Tri ruže

V jesenických horách rúbal drevo chudobný drevorubač. Celý život prežil v lesoch ako jeho otec i dedo. Drevárska píla a širočina sa v ich rode po roky dedili z otca na syna.
Toho jesenného dňa sa drevorubačovi nedarilo. Jeseníky zaliehala skorá sychravosť, blížiaca sa zima sa ohlasovala chladom a vlhkom. Od rána pleskal dážď do pôdy. V premoknutom papraďovom poraste sa váľali hmly a prúdy vôd, padajúce zo zachmúrenej oblohy, sa ich snažili zraziť k zemi. A sotva sa oblaky trochu roztrhali a letely k obzoru, nový príboj hustnúcich mrakov dolehol na končiare vysokých smrekov, až sa zotmelo.
Drevorubač spoznal, že v takom počasí už veľa práce nenarobí. Hoci bol zvyknutý zdržiavať sa hlboko v horách celkom sám, mokrý a studený les ho predsa len trochu desil. Prehodil si teda cez hlavu vrece, aby celkom nepremokol, a zbieral náradie, že sa odoberie domov, veď ho aj tak čakala ďaleká cesta.
Vtom za jeho chrbtom zapraskalo krovie a keď sa drevorubač rýchlo otočil, zazrel neznámeho človeka, ktorý práve vystúpil z porastu na planinu. Musel to byť cudzinec, súdiac podľa odevu: mal zamatové nohavice a cez plecia pelerínu, na smolných vlasoch baret.
„Neľakaj sa ma, neprichádzam v zlom,“ pozdvihol cudzinec ruku, keď si všimol drevorubačov úlek. „Prišiel som až z ďalekej talianskej krajiny, aby som v tomto kraji našiel jazierko, ktorému sa vraví Mechové.“
„Mechové jezírko?“ zarazil sa drevorubač. „Och, neradil by som ti, pane, aby si sa k nemu čo len priblížil, dejú sa tam čudné veci!“
„Myslíš azda, že som podnikol tak dlhú cestu nadarmo?“ odbil ho Talian. „Nebojím sa a v jazere sa vyznám,“ dodal ešte, vybral spoza pazuchy zvitok pergamenového papiera a ťažkým prsteňom, ktorý nosil na prste, naň zaklopal. „Toto je mapa potopeného mesta Hunohradu a ja podľa nej nájdem na dne jazera poklad, ktorý zmizol spolu s mestom v čiernej vode.“
Drevorubač sa otriasol, taká myšlienka sa mu zdala rúhavá. Ponoriť sa do Mechového jezírka! Veď nadarmo sa nehovorí, že kto by do jeho vody zostúpil, ide si po istú smrť. Veru je to tak, povedal si drevorubač, čím väčší pán, tým ďalej od neho, a už sa chystal na odchod.
„Počkaj!“ zastavil ho cudzinec. „Povedal som, že sa v jazere vyznám. Ale nepoznám cestu k jazeru a ty ma k nemu zavedieš. Neboj sa, ani ty neprídeš skrátka, štedro sa ti odmením.“
Drevorubač by najradšej bežal domov, ale nechcel pred cudzincom vyzerať ako strachopud a aj sľúbená odmena ho lákala, a tak napokon zložil náradie k rozpukanému kmeňu stáročného smreka a išiel.
Prechádzali stmievajúcim sa lesom a ich krok sa dusil vo vysokom machu ako na koberci. Drevorubač sa v tých končinách vyznal ako doma a previedol Taliana rýchlo a bezpečne po chodníku z prútia cez rašelinisko k jazeru.
Avšak po pravde povedané, v tom upršanom jesennom podvečeri sa na brehu tajomného plesa necítil práve najlepšie! Cudzinec naopak nedbal na nič, vytiahol spoza pazuchy mapu, rozvinul ju a porovnával podľa nej nehybnú hladinu a jej pochmúrne okolie. Konečne sa na jednom mieste zastavil a povedal drevorubačovi:
„Tu sa do jazera ponorím. Ty zostaneš na brehu a budeš uprene pozorovať hladinu. Za chvíľu sa na hladine objaví pena. Ak bude biela, podáš mi ruku a vytiahneš ma na breh. Ale ak bude červená, tak nemeškaj a uteč odtiaľto, ani obzrieť sa nesmieš, aby ťa jazero nepohltilo!“
Tak povedal cudzinec a bez meškania vstúpil do vody.
„Pane, nerob to!“ vykríkol za ním drevorubač. „Veď do Mechového jezírka sa ešte nikto neodvážil ani ruku ponoriť. Je to zakliate miesto.“
Lenže cudzinec nedbal a zostupoval do hlbín, mrmlúc v cudzom jazyku akési nezrozumiteľné slová. Ponáral sa do temnej vody po pás, po plecia, až sa voda nad jeho hlavou zavrela. Za chvíľu bolo jazero opäť tiché a nehybné, akoby v jeho vodách nezmizol práve človek.
Drevorubač sa chvel na celom tele a určite by sa bol obrátil a utiekol, ale vtom padol jeho zrak na zvitok pergamenu, ktorý cudzinec zanechal na brehu. Zvedavosť zvíťazila a drevorubač si povedal, že si ten zvitok vezme so sebou na pamiatku na onoho čudáckeho Taliana, ktorého telo už iste leží bez ducha na dne zakliateho jazera. Sklonil sa teda nad pergamenom, ale ako ho chcel zodvihnúť, zvitok sa rozvinul a drevorubač zazrel farebne namaľovanú mapu. Kľakol si k nej a s úžasom hľadel na mesto, iste nesmierne bohaté, s honosnými domami, krámami aj pohanskými chrámami. Pochopil, že je to mesto Hunohrad, utopené na dne Mechového jezírka.
Tak sa zahľadel na farebnú kresbu, že sa skoro zľakol, keď za jeho chrbtom zašplechotala voda. Myklo ním, obzrel sa a neďaleko brehu uvidel ..... bielu penu! A už sa aj vynorila nad hladinu cudzincova ruka. Drevorubač pristúpil a podľa dohody tú ruku zachytil. Za rukou sa vynorila hlava a o chvíľu bol cudzinec na brehu.
Premočený a unavený Talian sa opieral o kmeň zakrpatenej borovice a ťažko dýchal. Keď si trochu odpočinul, usmial sa na drevorubača.
„Čo som ti vravel, že sa v jazere vyznám?“ povedal pyšne.
A keď si všimol rozvinutú mapu, rozjarene do nej plesol dlaňou a pokračoval:
„Všetko je tam dolu presne také ako na mojej mape. Priečelia palácov, podlubie, zdobené balkóny a okná a dvere dokorán a plávajú nimi ryby nevídaných tvarov a farieb.“
Drevorubač k nemu vzhliadol s obdivom. „Ach, to musí byť krása!“ povzdychol si.
„Krása?“ povedal cudzinec pohŕdavo. „Šiel som tam po niečo iné, pozri!“
A vytiahol spoza pazuchy ružu, vytepanú z ryzieho striebra.
„Strieborná ruža!“ vydýchol drevorubač v nábožnom údive.
Ale Talian zlostne vybuchol:
„Strieborná ruža, to je mi niečo! Zlatú som mal na dosah ruky, ležala na okne paláca, lenže som už nedokázal vydržať dlhšie pod vodou. Však ja si ju vytiahnem! Počkaj tu, hneď sa po ňu ponorím. Času nie je nazvyš!“
„Pane, nerob to!“ opäť ho varoval drevorubač. „Veď za túto striebornú ružu môžeš žiť až do smrti v prepychu.“
„Chcem mať zlatú ružu,“ odsekol Talian. „Teraz, keď viem, kde je, idem po ňu na istotu.“
Opäť vstúpil do vody, a ako zostupoval od brehu, voda mu siahala k pásu, k pleciam, až zakryla aj jeho hlavu.
A drevorubač opäť čakal na brehu, uprene hľadel na hladinu a v duchu sa modlil, aby cudzinec neutonul. Tých niekoľko málo chvíľ sa mu zdalo ako celé veky a už sa začal obávať, že temné vody si Taliana ponechali navždy, keď tu sa hladina jazera prudko rozkolísala a na povrch vystúpila biela pena. Drevorubač sa zaradoval, ale mal čo robiť, aby zachytil Talianovu ruku, ktorá sa malátne mihala nad hladinou. Našťastie sa mu predsa len podarilo zachytiť končeky prstov a vytiahnuť bezvládne cudzincovo telo na breh.
Vyčerpaný Talian dlho ležal na zemi a trhane lapal po vzduchu. Jeho prsty pevne zvierali zlatú ružu.
Keď prišiel k sebe, drevorubač ho potešoval:
„Hlavne že si zostal nažive, pane, veď je to zázrak! A zlatá ruža ti zaistí život, o akom sa nesníva azda ani samotnému kráľovi.“
„Úbožiak!“ vykríkol cudzinec zlostne, to boli jeho prvé slová, hneď ako sa prebral k životu. „Čo so zlatou ružou? Diamantovú som tam videl, počuješ, diamantovú! Lenže ma silný vír od nej odniesol a takmer stiahol do hlbín. Ak sa však dokážem tomu víru vyhnúť ..... Tú diamantovú ružu musím mať! Potom budem bohatší a mocnejší ako samotný kráľ.“
Márne ho drevorubač zaprisahával, aby už nevstupoval do čierneho jazera, márne mu bránil ..... Talian ho ešte hrubo okríkol a ako šialený, s očami upretými na hladinu, sa po tretí raz vrhol do hlbín.
Drevorubač čakal na brehu v úzkostiach. A čoskoro sa dočkal: hladina sa rozbúrila, hoci lesom ani vánok neprešiel, a nad vodou sa objavila Talianova päsť, kŕčovito zvierajúca oslnivo žiarivú ružu, ale v nasledujúcom okamihu ruka aj s diamantovou ružou opäť zapadla do hlbín a na povrch jazera vystúpila pena, rudá ako krv.
Drevorubač zdesene vykríkol, obrátil sa a utekal, čo mu nohy stačili, z toho miesta hrôzy.
Medzitým už nastal večer a do starého lesa padla tma, že by dosiahol ďalej, než videl. Hoci si vždy myslel, že v tejto končine pozná každý strom, vyľakaný drevorubač sa motal po lese, akoby prekročil bludný koreň. Až keď sa mraky roztrhali o horské vrcholy, zasvietil na oblohe mesiac a svojím chladným svetlom aspoň trochu ožiaril krajinu. Vtedy si drevorubač uvedomil, že zblúdil ďaleko od domova. Musel ísť celú noc a až nadránom došiel do svojej chalupky pod horami, v ktorej ho očakávala vyľakaná žena s deťmi.
Až po čase sa drevorubač zmienil pred svojimi druhmi o dobrodružstve, aké zažil pri Mechovom jezírku. Ale oni sa mu smiali:
„Čo nám to tu vykladáš? Chceš si z nás robiť blázňov?“
Márne drevorubač prisahal, že sa všetko naozaj stalo, ako rozprával.
„Ak je to tak, kde teda máš tú striebornú a tú zlatú ružu, ktoré Talian vyniesol z jazera na breh?“ pýtali sa ho posmešne.
„V tej hrôze som na ne ani nepomyslel,“ priznal drevorubač. „Možno tam ležia dodnes.“
„Ak ležia, tak si po ne prídeme!“ rozhodli jeho druhovia. „Poď, ukážeš nám to miesto!“
Ale drevorubač ani počuť, veľký strach ho premkol už pri samotnej myšlienke, že by sa mal znovu vybrať k Mechovému jezírku.
Išli teda sami. Hľadali pozorne, ale nenašli nič, vrátili sa naprázdno. Drevorubača vysmiali a odvtedy sa o ňom hovorilo, že mu samota v lese zastrela zmysly.
Iba on sám by mohol povedať, že sa mu o troch ružiach noc čo noc sníva, že ich vidí všetky zreteľne a na dosah ruky, najkrajšia je diamantová, žiariaca dúhovými farbami ..... Ale po celom tom posmechu radšej mlčal a nechal si svoje sny pre seba.