Božena Němcová: Rozprávka o perníkovej chalúpke

Bol jeden chudobný otec a mal dve deti, Janíčka a Marienku. On chodieval do lesa drevo kálať (rúbať) a nemohol na deti dávať pozor; preto keď im, malým deťom, matka umrela, oženil sa, aby mali deti zase matku. Ale tá druhá matka nebola dobrá, nemala rada ani otca, ani deti, a otec mal prečo nariekať.

Raz sa tej macoche tie deti tak zhnusili, že mužovi prikázala, aby ich odviedol a viac aby sa domov nevracali; márne sa muž zdráhal deti svoje odviesť, ale žena pokoj nedala, on sa jej bál, a preto so smutným srdcom jedného dňa deťom povedal: „Vezmite si krčiažky, pôjdete dnes so mnou do lesa na jahody.“ Deti od radosti skákali, hneď vzali krčiažky a s otcom sa uberali do lesa. Keď prišli hlboko do lesa, zaviedol ich otec na veľkú mýtinu plnú jahôd, kde sa všetko len červenalo, a povedal im: „No, milé moje deti, tu si zbierajte jahody, a ja tamto pôjdem drevo kálať, kým ma budete počuť búchať, budete vedieť, že som na tom mieste.“

Deti dychtivo padli na jahody a otec odišiel kúsok ďalej, priviazal medzi stromy palicu, ktorá sa vetrom hompáľala o stromy a búchala, ako keď drevo kálať. Keď tak deti oklamal, vrátil sa domov a deti v lese nechal. – Keď mali deti krčiažky už plné a dosýta sa najedli, začali rozmýšľať, že sa pôjdu za otcom pozrieť. – I šli tam, odkiaľ sa po chvíľach ozývalo udieranie palice, ale otecka nenašli, len jeho palica visela na strome. „Kdeže len je náš otecko, azda šiel domov a nás tu nechal,“ povedal Janíčko. – „Ale čo si to myslíš, však otecko niekde bude a iste príde po nás, len tu buďme,“ povedala Marienka. — A tak čakali a od dlhej chvíle jedli zase jahody z krčiažkov, kým neboli krčiažky prázdne, — museli ich teda zase naplniť, a tak im čas ušiel. Kým sa začalo stmievať, prestal tlkot palice a deťom bolo úzko, i vzali krčiažky a šli hľadať otca. — „Slniečko sa nižie, k večeru sa bližie, otecko, poďte domov!“ volali lesom; ale žiadnu ozvenu nepočuli. „To sme už, milý Janíčko, zablúdili a otecka nenájdeme; musíme tu zostať cez noc,“ povedala Marienka; ona bola staršia a múdrejšia. — „Ale ja sa bojím,“ Janíčko na to. — „No, tak počkaj, ja vyliezem na strom, či uvidím nejaké svetlo, a na tú stranu by sme sa potom dali,“ tešila ho Marienka a hneď aj na strom liezla. — Zo stromu sa dívala dookola, keď videla zďaleka svetielko, zavolala na Janíčka, aby sa už nebál, zliezla dolu, a na tú stranu, kde svetlo videla, sa dali.

I vyšli z lesa von, na zelenú lúku; na tej lúke videli peknú chalúpku a tá chalúpka bola perníková. Šli až k okienku, pozreli dovnútra a videli tam sedieť starú babu a deda. — „Počkaj,“ povedal Janíčko, „ja vyliezem na strechu, odlomím kus perníčka a budeme sa mať dobre.“ — „A keď na nás prídu,“ Marienka sa strachovala — ale Janíčko už bol na streche a lúpal perníček a Marienke dolu hádzal. — I poslala baba deda, aby sa išiel pozrieť, že sa jej zdá, akoby niekto lúpal perníček. Šiel dedo von a pýta sa: „Kdeže len to na mojej streche lúpe perníček?“ — „I nie, dedko, to vetrík,“ tenkým hláskom odpovedala Marienka pod oknom — a dedo sa uspokojil. Deti sa boli najedli a pod oknom sa uložili na spánok. — Ráno si vyliezol zase Janíčko na strechu, aby si odlúpol kus perníčka, a baba zase poslala deda pozrieť sa. — Marienka chcela zase deda odbiť, ale on ich uvidel a šiel to babe povedať. — „Rýchlo, Janíčko, musíme utiecť, inak s nami bude zle,“ volala Marienka na Janíčka, lebo počula, ako baba deda posiela, aby jej tie deti priviedol, že si ich upečie. — Janíčko skočil zo strechy, Marienka ho chytila za ruku, a utekali, čo mohli a kam ich oči viedli, a dedo sa hnal za nimi, ale že bol tučný a nemotorný, nemohol im predsa stačiť. Ale deti by mu neboli ušli, keby sa tu bola zrazu nevynorila žena na ľanovom poli. „Prosíme vás, pani mama, povedzte nám, kade by sme sa mali dať; zlý dedo z perníkovej chalúpky nás naháňa, chcú nás upiecť, že sme im kúsok strechy odlúpili.“ — „Tu sa dajte do lesa, tou cestičkou, však ja deda zdržím,“ povedala plejačka a ukazovala deťom do lesa. — Deti utekali ďalej, a za chvíľu pribehol dedo a silno si odfukoval. — „Osoba,“ pýtal sa plejačky, „nevideli ste tadiaľto ísť deti?“ — „Plejem ľan,“ odpovedala žena, akoby mu nebola rozumela. „Osoba, ja sa vás pýtam, či ste tadiaľto videli ísť deti?“ — „Až vyplejem a dozrie, budeme trhať.“ — „Osoba, rozumejte predsa, pýtam sa vás, či ste videli tadiaľto ísť deti?“ „Až vytrháme, budeme drhnúť semeno a potom ľan močiť.“ — „Osoba, čože nerozumiete, pýtam sa vás, videli ste tadiaľto ísť deti?“ „Po vymočení prestierať a v peci sušiť.“ — „Osoba, vy ste azda hluchá, pýtam sa vás, videli ste tadiaľto ísť deti?“ „No, a po vysušení budeme trieť a po vytretí vochlovať.“ — „Osoba, nepočujete, pýtam sa vás, videli ste tadiaľto ísť deti?“ „Tak; no a po vochlovaní budeme nadievať na kúdele a priasť.“ — „Osoba, čo mi do toho, pýtam sa vás, videli ste tadiaľto ísť deti?“ „Až napredieme pekných tenkých podväzkov, budeme motať.“ — „Osoba, osoba, pýtam sa vás, videli ste tadiaľto ísť deti?“ „Až namotáme, budeme tkať pekné tenké plátno.“ — „Osoba, čo je mi do plátna, pýtam sa vás, videli ste tadiaľto ísť deti?“ — „Až utkáme, budeme bieliť, až vybielime, budeme strihať a šiť košele, košieľky, plienky a vienky, sukne a zástery.“ — „Osoba, čože si na ušiach sedíte, pýtam sa vás, videli ste tadiaľto ísť deti?“ – „A tak, čo s tým budeme robiť? – No budeme sa do toho obliekať a nosiť sa čisto bielo.“ – „Osoba, prosím vás, nevideli ste tadiaľto ísť deti?“ – „Až to roztrháme? – No, potom to podpálime, urobíme z toho hubku. No, do hubky budeme potom kresať tak dlho, kým nevydá živú iskričku a boží ohníček ju nestrávi. Boží ohníček sa rozíde v dym, dym potom v povetrí, a to je koniec mojej reči.“ – „Osoba, ja sa vás na to nepýtal, pýtam sa vás, nevideli ste tadiaľto ísť deti?“ – „Deti, no, to ste mali hneď povedať, veru som ich videla, šli tamtadiaľ tou cestičkou po poliach, a rovno k tomu potoku, čo sú tie vŕby. Ale už ich nedohonite, skákali ako vetrušky,“ pri týchto slovách ukázala žena dedovi na opačnú stranu, ako predtým deti poslala. Dedo to spoznal, od zlosti odpľul a späť domov šiel, a keď odišiel, aj žena z poľa zmizla, a deti prišli domov.

(Alebo ako sa inokedy rozpráva, ocitla sa tá žena za utekajúcimi deťmi, a keď sa ich na všetko vypytala, vzala ich za ruku a viedla domov. – To bol duch ich nebohej matky. – Keď ich priviedla domov k otcovi, povedala: „Jakub, vediem ti tvoje deti, zablúdili, daj si na ne pozor!“ – Keď Jakub začul hlas svojej nebohej ženy, padol s plačom na kolená a deti objímal; na zlú macochu však padol taký strach, že ušla z dverí a nikdy viac sa nevrátila. Otec potom so svojimi deťmi žil pokojne.)