O perníkovej chalúpke

Býval raz jeden chudobný otec a mal dve deti, Janka a Marienku. Chodieval do lesa rúbať drevo a nemohol na deti dozerať; preto keď im, malým deťom, matka zomrela, oženil sa, aby mali deti zasa matku. Ale tá druhá matka nebola dobrá, nemala rada ani otca, ani deti, a otec mal prečo nariekať.

Raz sa tej macoche tie deti tak znepáčili, že mužovi prikázala, aby ich odviedol a aby sa už domov nevracali; márne sa muž bránil deti svoje odviesť, ale žena pokoj nedala, on sa jej bál, a preto so smutným srdcom jedného dňa deťom povedal: „Vezmite si krčiažky, pôjdete dnes so mnou do lesa na jahody.“

Deti od radosti skákali, vzali hneď krčiažky a s otcom sa vybrali do lesa. Keď prišli hlboko do lesa, zaviedol ich otec na veľkú čistinu plnú jahôd, kde všetko len červenelo, a povedal im: „No, milé moje deti, tu si zbierajte jahody, a ja tamto pôjdem drevo rúbať, kým ma budete počuť klepať, budete vedieť, že som na tom mieste.“ Deti dychtivo padli na jahody a otec odišiel nabok, priviazal medzi stromy palicu, ktorú vietor hádzal do stromov, a tá búchala, ako keď sa drevo rúba. Keď tak deti oklamal, vrátil sa domov a deti v lese nechal.

Keď mali deti krčiažky už plné a do sýta sa najedli, začali rozmýšľať, že by sa išli po otcovi pozrieť. – I išli tam, odkiaľ sa po chvíľach ozývalo búchanie palice, ale otca nenašli, len jeho palica visela na strome.

„Kdeže len náš ocko bude, možno išiel domov a nás tu nechal,“ povedal Janko.

„Ale čo si to myslíš, však ocko niekde bude a príde iste po nás, len tu buďme,“ povedala Marienka.

A tak čakali a z dlhej chvíle jedli zasa jahody z krčiažka, až boli krčiažky prázdne, museli ich teda znova naplniť, a tak im chvíľa ušla. Kým sa začalo stmievať, prestalo búchanie palice a deťom bolo úzko, i vzali krčiažky a šli hľadať otca.

„Slniečko sa nižšie berie, k večeru sa zberie, ocko, poďte domov!“ volali lesom; ale žiadnu ozvenu nepočuli.

„To sme už, milý Janko, zablúdili a ocka nenájdeme; musíme tu zostať cez noc,“ povedala Marienka; ona bola staršia a múdrejšia.

„Ale ja sa bojím,“ povedal na to Janko.

„No tak počkaj, ja vyliezem na strom, či neuvidím nejaké svetlo, a do tej strany by sme sa potom vybrali,“ utešovala ho Marienka a hneď aj na strom liezla. – Zo stromu sa pozerala dookola, keď videla z diaľky svetielko, zavolala Janka, aby sa už nebál, zliezla dolu, a do tej strany, kde svetlo videla, sa vybrali. I prišli z lesa von, na zelenú lúku; na tej lúke videli peknú chalúpku a tá chalúpka bola perníková. Šli až k okienku, pozreli dovnútra a videli tam sedieť starú babu a deda.

„Počkaj,“ povedal Janko, „ja vyleziem na strechu, odlomím kus perníčka a budeme sa mať dobre.“

„A ak na nás prídu,“ Marienka sa strachovala – ale Janko bol už na streche a lúpal perníček a Marienke dolu hádzal.

I poslala baba deda, aby sa šiel pozrieť, že sa jej zdá, akoby niekto lúpal perníček. Išiel dedo von a pýta sa: „Kto to na mojej streche lúpe perníček?“

„Ale nie, dedko, to vetrík,“ tenkým hláskom odpovedala Marienka pod oknom – a dedo sa uspokojil. Deti sa boli najedli a pod oknom sa uložili na spánok.

Ráno si vyliezol zasa Janko na strechu, aby si odlúpol kus perníčka, a baba zasa poslala deda pozrieť sa. – Marienka chcela zasa dedka odbyť, ale on ju videl a išiel to babe povedať.

„Rýchlo, Janko, musíme utiecť, inak bude s nami zle,“ volala Marienka na Janka, lebo počula, ako baba deda posiela, aby jej tie deti priviedol, že ich upečie.

Janko skočil zo strechy, Marienka ho chytila za ruku, a utekali, čo mohli a kam ich oči viedli, a dedo sa hnal za nimi, ale že bol tučný a nemotorný, nemohol im predsa stačiť. Veď by mu ani tie detičky neutiekli, keby sa tu bola zrazu nezjavila žena na ľanovom poli.

„Prosím vás, pani mamo, povedzte nám, kade by sme sa mali vybrať; zlý dedo z perníkovej chalúpky nás honí, chce nás upiecť, že sme mu kúsok strechy odlúpili.“

„Tu sa dajte do lesa, tou cestičkou, však ja deda zdržím,“ povedala pliačka a ukazovala deťom do lesa.

Deti utekali ďalej, a o chvíľu pribehol dedo a silno si odfukoval.

„Ženská,“ pýtal sa pliačky, „nevideli ste tadiaľto ísť dve deti?“

„Plejem ľan,“ odpovedala žena, akoby mu nerozumela.

„Ženská, ja sa vás pýtam, či ste tadiaľto videli ísť deti.“

„Až vyplejem a dozreje, budeme ho trhať.“

„Ženská, rozumejte už, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„Až vytrháme, budeme ošúpavať semeno a potom ľan močiť.“

„Ženská, čože nerozumiete, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„Po vymočení prestierať a v peci sušiť.“

„Ženská, vy ste azda hluchá, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„No, a po vysušení budeme trepať a po vytrepaní hrebeňovať.“

„Ženská, nepočujete, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„Tak; no, a po hrebeňovaní budeme navíjať na praslice a priasť.“

„Ženská, čo mi do toho, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„Až napradieme pekných tenkých pradien, budeme motať.“

„Ženská, ženská, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„Až namotáme, budeme tkať pekné tenké plátno.“

„Ženská, čo je mi do plátna, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„Až utkáme, budeme bieliť, až vybielime, budeme strihať a šiť košele, košieľky, šatky a stuhy, sukne a zástery.“

„Ženská, čože si na ušiach sedíte, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti.“

„A tak, čo s tým budeme robiť? – No, budeme sa do toho obliekať a nosiť sa čisto bielo.“

„Ženská, prosím vás, nevideli ste tadiaľto ísť deti?“

„Až to roztrhame? – No, potom to podpálime, urobíme z toho trúd. No, do trúdu budeme potom kresať tak dlho, kým nevydá živú iskričku a boží ohníček ho nestrávi. Boží ohníček sa rozíde v dym, dym potom v povetrí, a to je koniec mojej reči.“

„Ženská, ja som sa vás na to nepýtal, pýtam sa vás, nevideli ste tadiaľto ísť deti?“

„Deti, no, to ste mali hneď povedať, veru videla, išli tamtade tou cestičkou po poliach, a rovno k tomu potoku, kde tie vŕby sú. Ale už ich nedohonite, skákali ako pustovky,“ pri týchto slovách ukázala žena dedovi na opačnú stranu, ako predtým deti poslala. Dedo to spoznal, od zlosti odpľul a naspäť domov išiel, a keď odišiel, aj žena z poľa zmizla a deti prišli domov.