O Darke a Pavlíkovi

Bola jar, sloníčko krásne svietilo a v rybníku sa začali liahnuť pulce. Videli ste, deti, niekedy pulce? Taký pulec, to je veľmi zaujímavý tvorček: vyzerá ako malá čierna hlavička s chvostíkom a vôbec by ste nepovedali, že z neho raz bude žaba. To sú čary, však? Pulec vyrastie, narastú mu zadné nožičky, potom predné, zmizne chvostík a hop, už je tu žabka.

Filip, Tomáš a Jakub pulce veľmi radi pozorujú: sledujú, ako rýchlo rastú, koľko ich je tento rok a ako sa im darí. Keď si niektorého chcú prezrieť zblízka, opatrne ho naberú aj s vodou do dlane a potom pulca opäť pustia do rybníka, aby si neublížil. Sú veľmi opatrní. Majú zvieratká radi a vážia si ich. Inak je to ale s Pavlíkom, ktorý sa k nám niekedy chodí hrať.

Na jar bol tiež často pri rybníku, tiež ho zaujímalo, čo sa vo vode deje. Určite má zvieratká rád, len si asi nedokáže predstaviť, že aj ten najmenší tvor má na svete svoju úlohu a je rovnako potrebný ako ten veľký. Keby si to predstavil, iste by sa správal aj k tým najmenším zvieratkám oveľa uctivejšie. Takto sa však stalo, že chytil pulca, prezrel si ho a potom ho neohľaduplne hodil späť do vody. A zasa. Potom chytil dospelú žabku, držal ju za nohu a ukazoval chlapcom. Tí sa na neho už nahnevali: „Pavle, hneď ju pusti, však ju to bolí! Nesmieš trápiť zvieratá!“

Pavlík sa prekvapene pozrel, ani ho nenapadlo, že žabke ubližuje:

„Však je to len žaba,“ bránil sa.

Žabku síce pustil späť do vody, ale o chvíľku dokonca nechal jedného pulca na brehu. Chlapci Pavlíka napomínali, vysvetľovali mu, že na suchu by pulec zahynul, ale Pavel sa len čudoval:

„Prečo vám tak záleží na jednom pulcovi? Veď máte ich plný rybník.“

Čo na to môžete povedať?! Chlapci nepovedali nič, ale už s Pavlíkom k rybníku viackrát nešli. To bolo na jar. Potom bolo leto, prázdniny, z pulcov sa stali žabky ... ale to už chodil k rybníku len Filip, ten tam vydrží celé hodiny, dokonca si v knižnici požičal knihu o živote vo vode.

Tomáš, ten mal celkom iné starosti: dostal totiž šteniatko. No, šteniatko, skôr šteňa - krásnu sučku nemeckého ovčiaka. Určite ste už nejakého nemeckého ovčiaka videli, je to veľký pes, ktorý vyzerá trochu ako vlk, však sa mu aj hovorí „vlčiak“. Tomáš jej dal meno Darka. Viete, koľko je s takým šteniatkom práce?

Potom bola jeseň, žabky sa na zimu niekam schovali, pri rybníku je už len hmla - chlapci sú radi, že sa môžu hrať doma pri krbe. Z Darky zatiaľ vyrástlo poriadne psisko... a niečo vám, deti, prezradím: keď k nám ide Pavlík, už z diaľky to poznáme. Viete ako? Darka, keď Pavlíka ucíti, začne štekať. Tak štekať, až sa jej naježí srsť na chrbte. A šteká a šteká, musíme ju držať, aby Pavlík mohol prejsť cez dvor k nám domov. Na nikoho iného Darka tak zlostne nešteká. Neviete prečo? Neukvákali jej žaby, čo sa dialo na jar pri rybníku? Ani nemuseli, Pavlík sa totiž odvtedy nezmenil a asi viete, že to, čo robíme a akí sme, si nosíme stále so sebou. A zvieratká, tie veľmi dobre spoznajú, čo máme okolo seba. Možno im ten, kto je dobrý a láskavý, vonia inak ako človek bezohľadný alebo dokonca zlý.

Ale pozor! Tým vôbec nechcem povedať, že je Pavlík zlý chlapec, kdeže, to nie! Len niečo robí zle a naša Darka mu pomáha, aby to mohol spoznať a zmeniť. Šteká na neho:

„Hav, hav, Pavlík, ja tu strážim a nechcem, aby sa k mojim pánom dostalo to škaredé, čo máš okolo seba. Správaj sa ku všetkým tvorom s úctou a ja ťa potom pekne privítam a zavrtím na teba chvostíkom. Hav!“

Iná vec je, že Pavlík zatiaľ Darke nerozumie. Pýtam sa ho:

„Prečo na teba Darka tak šteká? Pavlík, neubližuješ ty zvieratkám?“

Pavlík sa na mňa udivene pozrie:

„Ja? Nie...“

Ale Darka, tá je verná svojej úlohe a vytrvalo na neho šteká. Určite to raz Pavlík pochopí, možno práve na jar, keď sa začnú liahnuť pulce. Príde na to sám, zahanbí sa a sám sebe povie: „Zvieratká sú naši priatelia, aj ten najmenší pulček si zaslúži, aby som sa k nemu pekne správal.“

To škaredé okolo neho sa začne zmenšovať a zmenšovať, až celkom zmizne. Pavlíkovi bude tak ľahučko, poskočí si a všetko okolo seba uvidí krajšie a veselšie. Keď príde k nám, Darka sa od neho nechá pohladiť a bude sa s ním hrať.

Aj vám, deti, zvieratká niekedy možno budú chcieť ukázať, čo sa vám ešte nedarí. Tak sa len dobre okolo seba pozerajte a snažte sa im rozumieť. Oplatí sa to.