Biela pani Hradecká

Ako dala ľuďom variť sladkú kašu, ako sa po svojej smrti stala dobrou pramatkou svojho rodu a verne oň pečovala

Na Jindřichovom Hradci sedeli kedysi páni z Hradca. Ich hrad a zámok sa rozrastal na nízkom skalnatom ostrohu po stáročia, jeden palác vedľa druhého. Každý z pánov chcel po sebe zanechať nejakú slávnu pamiatku. Budovy tu boli výstavné a v izbách a komorách sa našlo mnoho cenných obrazov, nábytku i riadu. Najcennejšia bola vraj zlatá sieň, kam vchádzali páni na koňoch, a mohli sa tu odohrávať aj rytierske turnaje. Keď ju pán Adam z Hradca staval, stavba sa nedarila.
Ľudia sa jej báli, pretože v tom videli diablovo dielo. Ale pán Adam trval na svojom a bolo z toho veľa kriku. Jeho pani sa čoskoro zľutovala nad ľuďmi. Začala chodiť na stavbu, všetkým sľubovala dobrú odmenu a každého napomínala:
„Poponáhľajte sa, ľudkovia, a nelenošte! Pán bude k Vám štedrý, keď sa stavba podarí. Nikde nebudú mať takú.“
Robotníci sa veľmi čudovali, že vznešená pani prišla až medzi nich. Mnohí nariekali a bránili sa tvrdej robote.
„My nezaháľame, ale s hladným bruchom sa nám ťažko pracuje a v tej horúčave máme veľký smäd. Keby nebolo vody zo studne, nemáme sa ani čoho napiť.“ Pani prikázala v kuchyni navariť dobré polievky a každý, kto prišiel, dostal plnú misku a kus chleba. Nikto nesmel byť ukrátený.
„Ak budete so stavbou včas hotoví, všetci dostanete sladkú kašu, ryby, polievku a chlieb. A na pamiatku Vašej poctivej práce sa bude na zámku variť sladká kaša každý rok pre každého, kto príde.“
Sotva sa ľudia najedli, práca im išla lepšie od ruky a vznešenú pani všetci začali chváliť za jej dobrotu a láskavosť. Zato pán Adam nebol práve spokojný, keď videl, ako pani s robotníkmi rokuje.
„Si príliš láskavá k obyčajnej čeľadi, veď si to ani nezaslúži. Uvidíš, že tie svoje lenivé chrbty budú ohýbať ešte pomalšie ako doteraz. Na nich platí iba karabáč.“ Ale pani sa na neho pozrela a začala mu domlúvať:
„Keď chceš od ľudí dobrú prácu, nemôžeš na nich šetriť, pane Adame! To sa potom radšej v inom obmedz, ale daj im, čo treba. Keď bude stavba paláca včas hotová, navarím všetkým sladkej kaše, ako som im sľúbila.“
Stavba utešene rástla odo dňa ku dňu, až to bolo na neuverenie. Kamenári usilovne otesávali kamenné ostenia a zdobili ich päťlistými ružami, rezbári vyrezávali z najlepšieho dreva ozdobné lišty na drevený strop a pozlatili mnoho drevených ruží. Keď bola stavba hotová a murári odišli, prišli maliari. Do omietky maľovali výjavy zo života svätých v mnohých farbách a zelené úponky s lístkami, kvetmi a vtáčikmi. Vznešená pani chodila často na stavbu a mnohde ľudí chválila alebo povedala, čo sa jej nepáči. Do jari bol palác postavený a vyzdobený. Celé dielo bolo skončené práve pred Veľkou nocou. Všetci tento vzácny palác považovali za div sveta a mnoho panstva sa naň prišlo pozrieť. Na Kvetnú nedeľu prišla pani za pánom Adamom, aby mu pripomenula svoj sľub a požiadala ho o peniaze.
„Na Zelený štvrtok chcem variť sladkú kašu. Treba, aby si dal pozvať všetkých tých, čo na stavbe pracovali, a ich pomocníkov, potom chudobných a chorých! Na každého sa musí dostať.“
Pánovi Adamovi to nebolo po chuti. Dobre si vypočítal, koľko ho to bude stáť, a nerád zbytočne rozhadzoval peniaze.
„Ale zváž, pani, čo to bude ľudu a koľko sladkej kaše treba? To je nezaplatiteľné.“
„Dobre som všetko vypočítala, pane Adame!“ trvala na svojom pani. „Ale ja som dala ľuďom svoje slovo a to s úctou dodržím. O peniaze sa teda nestaraj! Ty si zaplatil stavbu, ja budem ľuďom platiť jedlo. Azda ešte kvôli tomu nezchudobnejem. A daj tiež vyhlásiť, že tomu tak bude každý rok vždy na Zelený štvrtok, nech je na Jindřichovom Hradci pánom ktokoľvek. Z toho, čo po mne zostane, sa to bude platiť.“
Pán Adam spleskol rukami a padol do kresla. Vedel, že s pani nič nepochodí. Radšej by proti nemu pobúrila kde koho, ako by od svojho úmyslu ustúpila. Nakoniec teda súhlasil.
Ešte toho dňa vyšli pánovi trubači do ulíc starobylého mesta a na všetkých nárožiach, pri kostoloch a na námestiach hlásali, aby všetci na Zelený štvrtok prišli, že sa na zámku bude dávať sladká kaša.
Toho dňa už od samého rána prichádzali do zámku ľudia. Tí chudobní z núdze a tí bohatí zo zvedavosti. Každý chcel vidieť, ako hradecká pani bude ľudí obdarúvať. A veru to nebola žiadna maličkosť. V čiernej kuchyni varili kuchárky už od polnoci polievku vo veľkých kotloch a vznešená pani sama na ne dohliadala, aby ničím nešetrili a do každého kotla dali správnu mieru. Pecne chleba napiekli štyri dni vopred, aby všetko to pečenie stihli. Z rybníka Vajgar museli rybári naloviť plné tri kade rýb a tie sa tiež piekli. Keď pani ráno odišla do kostola na omšu, prikázala, aby už začali variť sladkú kašu, a sama dala do nej toľko medu, že bola až do zlata.
Pán Adam sa na Zelený štvrtok ani neukázal. Sedel s pánmi v izbe a občas sa pozrel oknom, koľko vonku pribudlo ľudu.
„Takéto množstvo ľudí tu ešte nikdy nebolo,“ čudovali sa páni. „Až sa to náš kráľ a cisár dozvie, budú sa čudovať. Niečo také veľkolepé si môžeš dovoliť iba Ty, pane z Hradca.“
Tá reč pánovi Adamovi lichotila a trochu zlepšila jeho zachmúrenú náladu. Nemohol pánom priznať, ako ho to všetko mrzí.
„Ľudia pracovali na stavbe paláca poctivo a je to vzácne dielo. Naša pani si spomenula, že treba pritom pamätať aj na chudobných. Toto je jej dielo.“ A páni začali chváliť zase pani, aké má cnosti a aká je nábožná.
„Nemali by sme sa za vznešenou pani pozrieť a nejako jej v tom diele byť nápomocní?“ ponúkali sa ochotne niektorí.
Keď pán počul všetku tú chválu, zišiel s pánmi dolu k čiernej kuchyni, kde stál dlhý zástup ľudu a trpezlivo čakal, kým na nich príde rad.
Ako sa panstvo ukázalo na nádvorí, ľudia začali provolávať slávu pánovi z Hradca a on im milostivo kynul rukou na všetky strany. Obe okná kuchyne už boli otvorené dokorán, pani sama stála za nimi a každému dávala polievku, rybu, pecen chleba a nakoniec sladkú medovú kašu.
„Môžeme Ti nejako pomôcť, vznešená pani?“ volali páni šľachtici a úctivo zdravili. Len sa na nich usmiala, potom ich zvala ďalej, aby jej pomáhali s chlebom a rybami. Celý deň tak ľudí obdarúvali. V kuchyni ešte museli narýchlo variť polievku, pretože by sa nedostalo ani na všetkých.
Keď táto dobrá pani zomrela, pochovávali ju v bielych šatách do rodinnej hrobky a na jej pohrebe sa zišlo mnoho ľudu. Plaču a sĺz nebolo konca, všetci ju mali radi, pre každého urobila niečo dobré.
Po smrti sa však hradecká pani začala na zámku zjavovať s bielou šatkou okolo hlavy. Pri páse jej visel vždy zväzok kľúčikov, ako za jej života. Najprv sa jej ľudia báli a utekali pred ňou. Keď však videli, že nikomu neublíži, úctivo ju zdravili. Ona len ľahunkým kývnutím hlavy každému odpovedala, ale zriedka prehovorila slovo. Všetky dvere za sebou starostlivo zatvárala. Len keď počula niekoho zakliať, čo mala v ruke, po ňom hodila. Biela pani oznamovala svojmu rodu blížiacu sa smrť i narodenie. Keď chodila s tvárou veselou, prišla radostná udalosť. Keď nariekala alebo plakala, čakalo sa nešťastie.
Len čo sa pán Jáchym z Hradca stal vladárom na Jindřichovom Hradci, čoskoro si vypočítal, koľko stojí varenie sladkej kaše, a niekoľko dní pred Veľkou nocou dal všade rozhlásiť, že sa kaša na zámku dávať nebude. Hradecký purkrabí bol rád, že mu tým odpadne veľká starosť. Ale iní, čo bielu pani hradeckú videli na vlastné oči, radili pánovi vladárovi, aby to nerobil.
„Je to predsa len starý a dobrý zvyk. Už preto by si ho nemal rušiť, pane Jáchym! Veď nemusíš dávať ľuďom všetko, čo sa dávalo. Daj navariť hoci len pivnú polievku a ľudia budú spokojní.“
„To ma ani nenapadne!“ rozkričal sa pán. „Čo som nejaký chlapec, aby ma tu niekto strašil? Už som povedal, že sa nič dávať ľuďom nebude, a pri tom zostane.“ Na Zelený štvrtok zostala zámocká brána zatvorená a pán Jáchym si vyšiel s pánmi na lov, aby nemusel počúvať žiadne sťažnosti. Keď sa večer vrátil domov, na dvore ho netrpezlivo očakával purkrabí a ospravedlňoval sa:
„Milosti! Rád by som Ti niečo povedal, ale pred pánmi hovoriť nechcem.“
„Poď teda so mnou, kým sa prezlečiem na večeru, môžeš mi to povedať,“ povedal mu pán Jáchym a šiel do svojej komnaty.
Purkrabí za ním pospiechal a nemohol sa ani dočkať, kedy mu pán dá slovo. Keď pánovi vladárovi pomohol z čižiem a odopol mu remene, najprv sa pán zhlboka napil, potom sadol k stolu.
„Tak a teraz hovor, čo sa stalo.“
„Ja neviem, Milosti, ako by som to najlepšie povedal,“ začal opatrne purkrabí. „Keď Jeho Milosť ráno odišla, objavila sa biela pani prababa. Chodila z izby do izby a dvere za ňou len práskali, ako sa hnevala. Slúžky s krikom utiekli do kuchyne, ale ona sa aj tam objavila a čo jej prišlo pod ruku, po nich hádzala, nikde nikoho nešetrila.“
Pán Jáchym sa zamračil. Nerád počúval tieto táraniny, pretože pani prababu nikdy nevidel a strach už dávno nepoznal. Všetko teraz zvážil, potom povedal zhovievavo:
„Keď sa naša milá pani prababa hnevala, mali ste ju nejako upokojiť. Ale kdovie, čo tie ženské videli. Keby boli poriadne všetky dvere a okná pozatvárali, žiadne práskanie by nebolo počuť. Dnes bol vonku veľký vietor, to iste zavinil on.“
Purkrabí sa neodvážil pánovi vladárovi odporovať, aj keď sám mal o tom iný názor. S veľkou poklonou vyšiel pozadu z dverí a pán Jáchym zavolal k sebe pážatá, aby ho prezliekli na večeru.
Keď zišiel dolu do jedálne, páni naňho už čakali. Dobre počul, že si niečo hovoria o bielej pani, ale ako ho uvideli, všetci zmĺkli. Pokynul netrpezlivo, aby si sadli k stolu a dali sa do jedla. Zábava pri večeri váznila, nikomu nebolo do reči. Šlo asi na jedenástu a na zámku sa začal taký hluk a krik, že všetci páni s úľakom vyskočili od stola. Dvere sa samy otvárali a zatvárali, riad sám padal zo stola a políc. Stoličky sa prevracali a lámali.
„Pánboh rač nás chrániť od všetkého zlého! To sa iste hnevá pani prababa!“ volali niektorí páni a utekali z izby.
„Dajte zapriahnuť do koča, pôjdem do mesta!“ nariadil pán vladár a dal si priniesť kožuch.
Potom bez slova odišiel zo zámku a prenocoval dolu v meste. Čo sa dialo na zámku, nechcel vedieť. Od toho večera však nikto nemohol v paláci spať pre veľký hluk. Dlho trvalo, kým sa nechal pán vladár presvedčiť a uveril, že treba starých zvykov dodržiavať. Keď potom jedného dňa dal navariť sladkej kaše a ľudí obdaroval, mohol sa vrátiť na zámok bez strachu. Nepokoj zmizol a všade bolo ticho ako predtým. Pán Jáchym z Hradca sa dožil pekného veku, až raz v noci ho premohla veľká slabosť a nemohol zavolať ani sluhov. Vtedy sa zjavila pri jeho lôžku postava v bielych šatách. Postála nad ním so zopätými rukami a uprene sa naňho zadívala. Pán Jáchym otvoril oči z ťažkého sna a zašepkal: „Prabába! Hradecká pani prabába!“
Vtom biela pani zmizla a o chvíľu ju bolo vidieť, ako pospiecha tichými ulicami mesta až k jezuitskému kolégiu. Tam zmizla vo vratách.
Páter Mikuláš Pistorius, rektor jezuitského kolégia v Jindřichovom Hradci, ešte svietil a niečo čítal v knihe. Vtom sa ozvalo pri jeho dverách tiché zaklopanie, potom zas a znovu. Rektor vstal, došiel ku dverám a otvoril ich. Za nimi stála biela pani hradecká v starodávnom odeve, v ruke mala rozsvietenú lucernu. Vyzval pani, aby šla dovnútra, ale ona mu odpovedala prísnym hlasom:
„Je čas, aby si sa poponáhľal, ak chceš ešte zastihnúť pána Jáchyma nažive. Viac ako hodinu sa nedožije.“
Rektor nevedel, či sníva alebo bdie. Ale hradecká pani ho nabádala k náhlivosti. Rýchlo na seba vzal plášť a pospiechal za ňou do zámku.
Biela pani ho viedla bez slova známou cestou. V bráne ani stráže nebudila, od všetkých dverí mala správny kľúč. Potom dovedla rektora až ku dverám, v komnate za nimi ležal pán vladár. Rektor vošiel dnu.
„Ako ste sa to dozvedeli, rektore? Zabudli sme Vás zavolať,“ ospravedlňovali sa niektorí páni a robili mu cestu k vladárovmu lôžku.
On sa rýchlo sklonil k pánovi Jáchymovi, aby ho vyspovedal a dal mu posledné pomazanie. Nato vydýchol pán naposledy, tak ako to biela pani hradecká predpovedala.
Odvtedy sa vraj ešte mnohokrát biela pani ukázala ľuďom. Zjavovala sa aj na iných zámkoch pánov z Hradca a Rožmberka. Sprevádzala svoj rod všade, kde to bolo potrebné. Dodnes jej podobizeň visí v niekoľkých zámkoch a o jej dobrote sa rozpráva mnoho neuveriteľných príbehov.