Dvaja kamaráti

Invalid, ktorý si chce kúpiť pravú topánku, sa chce zoznámiť s invalidom, ktorý potrebuje ľavú topánku.
Stretnutie pod lipami na Víťaznej triede.
Toto oznámenie čítal v novinách vyslúžilec Pupurs, ktorý nevedel, ako si zaobstarať topánku na svoju jedinú nohu. Dôchodok mal malý. Nestačil mu ani na jedlo, pretože v boji síce stratil polovicu nohy, ale chuť do jedla mu zostala celá. Niekedy za podvečerného súmraku žobral hanblivo pod lipami, ale s malým úspechom. Šťastným ľuďom len zavadzal a nešťastníci ho nevšímavo míňali, lebo nechceli k svojmu trápeniu, ktorého mali dosť, pridávať ešte cudzie. Niektorí ľudia boli zlí a lakomí, iní boli jednoducho leniví vsunúť ruku do vrecka a vytiahnuť z neho groš. Boháčom vždy chýbali drobné. Ale predsa len vyžobral toľko, že to na jednu topánku stačilo. Preto mu také oznámenie prišlo veľmi vhod, akoby ho poslalo samo nebo.
„Teraz budem mať, bratku, o čo sa oprieť!“ zaradoval sa Pupurs. Na druhý deň sa obaja invalidi belhali jeden druhému v ústrety po Víťaznej triede.
„Ja som Pupurs!“
„A ja Lupstájs!“
Tak sa zoznámili a jeden druhému zasalutovali ako starí vojaci. Potom vzal Lupstájs Pupursa pod pazuchu a srdečne povedal:
„Pozri sa, kamaráte! Čo chýba jednému, má ten druhý!“ a dupol svojou pravou nohou. „Tak sa spolu niekam dostaneme. Sám o sebe nie je každý z nás na nič, ale obaja dohromady budeme ešte niečo znamenať! Podaj mi ruku a opri sa o moju pravú nohu. Tak a teraz, keď si ku mne postavil svoju ľavú nohu, mám pocit, že by sme si to mohli rozdať aj s čertom!“
„Máš pravdu!“ odpovedal Pupurs. „Z nás dvoch bude ešte jeden báječný človek. Nohy síce budeme mať iba dve, ako všetci ostatní, ale zato dve hlavy, dve srdcia a štyri ruky!“
Tak teda išli k obuvníkovi a kúpili si spolu jeden pár topánok. Jeden obul svoju pravú a druhý svoju ľavú nohu.
„Môžeme teda ísť!“
Ale kam? Nikto na nich nečakal, nikto sa po nich nepýtal.
Nejaký zvädnutý list, utrhnutý vetrom, pretancoval okolo nich.
„Kamže, lístočku?“
„Až na koniec sveta!“
„Prečo máš takú veselú náladu, lístočku?“
„Kto sa odtrhol od svojho stromu a všetko stratil, ten sa už nemá čoho báť!“ odpovedal lístok a tancoval ďalej.
„Taký sa nám páčiš, lístočku!“ pokračoval Lupstájs. „Ako ľahko sa nesieš, lístočku! Aj ja s Pupursom sa nesieme bezstarostne, nezáleží kam, do priepasti alebo do pekla. Ak sme kedysi premohli trojnásobne silnejšieho nepriateľa, tak len preto, že sme sa nikoho nebáli a ničoho nelitovali. Vtedy sme ešte chodili po dvoch a všade nás vítali. A čoho teraz ľutovať, keď nám ešte zostali spolu dve nohy a nikto na nás nečaká? Poď s nami, lístočku!“
A tak teda šli a šli, až došli na koniec sveta, kde z kvetov a listov zostávajú len tiene, kde vtáky sú bez hlasu a slnko bez jasu. Došli až na vysoký kopec, kde sa končila nebeská klenba. Tam nebol deň ani noc, nebolo ráno ani večer. Bledé ako prízrak tam cez pol neba viselo slnko bez lúčov a bez tepla. Lístok, ktorý tancoval pred nimi, sa zastavil pri chalúpke postavenej z trávnatých drnov a pripomínajúcej hrob.
Pupurs zaklopal:
„Hej, otvorte!“
„Ticho, ticho! Sú tu deti!“ ozvalo sa zvnútra.
Trávnaté dvere sa otvorili a na kravských nohách im kolísavo vyšla v ústrety Matka Vélů (duší) s dieťaťom v náručí.
„Dobrý večer, Matko Vélová! Vezmi nás k sebe, hľadáme prácu!“
„Len poďte, poďte, dám Vám dieťa kolísať,“ povedala Matka Vélů a ukázala na dieťa, ktoré jej ležalo v náručí ako hruda. Hlavu malo veľkú, plochú tvár sivú ako zem, hrubé pery a široko rozovreté oči, ktoré tupo zazerali kamsi do neznáma ako nevidomé .....
Aký čudný život to bol v tej chalúpke z trávnatých drnov, život bez života! Dom bol stále plný hostí. Prichádzali, sadali si za stôl, jedli a pili. Robili všetko ako živí ľudia, ale bolo to len mámenie zmyslov, prázdne a smutné prízraky. Dvíhali k perám poháre, ktoré nezaháňali smäd vlahou, jedli placky z piesku, ktoré sa im drobili a rozpadávali medzi prstami, skôr než stihli zdvihnúť ruku k ústam. Ale tu neexistoval hlad ani smäd. Dokonca sa tu pracovalo. Muži pleli z piesku povrazy, ktoré sa rozpadali, sotva boli hotové. Ženy priadli. Niť sa vinula ku klbku a potom sa rozpadla. Medzi tieňmi povädnutých kvetov sedelo malé dievčatko, ktoré akoby tam prišlo s nimi, a pletlo venček. Ale sotva bol hotový a bolo treba ho zviazať, rozpadol sa. Nejaká matka tam hojdala na rukách dieťa, ale jej náruč bola prázdna. Dieťa tam nebolo. Spievala nejakú uspávanku, pieseň však nebolo počuť.
V Pupursovom náručí ležalo dieťa Matky Vélů, veľké a ťažké, so široko vypúlenými očami, ktoré sa blýskali ako voda vo večernom súmraku. Keď v rukách cítil únavu, líhal naznak na hlinenú podlahu a dieťa mu spočívalo na prsiach. Zúfalo sa pozeral do jeho bezvýraznej tváre a sotva dýchal. Lupstájs sedel vedľa neho a spieval.
„Počuj, Pupursi,“ ozval sa Lupstájs. „Zhoď tú žabu na zem. Mne sa to tu ani trochu nepáči. Tu nie je žiadny život. Nejedia tu, nepijú. Všetko sú to samé prízraky. Zhoď to!“
„Nemôžem,“ vzdychol si Pupurs.
„Tak mi to podaj!“ povedal Lupstájs a začal spievať starú vojenskú pieseň, až sa celé podsvetie otriasalo. Potom schmatol decko a rozhojdal ho, až mu liezli oči z jamiek. Pupurs vstal a vzápätí spoločne, opretí o obe nohy, mrštili dieťaťom o stenu. Ale to ani nezaplakalo, len oči vypúlilo ako živá modla.
Pribehla Matka Vélů.
„Ticho, ticho! Nerobte v mojom dome hluk!“
„My nemôžeme byť ticho, sme živí ľudia!“
„Vidím, vidím ..... A čo ste mi to za pestúnov, dieťa ste upustili na zem! A ja hlúpa, dala som Vám ho kolísať. Ste vojaci a takí zostanete. Choďte späť na zemský povrch. Tam si môžete spievať a bojovať, ako sa Vám zachce!“
„Vďaka, matička! A nemaj nám to za zlé!“
Obaja kamaráti sa rozlúčili s Matkou Vélů, a tá ich pustila na slobodu dverami z trávnatých drnov.
Keď vyliezli von, posadili sa na kopec. Nejaký čierny orol letel okolo nich krajom neba a mával veľkými krídlami.
„Hej, orle! Orle!“ kričali naň. „Odnes nás k ľuďom do sveta!“
„A čo ste zač?“ vyzvedal orol, ktorý nad nimi krúžil a pozoroval zem.
„Vojaci.“
„A obaja jednonohí! Tak teda dobre, posaďte sa mi na chrbát. Však ste sa niečo nakŕmili mojich bratov ľudským mäsom!“
Orol ich vzal na chrbát a zamával krídlami. Leteli cez kopce a údolia. Ako modré stuhy sa pod nimi vinuli rieky a vlnili sa zelené i biele plachtičky polí. Poriadny kus cesty leteli nad lesmi, ktoré ako tmavé hrebene stáli na pahorkoch, až napokon dorazili doprostred svetlých polí, z ktorých sa k usmievavým nebesiam dvíhali pozlátené veže kráľovského hlavného mesta.
„Tak teraz ste v tom Vašom svete!“
Orol sa zniesol na zem a opustil oboch kamarátov pred bránou mesta. Podopierajúc sa navzájom rukami, prechádzali obaja vojaci ulicami a k večeru zašli do akejsi krčmičky, kde poprosili o nocľah.
„Peniaze máte?“ spýtal sa ich krčmár, ktorý si ich obzeral od hlavy až po päty.
„Nemáme!“
„Tak to Vám vravím, že môžete ísť spať azda len do zámku!“
Háčik bol v tom, že sa v kráľovskom zámku usídlili čerti a nikto tam nemohol prenocovať. Kto sa o to pokúsi a čertov vyženie, tomu kráľ sľúbil pol kráľovstva a princeznú za ženu.
Dobre, šli teda prespať na zámok.
Vystúpili po schodisku do zámockej siene. V krbe plápolal veľký oheň a vrhal červené záblesky do zrkadiel na stenách, tmavých a mlčanlivých ako okolitá noc. Na stoloch boli prestreté najrôznejšie jedlá a nápoje. Kamaráti si k nim sadli a začali jesť a piť. Potom si ľahli na medvediu kožu pri krbe. Nohami k sebe a hlavami od seba, jedna hlava je otočená k jedným dverám, druhá k druhým. Oči sa snažili mať otvorené.
„Nebojíš sa?“ vraví Pupurs.
„Ani trochu!“ ozval sa Lupstájs. „Čo bolo pred nami? Iba noc. A čo bude po nás. Zasa len noc. Čierna a mäkká ako táto medvedia koža. Nech nás aj deväť čertov zožerie! Bude zasa len noc,“ mumlal Lupstájs, ktorý zaboril svoju hlavu do medvedej srsti.
Napokon zaspali. O polnoci sa zhromaždili čerti; keď videli spáčov, začali polekane a v rozpakoch okolo nich pobehovať a čudovať sa:
„Čo je to za strašné zviera? Na jednom konci to má hlavu, na druhom tiež, štyri ruky a dve nohy. Nie, nie, s tým bude lepšie nič si nezačínať!“ A utiekli. Nechali tam po sebe iba vrece zlatých.
Ráno si kráľ dal zavolať tých dvoch vyslúžilcov.
Podopierajúc sa navzájom rukami, vošli obaja kamaráti do sviatočne osvetlenej siene. Trubači trúbili a dvorania ich vítali a hlboko sa klaňali.
Na zlatom tróne sedel kráľ a po jeho boku krásna modrooká kráľovská dcéra.
„Povedzte mi,“ riekol kráľ, ktorý si rukou clonil oči. „Ste jeden, alebo dvaja? Ja to nemôžem poriadne rozoznať.“
„Z dvoch jeden!“ odpovedal Lupstájs.
Potom pristúpili k trónu a posadili sa na jeho schodíky.
„No nie! Tak teda Vy ste vlastne dvaja! Ale ja svoju dcéru môžem dať iba jednému. Ktorému z Vás ju mám dať?“ pýtal sa kráľ.
„Ty si ju vezmi!“ povedal Lupstájs Pupursovi.
„Prečo práve ja? Nie, Lupstájsi, radšej ty!“ odpovedal vyhýbavo Pupurs.
Ale obom kamarátom sa princezná veľmi páčila. A obaja sa pozerali hore do tváre krásnej princeznej.
„Len sa pozri na jej oči,“ zašepkal Lupstájs Pupursovi do ucha. „Sú modré ako nebo a dvaja malí anjelikovia tam tancujú a hrajú na zlaté husle.“
„Už som Ti povedal, vezmi si ju!“ štuchol Pupurs kamaráta. „Krajšiu na svete nenájdeš!“
„Nie, nie, čo nemáš ty, nech nemám ani ja!“ odpovedal Lupstájs a objal kamaráta.
Potom obaja vstali a poklonili sa kráľovi aj krásnej princeznej.
„Ďakujeme za dobré prijatie. Ale čo nemá jeden, nech nemá ani druhý!“ povedali obaja kamaráti jedným hlasom. „Princezná si ešte nájde lepšieho ženícha!“
Kráľ ich prepustil a dal im so sebou bohaté dary.
Kamaráti sa pevne chytili za ruky a zostúpili po zámockých schodoch do údolia.
Pupurs sa ešte raz obzrel k zámku, ale Lupstájs mu povedal:
„Kto získa ženu, ten stráca kamaráta!“