – hovorím vám, toľko vyhlášok a zákazov nemajú vo svojich úradovniach ani čarodejníci, ani draci. Už z toho je vidieť, že pošta je miesto tajomné a mocné. A potom, deti, kto kedy videl, čo sa deje na pošte v noci, keď je zatvorená? Veru, na to by sme sa chceli pozrieť! Veď jeden pán – aby ste vedeli, bol to pán Kolbaba, povolaním poštár a listonoš – sa na to naozaj pozrel a povedal o tom ostatným listonošom a poštárom a tí to zasa povedali ďalej, až sa to donieslo ku mne; a ja nie som taký nevraživý, aby som si to nechal len pre seba. Tak len s tým von a už sa začína.

Toho pána Kolbabu, povolaním listonoša a poštára, akosi omrzelo jeho poštárske remeslo: čo sa taký listonoš vraj nachodí, nabehá, nadrie, nalieta, nahoní a našliape, že vraj deň čo deň musí prejsť dvadsaťdeväť tisíc sedemsto tridsaťpäť krokov, v čom je zahrnutých osem tisíc dvesto štyridsaťdeväť schodov hore a dole, a že tie listy, čo roznáša, sú aj tak samé tlačivá a účty a iné zbytočnosti, ktoré nikomu neurobia ani trochu radosti, a že aj ten poštový úrad je také nezáživné a nijaké miesto, kde sa ani žiadne rozprávky nedejú. Tak a všelijako inak si ponosoval pán Kolbaba na svoje poštárske povolanie. A raz si vám zo samého smútku sadol na pošte pri kachliach a zaspal a ani si nevšimol, že už je šesť hodín; a keď odbila šiesta hodina, odišli ostatní poštári a listonoši a zatvorili poštu a pán Kolbaba tam zostal zamknutý a spal.

Mohlo byť k polnoci, keď ho zobudil taký šuchot, ako keď myši cupitajú po podlahe. Počkať, povedal si pán Kolbaba, máme tu myši; mala by sa na ne nastaviť pasca. A keď sa tak pozerá po tých myšiach, vidí, že to nie sú žiadne myši, ale poštoví škriatkovia. To vám sú takí malí a fúzatí pumprlíci, asi takí veľkí ako menšia sliepka wyandotka alebo ako veverička alebo ako lesný králik, tak asi; a na hlavách majú poštové čiapky ako praví poštári a nosia pelerínky ako praví listonoši. Do veľkej parády, povedal si pán Kolbaba, ale inak ani nemukol, ani nepípol, ba ani nešpitol, aby ich nepodesil. A hľa, jeden ten poštový škriatok prekladal listy, ktoré mal ráno pán Kolbaba roznies; druhý triedil poštu; tretí vážil balíčky a lepil na ne nálepky; štvrtý hundral, že tu tá škatuľa nie je zviazaná podľa predpisu; piaty sedel pri okienku a prepočítaval peniaze, ako robia poštoví úradníci. „Veď som si to myslel,“ brundal ten škriatok, „tu sa ten poštový človek zasa prepočítal o jeden halier; musím mu to opraviť.“ Šiesty škriatok sedel pri telegrafnom aparáte a vyklepkával na ňom depešu, asi takto: taktak tak tak taktaktak ták. Ale pán Kolbaba rozumel, čo telegrafuje; v obyčajnej reči to bolo: „Haló, ministerstvo pôšt? Tu poštový škriatok číslo sto tridsaťjeden. Hlásim všetko v poriadku stop. Kolega elf Matlafúz má kašeľ hlási sa chorý nenastúpil službu stop. Ahoj stop.“

„Tu je list do mesta Bambolimbonandy v Kanibalskom kráľovstve,“ ozval sa siedmy trpaslík. „Kde to je?“

„To je cez Benešov,“ povedal ôsmy pidimužík. „Pripíš tam, kolega, Kanibalské kráľovstvo, stanica dráhy Dolní Trebizon, posledná pošta Kočičí Hrádek. Leteckou poštou. Tak a sme hotoví. Čo, páni, nezahráme si teraz trochu karty?“

„Prečo by sme nie,“ povedal prvý škriatok a odpočítal tridsaťdva listov. „Tak tu sú kartičky a môžeme začať.“

Druhý škriatok vzal tie listy a zamiešal ich.

„Dvíham,“ povedal prvý škriatok.

„Tak rozdávaj,“ povedal druhý.

„Ale, ale,“ bručal tretí, „to som dostal zlý list!“

„Nesiem,“ povedal štvrtý a plesol listom o stôl.

„To ti prebijem,“ vravel piaty a položil svoj list na tamten.

„Veru, to je na mňa slabé,“ povedal šiesty a pridal svoj list.

„Oho,“ povedal siedmy, „ja mám ešte vyššiu kartu.“

„A ja mám trumfové eso,“ zvolal ôsmy a hodil svoj list na tie ostatné.

Toto, deti, už pán Kolbaba nemohol vydržať a vyhŕkol: „Neráčte sa, páni, nechať vyrušovať, ale akéže to máte karty?“

„Á, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok. „My sme vás, pán Kolbaba, nechceli budiť, ale keď ste sa už zobudili, poďte si zahrať s nami. My totiž hráme len obyčajný mariáš.“

Pán Kolbaba si to nedal dvakrát povedať a sadol si medzi škriatkov.

„Tak tu máte karty,“ povedal druhý škriatok a podal mu niekoľko listov, „a môžete začať.“

Pán Kolbaba sa pozrel na tie listy, čo mu dali do ruky, a povedal: „Neráčte mi to mať za zlé, páni pumprdlíci, ale ja nemám v ruke žiadne karty, ja mám len nedoručené listy.“

„No práve,“ odpovedal tretí pidimužík, „to sú naše hracie karty.“

„Hm,“ povedal pán Kolbaba, „neráčte sa hnevať, páni, ale karty na hranie majú mať najnižšiu sedmičku, potom osmičku, potom deviatku a desiatku, dolníka a horníka, kráľa a najvyššie eso. Ale tu v týchto listoch nič také nie je.“

„A to sa veľmi mýlite, pán Kolbaba,“ povedal štvrtý mužíček. „Aby ste vedeli, každý ten list platí viac alebo menej podľa toho, čo je v ňom vnútri napísané.“

„Najnižšia karta,“ vykladal prvý škriatok, „takzvaná sedmička čiže minelka, to sú také tie listy, v ktorých si ľudia niečo nahovárajú a predstierajú.“

„Druhá najnižšia karta je osmička,“ pokračoval druhý trpaslík, „a to sú také listy, čo ľudia píšu len z núdze a z povinnosti.“

„Tretia nízka karta je deviatka,“ povedal na to tretí mrňous, „a to sú listy, čo si ľudia píšu len zo slušnosti.“

„Prvá vysoká karta je desiatka,“ povedal štvrtý. „To sú také listy, v ktorých si ľudia píšu niečo zaujímavé a nové.“

„Druhá vysoká karta je dolník,“ povedal piaty. „To sú psaníčka, čo si posielajú, keď chcú tomu druhému urobiť radosť.“

„Tretia vysoká karta je horník čiže chlapec,“ vravel šiesty. „A to sú listy medzi dobrými priateľmi.“

„Štvrtá vysoká karta sa volá kráľ alebo aj dáma,“ dodával siedmy. „A to je taký list, ktorý je napísaný z lásky.“

„A tá najvyššia karta čiže eso,“ doložil ôsmy starček, „to je také psaníčko, ktorým dáva človek tomu druhému celé svoje srdce. To je karta, ktorá prebije čiže pretrumfne všetky ostatné. Aby ste vedeli, pán Kolbaba, také psanie sa nájde, keď píše mamička svojmu dieťaťu alebo človek človeku, ktorého má radšej ako samého seba.“

„Ale,“ povedal pán Kolbaba. „Ale teraz by som rád vedel, ako len spoznáte, čo stojí vnútri v tých listoch napísané. To by som, páni, veľmi nerád počul, že ich azda otvárate a čítate. To sa nesmie, ľudkovia, to by ste porušili listové tajomstvo a ja by som vás, galgani, musel udať na polícii. Preboha, to by bol veľký hriech, keby niekto otvoril list, ktorý mu nepatrí!“

„To my, pán Kolbaba, tiež vieme,“ povedal prvý škriatok. „Ale my, veru, my cítime hmatom cez zatvorenú obálku, čo je v tom liste. Tie ľahostajné psania sú na dotyk studené, ale čím viac lásky je v liste, tým je to psaníčko teplejšie.“

„A keď si my škriatkovia zatvorený list položíme na čelo,“ dodal druhý, „môžeme vám povedať slovo za slovom, čo tam stojí napísané.“

„To teda je iná,“ povedal pán Kolbaba. „Ale keď sme tu už takto pohromade, tak by som sa vás rád na niečo opýtal. Snáď vás to, páni, neurazí.“

„Že ste to vy, pán Kolbaba,“ odpovedal tretí škriatok, „tak sa môžete opýtať, na čo chcete.“

„Ja by som rád vedel,“ povedal pán Kolbaba, „čo vlastne škriatkovia jedia.“

„To je všelijaké,“ povedal štvrtý pumprlík. „My škriatkovia, čo žijeme v rôznych úradoch, sa živíme ako šváby, tým, čo vy ľudia upustíte: takto omrvinka chleba alebo kúsok žemle – To viete, pán Kolbaba, veľa toho nie je, čo vám ľuďom od úst odpadne.“

„Ale my škriatkovia od pošty,“ povedal piaty trpaslík, „to nemáme takto zlé. My si niekedy varíme tie telegrafné pásky ako rezance a mastíme si ich poštovým lepidlom; ale to musí byť lepidlo z dextrínu.“

„Alebo môžeme oblizovať známky,“ podotkol šiesty. „To je dobré, ale veľmi sa nám tým zlepia fúzy.“

„Ale najviac papáme omrvinky,“ vykladal siedmy panáčik. „Viete, pán Kolbaba, preto sa v úradných miestnostiach tak zriedka zametá, aby pre nás ostali nejaké tie omrvinky.“

„A že som taký smelý,“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba, „kdeže vy tu vlastne prespávate?“

„To vám, pán Kolbaba, nepovieme,“ povedal ôsmy dedko. „Keby ľudia vedeli, kde my škriatkovia bývame, tak by nás odtiaľ vymietli. Kdeže, to nesmiete vedieť.“

Veď keď mi to nepoviete, tak si to nechajte, myslel si pán Kolbaba. Však ja dám pozor, kam pôjdete spať. – A sadol si zasa pri kachliach, aby dával pozor. Ale len sa tam uložil, už sa mu začali akosi lepiť na očká viečka, a skôr než by si čakal, pán Kolbaba zaspal a spal ako zabitý až do bieleho rána.

*

Teda toto, čo videl, pán poštár Kolbaba nikomu nepovedal, lebo, to viete, na pošte sa vlastne nesmie prespávať. Len od tých čias ho už neomrzelo roznášať listy ľuďom. Tento list, vravel si, je taký vlažučký, ale tu ten práve hreje, ako je teplý; to asi je psanie od nejakej mamičky.

A raz na pošte triedil listy, čo vybral z poštovej schránky, aby ich roznies ľuďom. „Počkať,“ povedal zrazu, „tu je list v zalepenej obálke, ale na tej obálke nie je ani adresa, ani známka.“

„Aha,“ povedal pán poštmajster. „To zasa niekto hodil do schránky list bez adresy.“

Bol tam práve na pošte jeden pán, aby poslal svojej mamičke doporučené psanie; ten pán to počul a vraví: „No, to musí byť ťulpas, popleta, truľo, vrták, somár, darmojed a nikto, kto posiela list a nenapíše naň ani adresu.“

„Ba nie,“ povedal pán poštmajster, „takých listov, pán, sa za rok nájde celá kopa. To by ste neverili, pán, akí sú ľudia roztržití. Napíšu list, pán, a potom s ním bežia ako o preteky na poštu a zabudnú sa, pán, pozrieť, že ešte nenapísali adresu. Jaj, pán, to sa stáva častejšie, ako si myslíte.“

„Ale, ale,“ čudoval sa ten pán, „a čo vy s takými listami bez adresy robíte?“

„Necháme ich ležať na pošte, pán,“ povedal poštmajster, „lebo ich nemôžeme, pán, doručiť.“

Pán Kolbaba zatiaľ obracal v ruke ten list bez adresy a bručal: „Pán poštmajster, toto psanie je také teplé, v tom je iste napísané niečo úprimné. Ja myslím, že by sa ten list mal predsa len doručiť tomu, komu patrí.“

„Keď tam nie je napísaná adresa, tak to nejde, a basta,“ namietal pán poštmajster.

„Tak azda by ste mohli ten list otvoriť,“ radil ten cudzí pán, „a pozrieť sa, kto ho posiela.“

„To nejde, pán,“ povedal pán poštmajster prísne, „lebo to by, pán, bolo porušenie listového tajomstva a to sa nesmie.“ A tým bola tá vec pre neho vybavená.

Ale keď ten cudzí pán odišiel, obrátil sa pán Kolbaba k pánovi poštmajstrovi: „Že som taký smelý, pán poštmajster, ale ohľadom toho listu by nám azda mohol poradiť niektorý pán poštový škriatok.“ A potom rozprával, ako raz v noci videl úradovať poštových škriatkov a ako si škriatkovia vedia čítať listy, aj keď ich neotvoria.

Pán poštmajster sa zamyslel a potom povedal: „Čerta, to by šlo. Tak to skúste, pán Kolbaba; keď nám ten pán škriatok povie, čo v tom zatvorenom liste stojí napísané, poznáme azda, komu to psaníčko patrí.“

Tak tej noci sa dal pán Kolbaba zamknúť na pošte a čakal. Mohla byť polnoc, keď počul také cupitanie po podlahe, ako keď myši behajú; a potom zasa videl škriatkov, ako triedia listy a vážia zásielky a počítajú peniaze a odklepávajú depeše. A keď boli so všetkým hotoví, sadli si na zem a hrali s listami mariáš.

V tej chvíli sa pán Kolbaba ozval: „Dobrý večer, páni pumprdlíci.“

„Á, to je pán Kolbaba,“ povedal ten najstarší pumprlík. „Tak poďte si s nami zahrať karty.“

Pán Kolbaba si to nedal dvakrát povedať a sadol si s nimi na podlahu.

„Nesiem,“ povedal prvý škriatok a položil svoju kartu na zem.

„Prebíjam,“ povedal druhý.

„Dávam fleka,“ vraví tretí.

Teraz prišiel rad na pána Kolbabu a on položil ten zatvorený list bez adresy na tie tri ostatné.

„Tak ste vyhrali, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok, „lebo ste niesli tú najvyššiu kartu čiže srdcové eso.“

„Že som taký smelý,“ odpovedal pán Kolbaba, „ale viete to iste, že to je taká vysoká karta?“

„Aby som to nepoznal,“ povedal škriatok. „To predsa je psaníčko, čo píše mládenec dievčine, ktorú má radšej ako samého seba.“

„To sa mi nezdá,“ povedal naschvál pán Kolbaba.

„A práve je to tak,“ odpovedal trpaslík. „Keď tomu nechcete veriť, ja vám to psaníčko prečítam.“ A vzal ten list, položil si ho na čelo, zavrel oči a takto čítal:

„Moja najmilovanejšia Marienka, tak ti pýšem (tu je pravopisná chyba, povedal ten škriatok, správne má byť mäkké i) žesom dostal miesto za šoféra tak ak by si chcela mohli by sme mať svadbu napýš mi ak ma ešte máš rada pýš mi skoro tvoj verný Frantík.“

„Tak vám ďakujem, pán škriatok,“ povedal pán Kolbaba, „to som potreboval vedieť. Veľmi pekne vám ďakujem.“

„Niet začo,“ povedal mužíček. „Ale aby ste vedeli, sú tam štyri pravopisné chyby. Veľa sa toho ten Frantík v škole nenaučil.“

„Len by som sa rád dozvedel, ktorá je to Marienka alebo ktorý Frantík,“ bručal pán Kolbaba.

„Nemôžem poslúžiť, pán Kolbaba,“ povedal ten mrňavý panáčik. „To tam už nie je napísané.“ –

Ráno nato hlásil pán Kolbaba pánovi poštmajstrovi, že ten list bez adresy písal nejaký šofér Frantík nejakej slečne Marienke a že si ten pán Frantík chce tú slečnu vziať za ženu.

„Ach, pre pána,“ zvolal pán poštmajster, „to je nesmierne dôležité psanie, to by tá slečna mala dostať!“

„Ja by som jej to psaníčko hneď zaniesol,“ povedal pán Kolbaba, „keby som len vedel, ako sa tá slečna Marienka volá vlastným menom a v ktorom meste, na ktorej ulici a pod akým súpisným číslom býva.“

„To by, pán Kolbaba, dokázal každý,“ vravel pán poštmajster. „Na to by ani nemusel byť poštár. Ale ja by som veľmi rád videl, aby tá slečna to psanie dostala.“

„Dobre, pán poštmajster,“ zvolal pán Kolbaba, „tak ja tú slečnu adresátku budem hľadať, aj keby som mal rok behať a prejsť celý svet.“

To povedal, prehodil si cez plece poštársku tašku s tým listom a s krajcom chleba a vydal sa do sveta.

*

Tak pán Kolbaba chodil a chodil a všade sa pýtal, či nežije v tom kraji nejaká slečna Marienka, čo čaká psaníčko od nejakého pána šoféra Frantíka. A tak prešiel celé Litoměřicko a Lounsko a rakovnický okres a Plzeňsko a Domažlicko a Písek a Budějicko a Přeloučsko a Táborsko a Čáslavsko a hradecké hejtmanstvo a jičínský okres a Boleslavsko; bol v Kutnej Hore, Litomyšli, Třeboni, Vodňanoch, Sušici, Příbrami, Kladne a Mladej Boleslavi a vo Voticiach a v Trutnove a v Sobotke a v Turnove a v Slanom a v Pelhřimove, ba aj v Dobrušci a v Úpici a v Hronove a pri Siedmich Chalupách, aj na Krákorke bol aj v Zálesí, no skrátka všade, a všade sa vypytoval po tej slečne Marienke. Tých slečien Marienok, čo v Čechách našiel, bolo veľa, dohromady štyridsaťdeväť tisíc deväťsto osemdesiat, ale žiadna z nich nečakala psaníčko od pána šoféra Frantíka; niektoré z nich síce čakali na psaníčko od nejakého pána šoféra, ale ten sa nevolal Frantík, ale Toník alebo Ladislav alebo Václav, Jozef alebo Jarolím či Lojzík alebo Florián, tiež Jirka alebo Johan alebo Vavrinec, ba aj Dominik a Vendelín a Erazim, len Frantík nie; a iné tie slečny Marienky zasa čakali na psaníčko od nejakého pána Frantíka, ale ten zasa nebol šoférom, ale zámočníkom alebo šikovateľom alebo stolárom alebo sprievodcom, prípadne aj drogistom, čalúnnikom, holičom alebo krajčírom, ale práve nie šoférom.

A tak ten pán Kolbaba už prechodil rok a deň, ale nemohol to psanie doručiť tej pravej slečne Marienke. Poznal veľa vecí: videl dediny aj mestá, polia aj lesy, východ aj západ slnka, návrat škovránkov a príchod jari, sejbu aj žatvu, hríby v lese a dozrievajúce slivky, videl v Žatci chmeľ a na Mělníku vinice a v Třeboni kapry a v Pardubiciach perník, ale keď mu už to márne hľadanie trvalo rok a deň, sadol si skľúčený pri ceste a povedal si: „Tak to už je márne, to už azda tú slečnu Marienku ani nenájdem.“

Bolo mu skoro do plaču od ľútosti. Ľutoval slečnu Marienku, že nedostala psanie od mládenca, ktorý ju mal radšej ako samého seba; ľutoval šoféra Frantíka, že to jeho psanie nemôže doručiť; a ľutoval aj seba samého, že si s tým dal takú prácu a toľko sa nachodil v daždi a horúčave a nečase a nepohode a že to bolo nadarmo.

A ako tak sedel pri ceste a ľutoval, videl, že po tej ceste ide nejaké auto. Išlo pomaličky, tak asi šesť kilometrov za hodinu a pán Kolbaba si povedal: No, to musí byť nejaký starožitný voz, že sa to vlečie tak pomaly. Ale keď to auto prišlo bližšie, videl, že to je, preboha, krásna osemvalcová bugatka a že za volantom sedí smutný, načierno oblečený šofér a vo voze smutný, načierno oblečený pán.

A keď ten smutný pán uvidel pri ceste zarmúteného pána Kolbabu, kázal zastaviť a povedal: „Poďte, poštár, ja vás kúsok cesty odveziem.“

Pán Kolbaba bol rád, lebo ho po takom dlhom putovaní už boleli nohy, sadol si k tomu smutnému čiernemu pánovi a voz sa dal pomaly a smutne do pohybu.

Keď tak prešli asi tri kilometre, ozval sa pán Kolbaba: „Že som taký smelý, pán, ale vy asi idete na pohreb, však?“

„Nejdeme,“ povedal dutým hlasom ten smutný pán. „Prečo myslíte, že ideme na pohreb?“

„No,“ povedal pán Kolbaba, „lebo vy, pán, ráčite byť taký smutný.“

„Ja som taký smutný,“ vravel hrobovým hlasom ten pán, „lebo to moje auto ide tak pomaly a smutne.“

„No jo,“ povedal pán Kolbaba, „však prečože vám taká krásna bugatka ide tak pomaly a smutne?“

„Lebo ju riadi smutný šofér,“ povedal zronene čierny pán.

„Aha,“ povedal pán Kolbaba. „Dovoľte, vaša milosť, prečo vlastne je ten pán šofér taký smutný?“

„Lebo nedostal odpoveď na psaníčko, ktoré dal na poštu pred rokom a dňom,“ odpovedal čierny pán. „Viete, on písal svojej najmilšej, ale ona mu neodpísala; tak si on myslí, že ho už nemá rada.“

Keď to pán Kolbaba započul, vyhŕkol: „Že som taký smelý, nevolá sa váš pán šofér Frantík?“

„Volá sa pán František Svoboda,“ odpovedal smutný pán.

„A tá slečna sa volá Marienka, však?“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba.

Tu sa ozval smutný šofér a povedal so žalostným vzdychom: „Slečna Mária Nováková sa volá tá neverníčka, čo zabudla na moju lásku.“

„Aha,“ vykríkol pán Kolbaba radostne, „človeče drahý, tak to vy ste ten truľo, ten blázon, ten ťulpas, ten popleta, ten trúba, ten vrták, ten truhlík, to nemehlo, to trdlo, to pometlo, ten tulipán, ten somár, ten šašo a ten rozhadzovač, ten splašený, ten strelený, ten trhnutý, ten seknutý a ten vrecom praštený, ten nemehlo, ten nešikovník, ten nekňuba, ten ťuťumuťu, ten sliva a ten bambula, ten kašpar, ten janko, ten matej a ten popleta, čo nám hodil do poštovej schránky to psaníčko bez známky a bez adresy? Ježiši, to som rád, že mám česť vás poznať! Akože vám slečna Marienka mohla odpísať, keď doteraz to vaše psanie ani nedostala?“

„Kde, kde je to moje psanie?“ zvolal pán šofér Frantík.

„No,“ povedal pán Kolbaba, „až mi poviete, kde slečna Marienka býva, tak to psanie bude, aby ste vedeli, hneď na ceste k nej. Ach, ty môj Bože, už rok a deň nosím ten list v taške a hľadám po celom svete tú pravú slečnu Marienku! Mládenče zlatý, hneď a rýchlo, bez odkladu a cvalom mi dajte adresu tej slečny Marienky a ja pôjdem a doručím jej to psaníčko.“

„Nikam, pán poštár, nepôjdete,“ povedal pán, „ale ja vás tam odveziem. Tak, Frantík, teraz pridaj plynu a ide sa k slečne Marienke.“

Len čo to dopovedal, pridal pán šofér Frantík plynu, voz sebou trhol a teraz vám to, ľudkovia, uháňalo šesťdesiatimi, sedemdesiatimi, osemdesiatimi kilometrami, stovkou, stodesiatkou, stodvadsiatkou, stopäťdesiatkou, stále rýchlejšie, až motor spieval, vyl, jasal a burácal samou radosťou a čierny pán si musel oboma rukami držať klobúk, aby mu neodletel, a pán Kolbaba sa oboma rukami držal sedadla a pán Frantík kričal: „Pán šéf, to nám to ide, čo? Sto osemdesiat kilometrov! Jemine, veď my už ani nejdeme, my letíme na priamy záber vo vzduchu, pozrite sa, pán šéf, kde sme nechali cestu! Pán šéf, pán šéf, veď my sme dostali krídla!“

A keď tak nejakú chvíľu leteli rýchlosťou sto osemdesiatsedem kilometrov, ukázala sa taká pekná biela dedina – naozaj, veď to bol Libňatov – a pán šofér Frantík vraví: „Pán šéf, tak by sme boli na mieste.“

„Tak zastavte,“ povedal čierny pán a auto sa znieslo na zem na kraji tej dediny. „Ale že tá bugatka dobre ide, čo?“ libel si pán. „A teraz by ste, pán Kolbaba, mohli tej slečne Marienke doručiť to psaníčko.“

„Azda pôjde so mnou pán Frantík,“ mienil pán Kolbaba. „Ja myslím, že by ju rád videl.“

„Čo vás nemá,“ bránil sa pán Frantík, „ja sa jej hanbím prísť na oči, lebo takú dobu odo mňa nedostala žiadne psaníčko. A potom,“ dodával zachmúrene, „kto vie, či ma ešte má rada. Len choďte, pán Kolbaba, sám. Pozrite sa, ona býva v tamtom domčeku, čo má okienka také čisté ako studnička.“

„Tak ja idem,“ povedal pán Kolbaba, zatrúbil pekne na ústa „Ide, ide poštový panáčik, ide, ide poštový pán“ a vykročil pravou nohou k tomu domčeku. A tam za tým čistým okienkom sedela bledá dievčina a šila si šatôčky.

„Pozdrav pán Boh, slečna Marienka,“ zavolal pán Kolbaba. „To si šijete svadobné šatôčky?“

„Ba nie,“ povedala smutne slečna Marienka, „to ja si šijem rubáš do rakvičky.“

„Ale, ale,“ povedal súcitne pán Kolbaba, „jaj, jaj, ježiši, ježišmária, snáď to nebude také zlé? Čože vy, slečna, ste chorá?“

„Nie som chorá,“ vzdychla slečna Marienka, „ale srdiečko mi puká žiaľom.“ A pritom si položila ruku na srdce.

„Preboha,“ zvolal pán Kolbaba, „slečna Marienka, počkajte ešte s tým puknutím! Že som taký smelý, prečo vlastne vás srdce bolí?“

„Lebo už rok a deň,“ povedala potichu slečna Mária, „už deň a rok čakám na jedno psaníčko, ktoré neprichádza.“

„Nič si z toho nerobte,“ tešil ju pán Kolbaba. „Ja zasa rok a deň nosím tuto v taške jedno psaníčko a nemám komu by som ho odovzdal. Viete čo, slečna Marienka, ja to psaníčko dám vám.“ A pritom jej podával ten list.

Slečna Mária zbledla ešte viac. „Pán listonoš,“ povedala tichým hlasom, „to psanie azda nie je pre mňa, veď na ňom nie je adresa!“

„Len sa pozrite dovnútra,“ kázal pán Kolbaba, „a keď to nebude pre vás, tak mi to vráťte a je to.“

Slečna Mária otvorila trasúcimi sa prstami ten list, a ako ho začala čítať, ružoveli jej líca.

„Tak čo,“ pýtal sa pán Kolbaba, „vrátite mi ten list, alebo nie?“

„Nevrátim,“ vydýchla slečna Mária a oči sa jej zaliali slzami radosti. „Pán poštár, veď to je to psaníčko, na ktoré som čakala rok a deň! Pán listonoš, ja ani neviem, čo by som vám za to dala!“

„Tak ja vám to poviem,“ povedal pán Kolbaba. „Dáte mi dve koruny pokuty za to, že to psanie nebolo riadne frankované, rozumiete? Preboha, veď len preto s tým psaníčkom behám rok a deň, aby pošta dostala tie dve korunky porta! Tak ďakujem pekne,“ povedal, keď dostal tie dve koruny, „a na vašu odpoveď, slečna, tuto niekto čaká.“ A pritom pokynul na pána šoféra Frantíka, ktorý už stál za rohom.

A zatiaľ čo pán Frantík dostával tú odpoveď, sadol si pán Kolbaba s tým čiernym pánom a vravel mu: „Rok a deň, vaša milosť, som s tým psaníčkom behal, ale stálo to za to: už preto, čo všetko som videl. To vám je taká pekná a krásna krajina, nech je to pri Plzni, alebo pri Hořiciach, alebo pri Tábore – A hľa, pán Frantík sa už vracia. Ona sa halt ústne taká záležitosť dá vybaviť rýchlejšie ako list bez adresy.“

Pán Frantík nehovoril nič, len mu svietili oči. „Tak ide sa, pán šéf?“ pýtal sa.

„Ide sa,“ povedal ten pán. „Najprv odvezieme pána Kolbabu na poštu.“

Pán šofér skočil do voza, stlačil štartér a šliapol na spojku a plyn a voz sa rozbehol tak hladko a ľahko ako vo sne. Hneď vám ručička na tachometri ukazovala sto dvadsať kilometrov.

„Ale že ten voz krásne ide,“ libel si čierny pán. „To si to tak uháňa preto, že ho riadi šťastný šofér.“

A všetci šťastne dojazdili a my tiež.