Mlsný Mehmed

Žila kedysi stará vdova, ktorej hovorili kmotra Fata, a tá mala jediného syna, Mehmeda. Bol to výrastok s hlavou plnou chrastov a neustále ho naháňala mlsnosť.
Raz sa takto prechádzal po bazári a uvidel pred krámikom veľmi veľkú kopu všelijakých sladkostí. Začali sa mu zbiehať slinky, ale vo vrecku nemal ani groš. Čo robiť? Šikovne sa pritočil ku krámiku a už mal peknú kôpku maškŕt. Lenže kupec ho uvidel a spustil:
„Zaplať mi za moje najlepšie cukrovinky!“
Čím však mohol Mehmed platiť? Zbehli sa ľudia a poradili kupcovi, aby ho predal do otroctva.
„Kto by si kúpil takého prašivého budižkničomu?“ neveril tej rade kupec, ale predsa len viedol Mehmeda po bazári a vykrikoval:
„Otrok na predaj! Otrok na predaj!“
Prišli až k čajovni, kde sedelo štyridsať šibalov. Keď začuli vyvolávanie, povedal najstarší z nich:
„Kúpme si toho chlapca, bratia. Môže nám pomáhať v domácnosti.“
Keďže im ešte zostalo niečo peňazí, čoskoro sa s kupcom dohodli a Mehmeda odviedli k sebe.
To by som Vám neprial vidieť, ako to u nich vyzeralo! A tak sa Mehmed hneď chopil metly. Všetko pozametal a vymyl tak, že by to lepšie nedokázalo ani štyridsať gazdiniek. Potom uvaril dobrý čaj a pripravil obed. Šibali boli nadmieru spokojní a libovali si, ako dobre kúpili.
Raz sa všetci opili a kohosi napadlo:
„Kto sa odváži zatĺcť klinec do polorozpadnutého kúpeľa za cintorínom?“
Nikto nenabral odvahu, a tak najstarší povedal:
„Pošleme tam Mehmeda.“
Zavolali chlapca a on súhlasil:
„Prečo by som nešiel? Veď to nie je nijaká ťažká práca.“
Vzal kladivo, strčil si klinec za opasok a šiel. Pri kúpeli si posunul baranicu do týlu a udrel na klinec. V odpovedi sa ozval hrozivý hlas:
„Prekliaty Mehmed! Čo si to dovoľuješ?“
Chlapec sa obzrel, ale nikoho nevidel. Rozmachol sa teda znova a zase niekto zreval:
„Čo nepočuješ, čertovo kopyto? Netĺč klince do môjho domu!“
V tej chvíli stena praskla a na Mehmeda sa vrhol džin. Bol vysoký ako minaret a hlavu mal ako kupolu mešity. Schmatol chlapca a chcel mu rozbiť hlavu o stenu. Ale Mehmed sa nedal, chytil džina okolo drieku a stisol tak, že mu zapraskali kosti a zliezla jedna vrstva kože.
Džin sa vykrútil a dal sa na útek, ale Mehmed ho na poslednú chvíľu chytil za nohu. Džin ňou mykol a chlapcovi zostala v ruke ponožka. Mehmed ju schoval za opasok a potom konečne mohol zatĺcť klinec. Keď bol hotový, zamieril na bazár.
Nechajme ho ísť a ja Vám poviem o štyridsiatich šibaloch.
Tí medzitým vytriezveli a vidia, že chlapec nie je doma. Najstarší sa po ňom začal vypytovať.
„Sám si ho predsa poslal zatĺcť klinec do starého kúpeľa za cintorínom!“
Najstarší sa zahanbil a zaúpel:
„Čo som to urobil? Vyhnal som ho na istú smrť!“
A tak sa pozbierali a pospiechali ku kúpeľu, aby nešťastníka pochovali.
Nechajme ich bežať a Vy počúvajte o Mehmedovi.
Ten prišiel ako vždy na bazár. A len čo uvidel hrozienka, chalvu a mandle, začali sa mu zase robiť slinky. Už si ich chcel nechať prejsť, ale vtom si spomenul, že má za opaskom ponožku.
„Počúvaj, kupec, koľko sladkostí mi dáš za toto?“ a ukázal ponožku.
Len čo ju kupec uvidel, začal sa dožadovať:
„Mal som štyridsať párov takých ponožiek a niekto mi ich všetky ukradol! Teraz som chytil zlodeja!“
A hneď volal správcu bazára so strážou.
„Doniesol som si tú ponožku zo starého kúpeľa za cintorínom,“ vyhováral sa Mehmed.
„Neklam! Tam boli iní paši než Ty a nikdy sa žiaden z nich nevrátil.“
Správca bazára rozkázal kupca i Mehmeda odviesť k šáhovi.
„Tento prašivec mi ukradol štyridsať párov ponožiek, ó pane vesmíru,“ žaloval obchodník. A šáh hneď zavolal kata.
„Ach jaj,“ zaúpel Mehmed. „Najprv vypočuj aj druhú stranu, a potom sa až poobzeraj po katovi.“
„Čo si to dovoľuješ, prašivý darebák? Dám Ťa okamžite podrezať ako baránka! Ale aby si poznal, že som milostivý, udeľujem Ti slovo.“
Mehmed teda všetko do podrobností vypovedal a dodal:
„Nech sa upevní Tvoje zdravie, ozdoba panovníckeho stavu! Daj nám štyridsať dní lehotu. Ak ja neprinesiem ponožky, ako je táto, prepadol som hrdlom. A ak ich neprinesie kupec, potom mi budú patriť všetky maškrty z jeho krámu.“
„Dobre,“ súhlasil šáh, ale kupec sa začal vrtieť:
„Zváž svoje dobrodenie, najspravodlivejší vládca. Never tomu otrapovi. Veď nám za seba ani nemôže nechať nič do zálohy. Pustíme ho a môžeme ho vidieť. Uteče bohvie kam.“
„Máš pravdu,“ ťahal sa za fúzy šáh a nevedel, čo robiť.
„Ponúkam nie jedného rukojemníka, ale hneď štyridsať, ó pane nad osudmi bezmocných,“ vmiešal sa Mehmed.
Ale opusťme ho teraz a Vy počúvajte, čo Vám chcem povedať o štyridsiatich šibaloch. Tí sa opatrne prikradli ku kúpeľu a vidia: klinec trčí z múru a po Mehmedovi ani stopy. Šli teda na bazár, či sa niečo nedozvedia. A tam započuli, že Mehmeda odviedla stráž k šáhovi.
„Bratia,“ povedal najstarší šibal. „Musíme mu pomôcť.“
A hneď sa rútili do šáhovej súdnej siene a vidia, ako sa okolo Mehmeda podozrivo obšíja kat. Len čo ich chlapec zbadal, ukázal na nich:
„Tamto prichádza moja záruka! Čo povieš teraz, obchodník?“
Čo mohol kupec povedať? Nezostávalo mu nič iné, než súhlasiť.
Druhého dňa zavčasu ráno si Mehmed hodil cez plecia mošnu a vybral sa do sveta. Pritiahol si remienky na topánkach a kráčal po rovine, po doline, po lúkach i cez kopce, až sa napokon zatúlal na morský breh. V prístave stála loď, ktorá sa práve chystala odplávať. Mehmed nezaváhal a nastúpil na ňu.
Plávali deň, plávali dva. Tretieho dňa sa dostali do stredu mora. A kde sa vzala, tu sa vzala, zrazu pred nimi obrovská veľryba.
„Beda nám,“ zaúpel kapitán. „Kupci a obchodníci, ponáhľajte sa! Hoďte niektorý tej oblude svojho otroka, inak nám rozbije loď a všetci zahynieme!“
Lenže kupci a obchodníci sa začali hádať. Nikto nechcel kvôli ostatným obetovať svoj majetok. Nech to urobí ten druhý!
Mehmed ich počúval a potom navrhol:
„Zoberte sto zlatiek a ja skočím do mora sám. Ak sa zachránim, budú peniaze moje, ak nie, dajte ich mojej matke, kmotre Fate.“
Kupci sa potešili a čoskoro boli zlatky pokope. A Mehmed skočil do mora, ako sľúbil. Jednou rukou chytil veľrybu za hornú čeľusť, druhou za spodnú. Veľryba sa síce zbavila vrstvy kože, ako sa namáhala, ale Mehmeda predsa len skoro prehltla. Na poslednú chvíľu sa chytil za krúžok, ktorý mala v nose, a vytrhol jej ho. Veľryba zrevala od bolesti a Mehmeda vypľula až na palubu.
Mehmed schoval krúžok za opasok a povedal obchodníkom:
„Urobil som, čo som povedal. Kde sú peniaze?“
Ale keďže nebezpečenstvo už bolo zažehnané, kupcom sa nechcelo zlatky vysoliť.
„Pekne Ťa pohostíme a budeme vyrovnaní.“ ponúkli mu.
Keď Mehmed uvidel všetky tie datle, figy, hrozienka a sladký hrášok, neodolal. Hneď sa do maškŕt pustil a netrvalo dlho, mal všetko v sebe.
Medzitým loď pristála. Mehmed vystúpil na pevninu a ani sa s prefíkanými kupcami nerozlúčil. Zase kráčal po rovine, po doline, po lúkach i cez kopce, až ho nohy napokon doniesli k akémusi mestu.
Bolo to však čudné mesto. Brána otvorená, na bazári vyložený tovar, z ohnísk sa dymilo, chlieb sa piekol v peciach. Nikde však ..... na ulici, na námestí, v domoch ..... ani živáčika.
Mehmed tu uštipol rahat, tam zlízol hrozienko, až prešiel naprieč celým mestom. Za protiľahlou bránou natrafil na hlboko vychodený chodník.
„Zrejme ním odišlo celé mesto,“ napadlo ho a pustil sa po ňom tiež. Chodník ho vyviedol na pahorok, potom z neho dolu a už stál pred pochmúrnou pevnosťou s dôkladne zavretými bránami. Nerozmýšľal a zabúchal na ne.
„Prekliaty Mehmed, čo tu hľadáš?“ ozvalo sa zvnútra. „Keď sem zabehne mul, polámu si nohy, keď priletí vták, vykĺbi si krídla!“
Mehmed však povedal posmešne:
„Netáraj! Keby si bol bohatier, neskrýval by si sa. Ak sa ma nebojíš, ukáž sa!“
Zem sa zatriasla, brána vypadla z pántov a pred Mehmedom stál bohatier. Vysoký ako minaret, hlavu ako kupolu mešity a fúzy ako snopy zastrčené za ušami. Chytil Mehmeda za ruku a chcel ním tresnúť o zem. Lenže ten mu ju tak stisol, že bohatierovi zliezla vrstva kože. Nakoniec bol rád, keď ruku vytrhol a mohol sa dať na útek. Mehmedovi zostal v dlani len prsteň, ktorý protivníkovi stiahol z prsta. Schoval ho za opasok a pokračoval v ceste.
Išiel desať dní a desať nocí a jedenásteho večera prišiel k nedobytnému zámku. Jeho veže sa strácali v oblakoch a dovnútra sa nemohla dostať ani myš. A Mehmed by sa bol tak rád vyspal pod strechou! Obišiel hradby, ale nikde nenašiel ani škáročku. Až napokon si všimol, že na jednom mieste prýšti hradbami voda. Vsunul sa teda do otvoru, zodral si pritom prašivú kožu z hlavy, ale predsa len sa dostal dovnútra.
Nikto nikdy nezazrel taký nádherný sad. Bol naplnený slávičím trúbením, stromy sa v ňom dvíhali k modrému nebu a na každej vetve viseli rozmanité plody. Chlapec ich už chcel ochutnať, ale potom si povedal:
„Pozor, Mehmede, toto nie je obyčajný sad!“
Nevedel, kam sa obrátiť, a tu začul zurčať vodu, ako by to hrali najlepší hudobníci. Išiel teda za zvukom a uvidel fontánu vyloženú achátmi a perlami. Vedľa ležal koberec a na ňom veľa najvybranejších maškŕt. Mehmed sa dlho nerozmýšľal a sadol si k tej hostine. A keď všetko zjedol, schoval sa za ružový ker.
Netrvalo dlho a priletely tri holubice. Len čo dosadli do trávy, premenili sa na tri spanilé dievčatá. Každá akoby hovorila slnku: nevychádzaj, stačí, že som vyšla ja!
Dievčatá sa veľmi čudovali, že sú misy a taniere prázdne.
„Keby som vedela, že nám to zjedol Mehmed, syn kmotry Faty, odpustila by som mu,“ vraví prvá. „Desať rokov sme sa, sestričky, nevideli. Bývala som po celý ten čas v jednom starom kúpeli za cintorínom a každého, kto tam zablúdil, som postrašila tak, že padol na mieste mŕtvy. Potom však prišiel Mehmed a premohol ma. Chcela som utiecť, lenže on ma chytil za nohu a stiahol mi ponožku, ktorú som pletla sedem rokov a ktorá sa nikdy nepodrie. Ešte že som zachránila holý život! Ale keby tu bol Mehmed s nami, vzala by som si ho za manžela.“
„Každý, kto sa dostane Mehmedovi do rúk, sa zle poperie,“ pridala sa druhá. „Ja som žila desať rokov v mori. Zo všetkých lodí mi ochotne hádzali niečo na zub. Zrazu sa tam však objavil Mehmed a vytrhol mi krúžok z nosa. Aj ja by som si Mehmeda vzala za muža.“
„Sestry,“ začala najmladšia a najlahodnejšia. „Ja som bývala v pochmúrnej pevnosti a ľudia sa ma tak báli, že radšej opustili mesto. Potom však prišiel Mehmed. Schmatol ma za ruku a stisol, že mám dodnes pochroumané prsty. Vyslobodila som sa, ale môj najvzácnejší prsteň zostal v jeho dlani. Kiežby bol medzi nami, tak rada by som sa za neho vydala!“
Mehmed ich vypočul a potom vystúpil z ruží.
„Som tu, krásavice!“ zavolal. „Najprv mi však prinesiete sedemdesiatdeväť ponožiek, ktoré patria k tejto. Potom sa dohovoríme o ďalšom.“
Kde sa vzali, tu sa vzali, boli ponožky pred ním. Mehmed ich nastrkal do mošny a povedal:
„Ožením sa s tou z Vás, ktorá ma najrýchlejšie dopraví domov.“
Najstaršia sa zamyslela a vraví:
„Stačí mi na to týždeň.“
Stredná ju pretromfla:
„Mne tri dni.“
A najmladšia sa začervenala a zašepkala:
„Zajtra môžeš poobedovať doma.“
Mehmeda potešilo, že najrýchlejšia je práve ona. A tak zavolal sudcu a spísali manželskú zmluvu.
Druhý deň zavčasu ráno ho jeho žena premenila na steblo a seba na holubicu, vzala steblo do zobáčika a vzlietli. Pred obedom boli pri bránach Mehmedovho rodného mesta. Tam sa premenili zase na ľudí.
„Schovaj sa tu niekde, milá manželka,“ požiadal Mehmed. „Zabehnem domov po čádor. Bez závoja nemôžeš ísť na ulicu.“
Ponáhľal sa za matkou, ale tá sa do neho pustila:
„Kde by som mala vziať závoj? Čo si mi niekedy nejaký kúpil? Ani ty, nezdarník, ani Tvoj nebohý otec!“
Nakoniec si však predsa spomenula, že zo závoja ušila vankúš. Rýchlo ho rozpárala, a tak ako bol, olepený perím, dala závoj synovi. Mehmed svoju manželku zahalil a odviedol ju mestom k chatrči kmotry Faty.
Dlho sa však doma nezdržal a vybral sa pozrieť na bazár. Cestou popri krčme si vyprosil trochu vody z ryže, ktorú chcel krčmár vyliať, a začal popíjať. V tom sa však zbehol zhluk ľudí a celá tlupa zamierila k šáhovmu palácu. A jeden z tlupy, ako sa tisol popri Mehmedovi, mu misku vylial.
„Čo robíš, hlupák?“ rozčúlil sa Mehmed.
„Všetci bežia na to divadlo a len Ty sa napájaš,“ okríkol ho ten človek.
„Na aké divadlo?“ spýtal sa Mehmed.
„Dnes vypršala lehota, ktorú dostal syn kmotry Faty. A keďže po ňom niet ani vidu, ani slychu, chystá sa poprava štyridsiatich rukojemníkov.“
Mehmed sa buchol päsťou do čela, nechal zvyšok vody vodou a uháňal domov. Tam schmatol mošnu a rovno na popravisko! Kat už dvíhal meč, keď sa Mehmed predral k šáhovi a ukázal mu ponožky. Na poslednú chvíľu dal panovník znamenie, aby sa poprava nekonala.
„A kde je kupec?“ spýtal sa Mehmed. „Nech sa pochváli svojimi ponožkami.“
Veľmi nerád pritiahol obchodník raniec. Každý hneď na prvý pohľad spoznal, že jeho ponožky pleli ženy v susedných dedinách. Všetok jeho tovar mal teda pripadnúť právom Mehmedovi, ale šáh povedal:
„Najprv mi tie ponožky daj, a potom uvidíme.“
Taká nespravodlivosť Mehmeda pobúrila, a tak odsekol:
„Keby Ti oči závisťou z jamiek vyliezli, nedostaneš ani jedinú. To si radšej nechám prejsť chuť na kupcove sladkosti. A teraz prepusť rukojemníkov!“
Potom Mehmed podelil šibalov zázračnými ponožkami, a najstarší z nich povedal:
„Vraciame Ti slobodu, synu. Keď sa Ti zachce, môžeš ísť hoci do všetkých štyroch svetových strán naraz. A keby Ti niekto ublížil, povedz nám to. Budeme sa Ťa vedieť zastať!“
Mehmed odišiel domov. Nejaký deň s ním žila žena spokojne, ale potom mu povedala:
„Bola som zvyknutá na väčšie pohodlie, než mám v chatrči Tvojej matky. Choď k moru a ponor do neho prsteň, ktorý si mi vzal. Z vody vystúpi morský muž a Ty mu prikáž, aby postavil palác skvelejší, než má sám šáh.“
Počúvol ju Mehmed a všetko sa udialo, ako povedala. Ráno sa dvíhal nad okolité chyže veľkolepý palác. A žena bola spokojná. Zato šáh, keď to uvidel, práve zožltol závisťou. Hneď zavolal Mehmeda a prudko sa do neho pustil:
„Postav mi ešte krajší palác, než máš ty. A chcem, aby stál priamo na hladine mora.“
„Zmiluj sa, spravodlivý vládca! Kto to kedy videl, stavať palác na vode?“
„Nevykladaj mi tu rozumy,“ rozhneval sa šáh. „Buď bude palác stáť, ako vravím, alebo prídeš o hlavu!“
Mehmed sa vrátil celý zarmútený k svojej žene. Tá ho objala a začala sa vypytovať:
„Povedz, môj milovaný, čo Ťa trápi? Nech sa Tvoje starosti stanú mojimi.“
S ťažkým srdcom jej Mehmed rozprával, čo od neho šáh chce.
„A to je všetko?“ zasmiala sa uľahčene žena. „Zájdi k nemu a povedz, že potrebuješ štyridsať dní lehoty. Tridsaťdeväť dní sa budeme radovať a tešiť zo života, štyridsiateho dňa všetko zariadim.“
A naozaj. Tridsaťdeväť dní spolu prežili v samých radovánkach. Navečer posledného dňa povedala Mehmedovi jeho žena:
„Choď zase k moru a ponor prsteň. Keď sa objaví morský muž, povedz mu, čo potrebuješ.“
Mehmed znovu urobil, ako mu povedala. A len čo sa začalo rozednievať, žena ho zobudila:
„Pozri sa z okna!“
Skutočne ..... nad morskou hladinou sa dvíhal čarokrásny palác.
„Teraz choď k šáhovi a povedz, že sa môže sťahovať.“
Šáh sa nedal dlho prehovárať. Prikázal vezírovi i všetkým svojim príbuzným, nech si vezmú rodiny a idú s ním do morského paláca.
Večer žena Mehmedovi povedala:
„Teraz so sebou vezmi krúžok, čo si vytrhol z nosa mojej sestre, choď k moru a hoď ho do vody. Objaví sa morský muž a spýta sa, čo si želáš. A Ty mu prikáž, nech sa palác, v ktorom je šáh s celou svojou družinou, prepadne na dno. Morský muž sa pokúsi vykrúcať, ale Ty trvaj na svojom. Potom Ťa požiada, aby si mu pomohol. Ty odmietni a choď svojou cestou. Nesmieš sa však, nech sa deje čokoľvek, obzrieť!“
Mehmed zašiel na pobrežie a zase sa udialo všetko tak, ako mu žena povedala. Lenže keď už bol pri schodoch svojho paláca, napadlo ho:
„A čo sa stane, ak sa obzriem?“
Otočil hlavu a v tej chvíli skameňal. Keď ho uvidela jeho žena, vybehla von a stiahla mu prsteň, ktorý jej vzal pri pochmúrnej pevnosti. Rozmachla sa a prsteň hodila do mora. A Mehmed sa zase zmenil na človeka.
Obzeral sa po novom šáhovom paláci, ale na miestach, kde pred chvíľou stál, hrali sa len vlnky.
Ľudia sa dozvedeli, že starý závistlivý šáh zahynul, a zvolili si namiesto neho Mehmeda. Ten povolal na svoj dvor štyridsať šibalov a urobil z nich svojich radcov.
A potom dlho panoval milosrdne a spravodlivo, takže si o ňom ľudia dodnes vďačne rozprávajú.