Traja začarovaní psi

Bol raz jeden sedliak, ten mal dve deti, syna a dcéru. Každý si myslel, že je bohatý, ale mýlili sa: lebo keď synovi bolo dvadsaťtri a dcére dvadsať rokov a otec im umrel, nezostalo po ňom nič viac než tri ovce a trochu dlhov. Matka im zomrela hneď v mladosti. Čo teraz počať? Peňazí nebolo a jesť sa chcelo.
„Musím do sveta,“ povedal brat sestre, „tých niekoľko grošov, čo mám, dám Ti na priadzu, aby si mohla priasť, ak nechceš ísť k strýkovi horárovi do služby; tie tri ovce ale vezmem pre seba a v najbližšom meste ich predám, aby som mal predsa niečo na cestu.“ Na druhý deň sa rozlúčil so svojou sestrou a odišiel.
Bolo už k večeru, keď prichádzal k jednému mestečku. Cítil, že je hladný, a chcel si trochu odpočinúť. Ovce sa zatiaľ pásli a on ohrýzal kôrku, ktorú si ráno strčil do vrecka. Vtom k nemu prišiel mäsiar s tromi psami.
„Kamže idete, mládenče, s tými ovcami?“ pýtal sa prívetivo mäsiar.
„Ach, idem do sveta,“ odpovedal Vítek ..... tak sa volal ten chlapec .....
„aby som si hľadal šťastie; po otcovi nemám nič okrem tých troch oviec, ktoré chcem v mestečku predať, aby som mal niečo na cestu.“
„To je iná,“ povedal mäsiar, „ale keby ste nechceli mať práve peniaze v rukách, poradil by som Vám niečo iné.“
„No len mi to povedzte; prečo by som nevzal niečo lepšie? Čo to je?“
„Aby ste mi dali tie ovce, a ja Vám dám tých psov.“
„No, to by som si pomohol. Čo by som s tými žrútmi robil?“
„Len pomaly, braček! Veď ešte ani neviete, čo tí psi vedia. Hľa ..... tento čierny sa volá Lámej; pre čo ho pošlete, to Vám prinesie, železo zláme a päťdesiat mužov v okamihu roztrhá. Ten ryšavý sa volá Trhej; železo síce nezláme, ale všetko Vám tiež prinesie a sto mužov roztrhá ako hračku. Ten biely sa volá Pozor a rozumie všetkému, čo mu poviete, na všetko dá pozor a všetkého si všimne. Nikdy Vás ani jeden, ani druhý neopustí, iba keby ste ich poslali cez hranice, odkiaľ sa nemôžu vrátiť skôr, kým na túto píšťalku nezapískate; potom sú tu ale hneď.“
„To všetko dobre,“ povedal Vítek, „ale keď majú takéto vlastnosti, prečo si ich radšej sami nenecháte?“
„Ja som ich mal dovtedy, kým som ich potreboval. To sa zmenilo, a tak ich chcem dožičiť Vám, pretože sa mi zdáte byť poctivý chlapík. Aby ste mi ale uverili, skúste to a pošlite čierneho po dobrú večeru.“
Vítek poslúchol a Lámej letel. Netrvalo to ani toľko, čo by napočítal do päťdesiat, keď sa vrátil s dobrou večerou. Obaja si sadli na medzu. Skôr však, než sa pustili do jedla, hodil mäsiar každému psovi kus mäsa a prikázal Vítkovi, aby im od každého jedla dal najprv. Po večeri odovzdal Vítek mäsiarovi tri ovce a dostal od neho píšťalu a troch psov. Potom sa rozišli, Vítek domov, mäsiar do mesta.
Na druhý deň, keď prišiel Vítek domov, sestra zostala ako omráčená, keď ho videla vchádzať do dverí s takými obrami. „Či si, brate, stratil rozum? Kam si dal ovce? Azda si za ne nekúpil tých darmožráčov?“
„Mlč, sestrička, mlč!“ upokojoval ju brat, „však oni nebudú žrať nadarmo; hneď uvidíš, aké sú to dobré zvieratká.“ Potom prikázal čiernemu, aby sa postaral o múku, a ryšavému, aby sa postaral o dobrú zverinu. Sestra potom musela založiť oheň, a skôr než sa rozhorel,
boli tu už zajace, vtáky a múka. Vtedy sestra konečne videla, že bratovi robila krivdu. Bolo po núdzi. Jesť a piť mali dosť, ale kniežacia obora sa prázdnila, najkrajšia zver miznila, a knieža prísne prikázalo všetkým poľovníkom, aby škodcu vypátrali. Uzniesli sa teda medzi sebou, že budú usilovne dávať pozor, kto tú škodu robí. Ale nič to nepomohlo; dávali pozor, a zver sa predsa strácala. Vtedy im jeden mládenec poradil, aby vyliezli na stromy, že tak bude všetko najlepšie vidieť. To urobili. Nesedeli dlho; vtom sa ako vietor prihnal čierny pes, schmatol jeleňa za krk, uškrtil ho a odvliekol preč, skôr než sa poľovníci stihli spamätať, ktorí si mysleli len to, že to bol sám zlý duch. Keď sa však pozbierali, hanbili sa za to a umienili si, že budú na druhý deň lepšie dávať pozor.
Než však v chalupe jeleňa zjedli, uplynulo niekoľko dní; ale poľovníci predsa neprestali strážiť. Vtom pribehne zrazu ryšavý; len čo ho poľovníci zbadajú, začnú po ňom hádzať a strieľať, ale hľa! jemu to neublíži, guľky z neho padajú ako hrach zo steny. Bol však medzi poľovníkmi jeden z najodvážnejších, ten si dodal smelosti a bežal za ním, aby sa dozvedel, komu patrí. A videl, že beží do chalupy, kde Vítek so sestrou býval, a hneď to povedal horárovi. Ten nemeškal dlho, ale hneď pospiešil k Vítkovi a domlúval mu, že sa pán pre tú ukradnutú zver veľmi hnevá, že teraz pôjde rovno k nemu a že mu to všetko povie. „A potom,“ dodal starec, „neviem, Vítek, ako to s Tebou dopadne! Radšej vezmi nohy na plecia a uteč odtiaľto aj so sestrou!“
Vítek ho poslúchol. Pozbierali teda, čo kde mali, a vydali sa do sveta.
Chodili dlho; chodili po mestách, po horách a po lesoch; nikde sa im nevodilo zle, pretože sa o nich psi starali. Raz ale prišli do lesa, kde ani vtáčika nebolo. Blúdili niekoľko dní a konca nenachádzali. A bolo im úzko, lebo sa museli živiť samými koreňmi, a hoci by im psi boli niečo doniesli, nemali to kde uvariť. Bola to bieda; sestra sotva nohy vliekla a aj sám Vítek bol vysilený. Vtom prišli k vysokému kopcu, a keď ho obišli, videli tu sklenené dvierka, ktoré viedli priamo doň. Vítek ich otvoril a obaja nimi vošli. Tu sa ocitli ako v nejakom zámku a oproti nim vyšla žena a pýtala sa ich, čo tu chcú, ako sa sem dostali, a nabádala ich, aby sa radšej hneď vrátili, inak že bude po nich, lebo tu niet žiadneho zľutovania.
V tej rozhodnej chvíli skočil po nej Vítek, rýchlo ju schmatol a pohrozil, že ju uškrtí, ak mu nepovie, kto v zámku s ňou býva. A keď žena videla, že tu ide naozaj o život, nechala výhražky a začala sa priznávať. „Ja Vám všetko úprimne poviem, len ma nechajte nažive,“ prosila stará. „Tu v tom kopci sa zdržiava poldruha stovky mužov a sú to samí lupiči, a ten najprvý medzi nimi vie čarovať; tomu nikto nemôže nič urobiť, on ale každého usmrtí, kto sem zablúdi.“
„Viac ich nie je než poldruha stovky?“ pýtal sa Vítek.
„Nie je ich viac. Ach, ako by som mohla klamať, veď vidím smrť pred sebou!“ Potom musela s ním všade po zámku chodiť a všetko mu ukázať. Bolo tu zlata, striebra, klenotov a zbraní všetkého druhu. A Vítek si vybral slušný a pekný odev a dobrú zbraň; sestru s Pozorom nechal pri starej a sám šiel oproti lupičom.
Kúsok cesty za kopcom sa ukryl so svojimi psami a čakal v húštine. Nesedel tam dlho; vtom začul akýsi hrmot; a prikázal psom, aby dávali pozor a dobre sa držali. Keď bola rota asi dvadsať krokov od nich, pustili sa milí psi do nich. A naozaj to bol pohľad! Ako živí čerti začali hafani trhať. Kto mohol, dal sa na útek. Koho celkom nerozdrapili, toho Vítek dorazil.
Keď bolo všetko hotové, vtedy si konečne vydýchli a Vítek v duchu stokrát poďakoval mäsiarovi. Potom šiel domov a stará im musela dať večeru, ktorú mala pripravenú pre svojich ľudí. A umienil si, že ešte niekoľko dní v kopci zostane a potom že pôjde zase ďalej. A preto vždy ráno brával svojich psov so sebou do lesa, aby doniesol nejakú pečienku a potom sa poobzeral, ako by sa dalo najlepšie z lesa vyjsť. Chudák sa ale nenazdal, že mu za chrbtom číha zrada. Lebo stalo sa, že psi lupičského náčelníka nerozdrapili, ten si pomocou kúziel, keď Vítek so psami odišiel, tak ďaleko pomohol, že vliezol do húštiny a tam sa ukryl. Odtiaľ dával pozor, kým Vítek zo zámku nevyšiel, a potom sa tam prikradol. Stará sa ho samozrejme zľakla, ale bola plná radosti, lebo myslela, že on iste toho nezvaného hosťa vyženie. So sestrou to mala ľahké, tú už mala tak napoly na svojej strane. Nebolo to však také ľahké, ako sa domnievala.
„Teraz ma len niekde ukry,“ povedal lupič, „aby ma nevidel, keď príde domov, lebo by ma jeho chrty iste roztrhali. Musíš ho k tomu priviesť, aby tých psov niekam ďaleko poslal, a keď potom bude sám, vtedy ho môžem zabiť.“
„Ale ako ste sa mohli tak rýchlo uzdraviť, milý pane?“ pýtala sa napokon stará.
„Asi sto krokov odtiaľto na pravej strane stojí jedľa a pod ňou je zakopaný zlatý kalich, v ňom je taká masť, kto sa ňou natrie, aj keby mal celé telo rozsekané, hneď mu zase všetko zrastie; tou som sa ja tiež natrel!“
Kým si títo dvaja tak spolu rozprávali, točil sa Pozor stále okolo nich a všetko vypočul, skôr než si ho všimli. Potom baba ukryla svojho pána a zaopatrila ho jedlom, potom sa k Vítkovej sestre lichotivo správala a stále len ľutovala, že musí s bratom odísť preč. „Čo Ty ešte všetko zažiješ so svojím čudným bratom!“ tak jej domlúvala, „nič za to nedám, že Ťa tie obludy ešte nakoniec tiež roztrhajú. Poznám ja takéto obludy, veď som to od svojho pána často počúvala. Čo sa jeho týka, ani neverím, že ho tí psi roztrhali, on si iste pomohol, a zrazu bude tu, a potom sa Vám zle povedie. Preto by som Ti radila, aby si ma poslúchla. Vidíš, keď brata k tomu priviedeš, aby tých psov niekam ďaleko odtiaľto poslal ..... nech niekam zabehnú, a viac neprídu ..... potom Ťa brat tiež so sebou nevezme a radšej Ťa tu nechá, a azda aj sám tu zostane, keďže sa bez nich nemôže na takú cestu vydať. Tu máš, čo len ráčiš, bola by si sama proti sebe, keby si ma neposlúchla. Ak urobíš, ako vravím, nič sa ani Tebe, ani bratovi nestane, ba vtedy sa Vám u môjho pána až dobre povedie.“
Úbohá, ešte neskúsená dievčina uverila, nechala sa prehovoriť a všetko jej sľúbila. Keď prišiel brat domov, sestra sa hneď priateľsky správala, a hneď o to prosila, hneď o ono, a že to tu a ono tam nemá. „Načo máš tých psov?“ dodala, „môžeš ich na to poslať.“
„Oni sa už dnes veľa nabehali, nechaj ich až zajtra.“
Na druhý deň teda poslal najprv Lámeja preč; darmo Pozor okolo neho poskakoval a kňučal, on si toho ani nevšimol. Keď však čierny dlho neprichádzal, bolo mu to divné, a poslal po neho ryšavého, ten sa však tiež nevrátil. „To sú lenivci! Veď je do mesta tak ďaleko? Alebo azda odpočívajú? Bež im oproti, Pozor!“
Čo mal Pozor robiť? Musel ísť. A bežal, čo mohol; šťastne prišiel až k hraniciam a videl, ako tam Lámej a Trhej smutne sedia, že ich pán poslal tak ďaleko.
„Ach, zle je, zle!“ kričal na nich už z diaľky, „nášho pána chcú pripraviť o život, a my mu nemôžeme pomôcť, ak nás nezavolá.“ Vtedy im začal všetko rozprávať, čo v kopci počul.
Vítek, keď poslal všetkých troch preč, sadol si za stôl a dal si doniesť jedlo. Vtom vstúpi do dverí skvostne oblečený náčelník lupičov.
„Teraz Ťa mám, ty vrah mojich ľudí, pripravuj sa, Tvoja posledná hodinka odbila!“ Vítek, keď tieto slová počul, nesmierne sa zľakol a pichlo ho pri srdci tak, že rýchlo siahol rukou na tú stranu; a ucítil tu na šnúrke zavesenú píšťalku. „Dnes mne, zajtra Tebe,“ povedal, „kto za to môže? Ale každému odsúdencovi sa pred smrťou dožičí jedna milosť, a tak aj Vy mi niečo dožičte.“
„Len keď to nebude dlho trvať.“
„Keď som ešte doma pásaval,“ povedal Vítek a vytiahol si píšťalku, „pískaval som si na túto píšťalku, a tak si chcem ešte pred smrťou na ňu naposledy zapískať.“ Pristúpil k dvierkam a silno trikrát zapískal, až v ušiach zaľahlo; a skôr než zradca schmatol zbraň, boli psi tu, a v okamihu ho roztrhali, a po ňom aj babu. Na sestru sa však brat veľmi nahneval, lebo sa domnieval, keďže ho k tomu mala, aby psov poslal preč, že s babou bola zajedno. „Keď si taká úprimná ku mne,“ povedal jej, „môžeš tu zostať, a ja pôjdem ďalej.“ Darmo prosila sestra, darmo sľubovala, že už nikdy nechce takto falošne konať: nedal sa uprosiť. Zaopatril ju všetkým, čo na živobytie na celý rok potrebovala, potom ju tam zavrel a odišiel do sveta.
Keď už dlho chodil, prišiel až za čierne more do sedemdesiatehopiateho kraja a v ňom do jedného mesta, ktoré bolo od jednej brány až k druhej a po všetkých domoch potiahnuté čiernym súknom; veľmi sa tomu čudoval, a hneď ako vošiel do hostinca, pýtal sa hostinského, čo to znamená.
„Ach, milý pane,“ povedal ten, „to je smutná vec. Už je to dlhý čas, čo sem, bohvie odkiaľ, priletel veľký drak čiže zlá saň; spočiatku dávil len dobytok, potom ale mu tam mohol dať, čo kto chcel, on si ničoho nevšimol, a vydával zo seba taký smrad, že sa z toho všetci ľudia rozchorili. Nikto ho odtiaľto nemohol vyhnať. Vtedy šiel kráľ sám k jednému veľmi rozhlásenému čarodejníkovi a pýtal sa ho, aká by tu bola pomoc. Ale čo sa tu musel úbohý otec dozvedieť! Že kým kráľ svoju jedinú dcéru drakovi nedá zožrať, dovtedy že nebude v krajine inak, až všetci ľudia pomrú. Samozrejme sa na to dlho nemohol odhodlať; vtedy sa ale ľud začal búriť, a napokon si princezná sama tú krutú smrť určila, aby nešťastnú krajinu zbavila tej obludy. Kráľ dal vyhlásiť: komu sa to podarí, aby ju od tej ohavnej smrti vyslobodil, tomu že ju dá za manželku a k tomu pol kráľovstva. Ale nikto neprišiel; a preto má byť dnes tej oblude vydaná. Keby ste ju poznali, videli by ste, že je to pravý anjel, a teraz musí takýmto spôsobom zísť zo sveta!“
„Kdeže je tá obluda?“ pýtal sa Vítek. „Chcem sa tam tiež pozrieť, ale predtým by som rád, aby sa moji psi najedli.“
Keď sa to stalo, obliekol si Vítek krásny odev, pripol si po boku ostrý meč ..... lebo si to všetko zo zámku priniesol so sebou a išiel so svojimi psami na to miesto, kde mala byť princezná drakovi predhodená. Nečakal dlho, a už videl princeznú prichádzať, matka a otec ju vyprevádzali, a nespočetné množstvo ľudu išlo s nimi. Keď prišli na to miesto, všetci sa s ňou horko lúčili a vrátili sa späť. Ona ešte kúsok cesty smerom ku kopcu popošla, potom zliezla z koča a poslala ho tiež späť.
Vtedy k nej pristúpil Vítek a povedal:
„Nebojte sa nič, vzácna panno, ja Vás so svojimi psami od istej smrti vyslobodím; choďte nabok, aby ste mi neprekážali.“
Úbohá princezná mu od radosti div nohy nebozkávala, on ju však vzal a kúsok cesty od vrchu ju odviedol. Vtedy sa však začal vrch triasť, krutý rev, vrešťanie a syčanie bolo zvnútra počuť, zrazu sa otvoril, a zlá saň vystrčila hlavu. Bola to hrôza, a Vítkovi vstávali vlasy na hlave; ale ešte viac sa zľakol, keď vylezla ešte jedna, potom dve, tri, až deväť hláv, oči sa v nich ako ohnivé gule vaľkali, jazyky ako horiace meče vyšľahovali, až sa ten krutý netvor celý von vyvalil. Radšej by sa bol Vítek potýkal s dvoma stami mužov než s takou pekelnou obludou; ale čo robiť, princeznej to sľúbil, a musel slovo dodržať. Poštval teda psov, a tí sa pustili do saně, ale ako jednu hlavu odtrhli, zatiaľ sa druhé ešte viac sápali; už boli psi celí vysilení, a ešte bolo šesť hláv; vtedy im šiel Vítek na pomoc, vytiahol svoj široký meč, začal do nej sekať, psi trhali, a týmto spôsobom predsa tú saň zabili; samozrejme boli po tele popálení a jedom postriekaní, ale to sa dalo všetko napraviť. Potom Vítek odrezal zo všetkých hláv jazyky, a keď si ich schoval, šiel k princeznej, ktorá takmer bez seba sedela pod stromom.
Keď teraz biely závoj z tváre odhalila, bol by prisahal, že takú krásnu tvár ešte nikdy nevidel, a neľutoval, čo pre ňu urobil. Mal síce právo nazvať ju svojou nevestou, ale nechcel toho práva využiť; jediným láskavým pohľadom bol dostatočne odmenený.
„Ach, ako Vám mám ďakovať, môj vysloboditeľu! Ako sa Vám môžem odmeniť?“
„Nežiadam od Vás nič, len aby ste na mňa nezabudli a niečo mi dali na pamiatku.“
„Prečo na pamiatku?“ pýtala sa vystrašená princezná, lebo sa jej pekný mladík zapáčil a ona hneď pomyslela na otcovu odmenu. „Prečo na pamiatku, veď či nezostanete u nás? Nie, nie, Vy musíte k otcovi, aby sa Vám on mohol odmeniť.“
„Ja nemôžem ísť s Vami, krásna panno,“ povedal mladík smutne, „mňa viaže sľub, ktorý zrušiť nesmiem, hoci by som s radosťou prisľúbenú odmenu, totiž Vašu ruku, prijal: ale ak ste slobodná a mohli by ste ma milovať, tak na mňa čakajte rok a deň. Ak neprídem do toho času, ste svojho slova zbavená; dajte mi na pamiatku polovicu svojho závoja, a kto Vám ho raz odo mňa prinesie, tomu verte, nech je to ktokoľvek.“
So slzami v očiach a podaním ruky kňažná všetko mu sľúbila; potom závoj z hlavy zložila, na dvoje ho roztrhla, polovicu si nechala a polovicu dala jemu. Potom sa obaja rozlúčili. Takmer Vítek ľutoval, že bol taký hrdý a že s milenkou nešiel; jeho nevázal žiadny sľub, on len nechcel, tak ako bol, predstúpiť pred kráľa. Chcel najprv vo svete niečo vyskúšať, niečo sa naučiť, čo by mu ako budúcemu kráľovi mohlo byť užitočné. Ako prišiel do mesta, nepovedal nikomu ani slovo, šiel k hostinskému a požiadal ho, aby mu tie veci, ktoré si bol z kopca vzal, uschoval, že si po ne o rok a deň príde. Ten mu to sľúbil a Vítek mu svoje veci odovzdal a odišiel z mesta preč.
Úbohej princeznej sa zatiaľ vodilo zle. Keď od neho odišla, musela ísť lesom, a tu videla, že tam ešte stojí voz, v ktorom bola prišla. Kočiš totiž, veľmi zvedavý, bol by rád vedel, ako to s ňou dopadne; nedal sa nijakými hrôzami odstrašiť, lebo myslel, že keď bude zle, ujde. Tu teda videl Vítka, ako kňažnú vyslobodil, videl tiež, že sa s princeznou rozlúčil a ona že sa vracia sama; nevedel si to nijako vysvetliť. Išiel panovníčke naproti a s radosťou jej ruky bozkával, pritom sa pýtal, prečo s ňou nejde jej vysloboditeľ.
„Ach, milý Borš, urobil vraj sľub, ktorý nesmie zrušiť; on nemôže ísť na náš dvor,“ a pritom ju hneď zase slzy zaliali.
Vtedy Boršovi čert niečo pošepkal do ucha, a on hneď jeho radu poslúchol. Vytiahol nôž, schmatol princeznú a povedal jej:
„Prisahaj, že každému povieš, že som Ťa vyslobodil ja a draka palicou zabil, inak Ťa v tú chvíľu zabijem.“
Princezná zostala od zľaknutia celá bez seba; keď sa však trochu spamätala, pomyslela si: Raz si smrti tak zázračne unikla, a máš sa tu nechať zabiť? To neurobíš; azda to predsa nedôjde k tomu, aby si si ho musela vziať, a preto prisahala, že všetko povie, ako ten zlosyn bude žiadať. Potom ju posadil do voza a klusal k mestu.
Vtedy bolo radosti! Z diaľky už bolo počuť krik a jasot, že mladá kňažná je nažive. Jej rodičia im išli ďaleko oproti a hneď sa pýtali, kto ju zachránil od smrti. A ona im ukázala kočiša. Samozrejme každý naňho hľadel akosi nedôverčivo, ale princezná to tak povedala, a oni museli veriť. Preto ho otec hneď vyhlásil za jej ženícha a spoluvládcu.
Ako bolo úbohej, môže si každý pomyslieť. Ale čo mala robiť? Vítek tu nebol, a tak musela mlčať. To jediné si vyprosila, aby sa svadba slávila až o rok a deň. Rodičia boli radi, lebo bola ešte príliš mladá. Ženích by si to bol samozrejme rád zakázal, najmä keby bol vedel o jej dohode s Vítkom. Zatiaľ sa ale tešil z toho, že tak ľahko prišiel k sláve, a radšej mlčal. Na pána vedel dobre hrať, len že sa tým čoskoro každému znechutil, takže nebolo človiečika v celom meste, ktorý by nebol kňažnú ľutoval, že sa jej má dostať taký nafúkaný hlupák. Ona sa však každej príležitosti vyhýbala, kde by sa s ním musela stretnúť, a radšej žila ticho a osamote.
Zatiaľ chodil Vítek ďaleko široko po svete. Tu pomohol tomu, tu zas onomu, takže kamkoľvek prišiel, všade ho radi videli, až sa jeho meno rozhlásilo. Najviac však pomáhal so svojimi psami kráľom a kniežatám bojovať proti nepriateľom; tým získal veľké bohatstvo a šľachtický stav. Preto myslel, že je teraz čas, aby sa k svojej drahej kňažnej vrátil ako dôstojný ženích. Ale bol ďaleko, ba niekoľko sto míľ od nej vzdialený, a rok sa takmer chýlil ku koncu. Sadol teda na loď a vydal sa na cestu cez more. Nebol už sám so svojimi psami, ale mal so sebou mnoho ľudí a vecí, a preto bola jeho cesta tiež ťažšia. Raz pristáli pri jednom ostrove, Vítek so svojimi vernými spolucestujúcimi vystúpil z lode na zem a prechádzal sa po ostrove. A zbadal na strome krásnu bielu holubičku.
„Ej, ej, kdepak si sa tu vzala, moja krajanka?“ povedal prekvapený Vítek, a holubička zletela zo stromu, sadla mu na plece a prítulne ho zobáčikom zobkala do tváre. „Keby si mi radšej povedala, čo je v tých našich krajoch nové a čo asi robí moja milá.“
„Bude mať o tri dni svadbu, a Teba túžobne očakáva,“ zašepkala holubička.
Zarazený nad zvláštnou holubičkou zostal Vítek stáť, čoskoro sa však spamätal a opýtal sa jej, koho si má vziať. Holubička mu všetko povedala, čo sa s kňažnou stalo.
Vtedy Vítek konečne oľutoval svoju zbrklosť. „Ach, ako ju teraz vyslobodím?“ nariekal, „keby loď letela, predsa by tam za tri dni nedoletela.“
„A čo keby sa svadba ešte o tri dni odložila?“ povedala holubička.
„A kto by jej to povedal?“ Vtedy sa prikotúľal Pozor a lichotivo sa okolo pánových nôh točil. „Hľa, na Teba som bol takmer zabudol,“ povedal radostne Vítek, a vytiahol polovicu závoja spoza pazuchy, omotal ju vernému Pozorovi okolo krku. „Komu ho máš odovzdať, to Ti nemusím osobitne prikazovať; ale ak predsa tretí deň bude svadba, tak ženícha roztrhaj a zostaň tam, kým neprídem.“
Sotva to pán dopovedal, letel Pozor cez hory a doly. Vítek sa obzeral po holubičke, ale tá bola už preč. Vrátil sa teda rýchlo na loď a sľúbil plavcom mnoho peňazí, ak ho šiesty deň privezú až tam, kde býva jeho milenka. Vietor bol priaznivý, a tak šťastne plávali.
Pozrime sa teraz zase na princeznú. Keď sa rok pomaly chýlil ku koncu, usiloval ženích o to, aby sa svadba konala. Kráľ sa tiež za neho prihováral, a že si princezná sama určila rok a deň, musela teraz bez odkladov súhlasiť.
Pozývali sa teda hostia, varilo sa v kuchyniach už niekoľko dní, ako sa aj tisíc iných radovánok chystalo na všetkých miestach. V deň svadby ráno, keď sa kňažná mala už stroiť na obrad, priletel do jej komnaty biely pes a rovno si ľahol k nohám. Od strachu chcela zavolať na služobníctvo, ale vtom zbadala, že má pes okolo krku závoj, ktorý bola pred rokom sama dala Vítkovi; a hneď si spomenula na jeho slová, aby verila tomu, kto jej tú pamiatku opäť prinesie.
„Ach, azda je mŕtvy!“ nariekala kňažná; ale Pozor sa točil stále okolo nej a krútil hlavou, až si to princezná všimla.
„Nie je mŕtvy, že krútiš hlavou, ty dobré zviera? Je azda tu?“
Pozor zase krútil hlavou.
„Ale príde azda?“
Vtedy na ňu radostne vyskakoval.
„Kedy príde? Ach, keby som to vedela! No, nech je ako chce, sobáš musí byť odložený.“ A zavolala hneď komornú, aby jej došla po lekára, a povedala, že je chorá a že sa nemôže svadba sláviť. Potom si ľahla do postele.
Lekár, muž starý a telom i dušou jej celkom oddaný, pozoroval už dávno, že si ženícha neberie rada; preto sa nečudoval, keď ho nevesta prosila, aby povedal, že po tri dni aspoň lôžko opustiť nesmie. Ako prišla matka, kládol jej na srdce, aby sa svadba aspoň na tretí deň odložila, že je princezná veľmi slabá, a že by to azda mohla byť jej smrť, keby ju nútili. Matka plná starostí bežala hneď ku kráľovi, aby to dal verejne oznámiť.
Touto lsťou si kňažná ešte tú krátku lehotu získala. Pozor sa od nej ani nepohol. Keď sa na dvore čudovali, odkiaľ ten pes prišiel, vzal to lekár na seba, vraviac, že ho princeznej priniesol ako dar. Rýchlo však uplynuli aj tieto tri dni, a Vítek tu ešte nebol. Už druhýkrát pripravená stála nevesta čakajúc, kým bude musieť odísť ku stolu, lebo sa mala pred svadbou konať veľká hostina. Úzkosťou hnaná vyslala Pozora, aby sa pozrel, či jeho pán neprichádza. Pozor bežal najprv do hostinca, a jedným skokom visel okolo krku svojmu pánovi, ktorý práve so svojou družinou stál pred hostincom a na dvor sa chystal.
„No vítam Ťa, ty dobré zviera, čo robíš?“ pýtal sa Vítek, „ako si sa mal? Čo robí moja kňažná?“
A Pozor, akoby na všetko odpovedal, tak rozumne na pána hľadel a stále len poskakoval, akoby ho volal za sebou. A vydal sa Vítek na cestu na dvor. Bolo až milé pozrieť sa naňho, ako pekne mu ten skvostný odev pristal. Pri bráne stál osedlaný kôň a niekoľko služobníkov, ktorí ho mali doprevadiť k neveste.
V zámku už sedeli pri stole a hodovali; len nevesta nič nejedla a od strachu neustále hľadela ku dverám, či milenec neprichádza. Vtom vojde sluha ku kráľovi a oznamuje, že na dvor prišiel hosť z ďalekých krajín, ktorý by rád s kráľom prehovoril.
„Je mi vítaný, nech vojde a stoluje s nami,“ odpovedal kráľ.
Sluha odišiel a po chvíľke neznámemu dvere otvoril. Azda by bola princezná Vítka v tom nádhernom odeve ani nespoznala, keby jeho psi neboli pri ňom. Kráľ hosťa vľúdne privítal a vedľa seba a nevesty ho posadil, začo mu obaja milenci v srdci ďakovali.
Každý sa teraz Vítka vypytoval, aké novinky nesie. A on, majúc jazyk dosť obratný a vtip bystrý, zabával celú spoločnosť. Nakoniec sa obrátil ku kráľovi a povedal:
„Je to rok, čo sa v jednej krajine prihodila neobyčajná udalosť, ktorú by som však nerád tu verejne rozprával, samozrejme ak sa to Vašej kráľovskej Milosti páči ..... “
„Len rozprávajte, nech je to čokoľvek,“ nabádal kráľ.
„Ide o jedného sluhu, ktorý mal u svojho pána úplnú priazeň a lásku, ale hanebne jeho i jeho rodinu oklamal. Lstivým podvodom chcel všetkých navždy urobiť nešťastnými, keby to ruka Pánova nebola zmarila. Skôr však, než začnem, pýtam sa verejne, keby sa to bolo stalo jednému z Vás, čo by ste takému človeku urobili?“
„Keby som ja takého zlosyna u seba choval, ktorý by sa takých hanebností dopustil, dal by som ho v tú chvíľu štyrmi volmi roztrhať,“ povedal ženích.
„Sám si si vyriekol rozsudok smrti!“ zvolal Vítek a vstal. „Ty si ten zlosyn, ktorý sa takých neprávostí dopustil a navždy kráľovskú rodinu nešťastnou urobiť chcel.“ Na tie slová všetci od stola vstali a žiadali od Vítka vysvetlenie, ženích však zbledol a celý sa triasol. Hoci Vítka nepoznal, pretože ho v tvári nevidel, keď sa s kňažnou lúčil, predsa vtedy tých psov zbadal, ktorých si teraz od samej radosti ani nevšimol, až keď sa k pánovi privliekli. Vtedy len tušil, kto je asi ten cudzinec.
Vítek začal všetko rozprávať, ako sa to udialo, a keď dokončil, vytiahol polovicu závoja, ktorú mu kňažná po Pozorovi poslala späť, a deväť jazykov z deviatich hláv ľútej saně. „Nech princezná prinesie polovicu svojho závoja,“ povedal Vítek, „aby ste sa o pravde mojej reči presvedčili.“
Princezná bez meškania priniesla druhú polovicu a priložila ju k jeho, a boli presne rovnaké. Potom Vítek prikázal, aby mu podali tých deväť hláv, ktoré kráľ tiež uschované mal. Keď ich doniesli, nemala ani jedna jazyk, preto každý začínal veriť, že opovážlivý kočiš je vinný podvodom. Aby sa všetko vysvetlilo, začala princezná rozprávať o hanebnom konaní pacholka, a vtedy sa všetci naň nahnevali. Kráľ hneď rozkázal, aby ho štyri voly roztrhali, aby zomrel takou smrťou, akú si sám prisúdil. Podvodník prosil, plakal, a sama princezná sa prihovárala, ale kráľ sa nedal obmäkčiť. Vinník musel touto smrťou zísť zo sveta, ako si zaslúžil.
Na druhý deň slávil Vítek s princeznou svadbu tak skvostnú, že čo mesto mestom stálo, nikto takú nádheru dosiaľ nevidel. Boli šťastní. Kráľ a kráľovná Vítka veľmi milovali a poddaní ho ctili, lebo bol prívetivý a dobrý.
Po nedlhom čase, keď sa raz v záhrade prechádzal, videl zase holubičku, ktorá mu vtedy správu o kňažnej na ostrov priniesla. „No hľa,“ povedal Vítek a šiel bližšie k stromu, „odkiaľ prichádzaš a kde si bola?“
„U Tvojej sestry, kráľu,“ odpovedala holubička, „ona je chorá, a čoskoro azda umrie, ale Ty by si ju mohol uzdraviť, keby si ju šiel navštíviť.“ Po týchto slovách holubička zmizla.
Kráľ Vítek často spomínal na svoju sestru, predsa však nemohol zabudnúť, že sa k nemu tak falošne správala. Teraz však, keď počul o jej chorobe, na všetko zabudol, a umienil si, že po ňu čo najskôr pôjde. Šiel teda k svojej manželke a povedal jej, že jeho sestra je chorá. Ona ho karhala, že k nej už dávno nešiel a úbohú tak dlho nechal trápiť sa. Prikázala mu, aby čo najrýchlejšie pospešil, aby ju ešte nažive zastihol.
Kráľ vzal teda svojich psov a niektorých zo služobníctva, sadol na koňa a išiel k sestre. Šťastne tam prišli a sestru ešte živú našli, tá s nevysloviteľnou radosťou brata privítala, keď počula, že jej odpúšťa a chce ju vziať na dvor. Choroba ju opustila a prípravy na cestu boli krátke. Čo mohli pobrať z klenotov a drahých vecí, to vzali, ostatné tam museli nechať. Kráľ kopec zamkol a všetci odišli.
Kráľovná privítala manželovu sestru vľúdne a viedla ju do skvostných izieb, ktoré pre ňu dala pripraviť, aby sa po ceste zotavila. Ona však nemyslela v srdci tak, ako sa tvárila, nemohla zabudnúť, že ju brat tak neľudsky od seba odstrčil. K tomu nemala také dobré srdce ako Vítek, ale bola veľmi pomstychtivá a závistlivá, a preto sa rozhodla, že sa bratovi musí pomstiť. Mala po ruke slúžku, ktorú si peniazmi na tento účel získala na svoju stranu. Išlo len o to, akou smrťou by ho dostala zo sveta, aby sa to nezistilo. Napokon určila, že dá urobiť dlhý nôž, ktorým potom prerazí lôžko, aby sa brat, keď bude líhať do postele, nabodol na hrot.
Pozor, ten večný všadebol, počul a videl, čo sestra nastrojila, a hneď to oznámil svojim štvornohým bratom. „Teraz je zle s naším pánom,“ povedal im, „keby sme ho len mohli varovať! Ale ako? Nedáme mu ľahnúť, alebo vytiahneme nôž z postele, ak nám v tom nebudú prekážať!“
Nebolo však nič platné; na druhý deň bol veľký lov, a oni museli všetci traja s pánom, odkiaľ prišli až neskoro v noci. Po večeri, keď sa Vítek odobral do spálne, aby si pospal, začali ho psi trhať a ťahať, aby len nelíhal do postele. A nevedel, čo to znamená. „Či ste sa zbláznili? Som celý vysilený, a keď si chcem odpočinúť, nechcete ma pustiť do postele.“ Napokon celý nahnevaný rýchlo skočil do postele, a viac ani nedýchol; nôž mu prerazil rebrá. Úbohí psi si nevedeli rady a nariekali, že ich pán nechcel skôr poslúchnuť. Čo robiť? Vzali ho ľahunko z postele, položili na mäkké koberce a Lámej nôž zo zlosti rozdrobil na kúsky. Ale tým pánovi nepomohol. Vtedy zase ukázal Pozor svoju múdrosť.
„Už viem, ako mu pomôžeme, bratia, práve mi to napadlo. Pamätáte sa, ako sa náčelník tých lupičov, ktorého ste vtedy roztrhali, opäť vyliečil? Ja pre tú masť pobežím, Lámej zostane tu a Trhej pôjde so mnou.“ To povedal a obaja hneď odbehli. Keď k miestu, kde bola vysoká jedľa, pribehli, musel ju Trhej vytrhnúť, potom vyhrabali pod ňou zlatý kalich a utekali s ním, čo mohli, späť. S úzkosťou ich Lámej očakával. Vtedy prileteli, kalich otvorili, najprv krv z rany jazykom vyčistili a potom ju mastou natreli. V okamihu začal kráľ dýchať, a za chvíľu vstal. S údivom hľadel okolo seba; tu ležal polámaný nôž, zlatý kalich s mastou, tu lôžko plné krvi a roztrhané. Pomaly si na všetko spomenul, ako sa to udialo, a teda ľahko uhádol, že išlo o jeho život. Kto však bol vinný? Museli to psi vedieť, pretože ho varovali. „Viete, kto mi to lôžko pripravil?“ pýtal sa ich. Pozor hneď k pánovi pristúpil a hlavou akoby prisvedčoval.
„Teda Lámej s Trhejom, choďte a roztrhajte ho, nech je to ktokoľvek.“
Tí radostne odbehli, a keď sa prederali viacerými dverami, prišli až do spálne pánovej sestry a jej dôverníčky. Bolo na čo pozerať, s akou chuťou ich psi schmatli, von vytiahli a na kusy roztrhali.
Ráno, keď sa Vítek zobudil, pribehli k nemu ľudia a povedali, aké nešťastie sa stalo jeho sestre. Zľakol sa samozrejme, ale vedel, že sa jej krivda nestala, a preto mlčal.
Zamyslený vošiel do záhrady a za ním všetci traja psi. Boli smutní a stále sa okolo neho otáčali, akoby mu niečo rozprávali.
„Čo chcete?“ pýtal sa ich kráľ.
„Milý pane,“ povedal Pozor ku kráľovi, ktorý z toho bol celý omámený. „Veľa dobrého sme Ti urobili, ako aj Ty si nám vždy dobrým pánom bol, ale ešte jednu službu nám musíš preukázať, bude to posledná, a ňou nás vyslobodíš.“
„Čo to má byť?“
„Musíš nám všetkým trom odseknúť hlavy.“
„Nie, nie, to odo mňa nežiadajte, ako by som to mohol urobiť?“
„Teda nás nechceš vyslobodiť?“
„Veď sa to nemôže stať inak?“
„Nikdy! My sme traja bratia z kniežacieho rodu; títo dvaja boli veľmi silní, ja zasa učený a múdry, ale že sme tých čností používali na zlé a ľud sme trápili, dotkla sa nás ruka spravodlivosti a my sme náhle umreli, naše duše však vošli do zvieracích tiel. To, čo nám príroda ako ľuďom dala, malo nám aj ako nerozumným zvieratám zostať, ale vždy len na prospech ľudstva obrátené byť. Preto sú títo dvaja silní, ja rozumný. My sme mali trom dobrým osobám pomôcť, troch zlých zo sveta zničiť, nám potom ten, komu najviac dobrodenia preukážeme, nakoniec hlavy odseknúť. Tá holubička bola naša sestra, ktorá k nášmu vyslobodeniu prispievala. Ty si tretí, ktorému sme pomáhali a slúžili, Tebe sme najviac dobrodenia preukázali, Ty nám teda urob poslednú službu.“
Na tie slová sa kráľ už nemohol vzpierať, hoci dosť nerád svojich dobrodincov stratil. Vytiahol teda meč a všetkým trom hlavy sťal. Vtedy vyletela z každého krásna biela holubica. Keď trikrát obleteli kráľovu hlavu, zmizli v oblakoch. Smutný odišiel kráľ do zámku, kde kráľovná porodila krásneho synčeka. Radosťou na všetko čoskoro zabudol a žil spokojne a šťastne, ani si už nikdy nemusel priať pomoc psov.