Tri reči

Bol raz jeden starý gróf a mal jediného syna, ale ten bol hlúpy a celkom na nič. Starý gróf už zúfal, tak jedného dňa zavolal syna a povedal mu, že on sám už nič nezmôže, preto ho posiela na rok do mesta k najlepšiemu učiteľovi a dúfa, že mu to bude na úžitok. Tak sa syn vydal do cudzieho veľkého mesta a tam rok býval a študoval u najlepšieho učiteľa v tom meste.
Po roku sa vrátil domov a jeho staričký otec sa ho hneď pýtal, čo sa za ten rok naučil. A syn pravdivo povedal, že sa naučil rozumieť psiemu štekotu. A tu gróf zalomil rukami a zvolal, nech ho boh ochráni, že sa za rok naučil iba toto?? A celý zachmúrený našiel synovi iného učiteľa v inom meste.
Aj druhý rok strávil syn štúdiom u slávneho mudrca, a keď sa po roku vrátil k otcovi, ten mu položil rovnakú otázku. Vtedy syn povedal, že sa naučil rozumieť vtáčiemu štebotaniu. Otec sa opäť veľmi rozhneval, že na výchovu syna minul toľko peňazí zbytočne. Veď to bol jeho jediný syn a dedič, tak sa ešte raz poobzrel po ďalekom kraji a našiel synovi slávneho učiteľa.
Tak syn už tretí rok strávil štúdiom, a keď opäť stanul pred otcom a ten sa ho po tretí raz opýtal, čo nové sa naučil, odpovedal, že rozumie žabiemu kvákaniu, ale že tentoraz na to má aj diplom. Tu sa však gróf veľmi zachmúril a veľmi rozhnevaný zvolal služobníkov a povedal, že tento mladík týmto okamihom prestáva byť jeho synom, nech ho odvedú do hlbokého lesa a tam ho zabijú a divej zveri pohodia.
Ako povedal, tak urobili, ale tým dobrým ľuďom sa blázna zželelo, a tak ho nechali ísť a zabili srnca, vyrezali mu jazyk a oči a to ako dôkaz vykonaného činu grófovi doniesli.
Medzitým mladý gróf išiel naslepo tým lesom, až k večeru prišiel k bráne temného tichého hradu a zabúchal na bránu, a keď hradný pán vyšiel, požiadal ho o nocľah. Pán sa zamyslel a povedal, že môže pokojne prenocovať v starej veži, ale že je to nebezpečné pre život, lebo každú polnoc sa tu zjavuje svorka divokých psov a do svitania štekajú a vyjú a koho zastihnú, toho roztrhajú na kusy, a že takto už od nepamäti sužujú kraj.
Mladík sa však psov nezľakol a povedal, že pokojne prenocuje vo veži, len nech mu hradný pán dá trochu jedla pre tých psov. A s jedlom vystúpil na vežu, a keď sa svorka psov zjavila, dal im to jedlo a oni sa okolo neho zhlukli a priateľsky vrteli chvostmi a ani vlások mu nepokrivili.
Ráno bol hradný pán veľmi prekvapený, keď videl mladíka živého a zdravého, a on mu povedal, že mu tí psi porozprávali svoj príbeh, že sú začarovaní a strážia veľký poklad, ktorý je v tej veži, a kým ho niekto nevyzdvihne, nebudú mať pokoj. Tak ten poklad podľa rád tých psov vyzdvihli na boží svet a od toho dňa sa psia svorka už neukázala a v kraji zavládol pokoj. Hradný pán bol taký rozradostený, že mladíkovi ponúkol, aby na hrade ostal ako jeho syn.
Po nejakom čase sa mladý gróf rozhodol, že sa pôjde pozrieť do Ríma. Cestou išiel okolo veľkého močiara plného žiab, ktoré o preteky kvákali, až sa mladý gróf zastavil a načúval. Posmutnel, keď ich reči porozumel, a v zamyslení pokračoval v ceste.
Keď dorazil do Ríma, bol v meste vzruch, práve zomrel pápež a kardináli dlho rokovali, koho majú zvoliť za jeho nástupcu. Ale nevedeli sa zhodnúť, až sa dohodli, že za pápeža bude zvolený ten, na koho ukáže božie znamenie. Práve v tom okamihu vstúpil mladý gróf do kostola, aby sa pomodlil za mŕtveho pápeža, a vtom sa zničista-nič objavili dve snehobiele holubice a sadli mu každá na jedno plece a tam zotrvali.
Duchovenstvo sa potešilo, lebo toto bolo očakávané božie znamenie, a ponúklo mladému grófovi pápežský stolec. Mladík zaváhal, lebo sa necítil byť dosť múdry na to, aby mohol byť pápežom. Vtedy k nemu holubice prehovorili, nech sa nebojí a hodnosť prijme.
Tak bol mladý gróf pomazaný a vysvätený za pápeža. A mal slúžiť prvú omšu, ale nepoznal ani slovo, tu obe holubice, sediac mu na pleciach, spievali do jeho uší slová modlitby…
A státisíce veriacich sa radovali, že majú nového pápeža… aj starý gróf kdesi v diaľke pozdravil modlitbou svojho pápeža…