Marja Morevna

V jednom cárstve, v ďalekom kráľovstve, žil cárevič Ivan. Mal tri sestry: prvú ..... cárevnú Marju, druhú ..... cárevnú Olgu a tretiu ..... cárevnú Annu.
Otec i matka im pomreli, a keď umierali, synovi prikázali:
„Kto si prvý príde po niektorú z Tvojich sestier, tomu ju daj, dlho ju doma nezdržiavaj.“
Cárevič rodičov pochoval a od samého zármutku si vyšiel so sestrami do zeleného sadu.
Vtom sa prihnal mrak, strhla sa búrka, vietor a blesk.
„Poďme, sestričky, domov,“ vraví cárevič Ivan. Len čo prišli do zámku, udrel hrom, strop sa otvoril, do izby k nim vletel jasný sokol. Udrel sa o podlahu, zmenil sa na švárneho mládenca a povedal:
„Buď zdravý, Ivan cárevič. Predtým som prichádzal ako hosť, dnes tu som ako ženích: chcem si vziať za ženu Tvoju sestru cárevnú Marju.“
„Ak sa sestričke páčiš, brániť jej nebudem, nech ide s Tebou.“ Cárevná Marja súhlasila, sokol sa s ňou oženil a odniesol si ju do svojho cárstva. Beží deň za dňom, hodina za hodinou ..... ani sa nenazdáš, uplynul rok. Vyšiel si cárevič Ivan s dvoma sestrami do zeleného sadu, znova sa prihnal mrak, vietor a blesk.
„Poďme, sestričky, domov,“ vraví cárevič.
Len čo prišli do zámku, udrel hrom, strecha sa rozpoltila, strop sa otvoril a do izby k nim vletel orol. Udrel sa o podlahu, zmenil sa na švárneho mládenca a povedal:
„Buď zdravý, Ivan cárevič. Predtým som prichádzal ako hosť, dnes tu som ako ženích.“
A požiadal o cárevnú Olgu. Cárevič mu na to odpovedal:
„Ak sa cárevnej Olge páčiš, brániť jej nebudem, nech si Ťa vezme.“
Cárevná Olga súhlasila a vzala si orla za muža. Orol ju schmatol a odniesol do svojho cárstva.
Uplynul ďalší rok. Cárevič Ivan pozval svoju najmladšiu sestru:
„Pôjdeme sa prejsť do zeleného sadu?“
Chvíľu sa prechádzali, zase ten mrak, vietor a blesk.
„Poďme, sestrička, domov.“
Vrátili sa do zámku, ešte ani nesadli ..... udrel hrom, strop sa otvoril a do izby k nim vletel havran. Udrel sa o podlahu a zmenil sa na švárneho mládenca. I tí dvaja predtým boli ako jedle, tento však ešte švárnejší.
„No, Ivan cárevič, predtým som prichádzal ako hosť, dnes tu som ako ženích: daj mi za ženu cárevnú Annu.“
„Ja sestre brániť nebudem. Ak sa jej páčiš, nech si Ťa vezme za muža.“
Cárevná Anna súhlasila, havran sa s ňou oženil a odniesol si ju do svojho cárstva.
Cárevič Ivan zostal sám. Celý rok žil bez sestier, potom sa mu za nimi zasmútilo.
„Pôjdem,“ vraví raz, „hľadať svoje sestričky.“
Vydal sa na cestu, išiel a išiel, keď tu zrazu uvidí pole, na poli vojsko do posledného muža pozsekané. Pýta sa cárevič Ivan:
„Je tu niekto živý, ozvi sa! Kto tu pozsekal také veľké vojsko?“
Odpovedal mu živý:
„Celé to veľké vojsko pozsekala Marja Morevna, krásna kráľovná.“
Cárevič Ivan sa vydal ďalej, došiel k bielym stanom, zo stanu mu vyšla v ústrety Marja Morevna, krásna kráľovná.
„Buď zdravý, cárevič, kam Ťa cesta vedie? Ideš dobrovoľne, či proti svojej vôli?“
Odvetil cárevič Ivan:
„Chrabrí mládenci proti svojej vôli do sveta nechodia.“
„Tak teda, ak nemáš naponáhlo, pobudni v mojich stanoch, pekne si odpočiň.“
Cárevič Ivan s radosťou prijal, dve noci v stanoch nocoval, zapáčil sa Marje Morevne, za ženu si ju vzal.
Marja Morevna, krásna kráľovná, sa s ním vrátila do svojho kráľovstva a tam spolu žili, kým si nevymyslela vytiahnuť znova do boja. Odovzdala cárevičovi celé hospodárstvo a prísne prikázala:
„Choď kamkoľvek, všetko si prezri, len do tejto komory sa neodvážaj ani nazrieť.“
Cárevičovi Ivanovi zvedavosť nedala; len čo Marja Morevna odišla, bežal do komory, otvoril dvere, nazrel dnu ..... visí tam Kostej Nesmrteľný, dvanástimi reťazami pripútaný.
„Zmiluj sa nado mnou, daj mi piť!“ poprosil Kostej Ivana cáreviča. „Desať rokov sa tu už trápim bez jedla, bez pitia, hrdlo mám celkom vyschnuté.“
Cárevič mu podal plné vedro vody, Kostej ho vypil a prosí ďalej:
„Taký smäd jediným vedrom ťažko uhasím, prines mi ešte.“
Cárevič mu podal druhé vedro. Kostej dopil a prosí o tretie. Len čo vypil aj to, vrátila sa mu predošlá sila, zatriasol reťazami a naraz ich pretrhal.
„Vďaka, Ivan cárevič!“ zvolal Kostej Nesmrteľný. „Ako nevidíš svoje vlastné uši, tak už nikdy nezazrieš ani svoju Marju Morevnu.“
Rýchlejšie ako vietor vyletel oknom, cestou dohonil Marju Morevnu, krásnu kráľovnú, uchvátil ju a odniesol do svojho sídla.
Cárevič Ivan prehorko zaplakal, potom sa pripravil a vydal sa na cestu:
„Nech sa deje čokoľvek, musím nájsť svoju ženu Marju Morevnu!“
Išiel deň, išiel druhý, na úsvite tretieho dňa zazrel nádherný zámok. Pri zámku stojí dub, na dube sedí jasný sokol. Zletel z konára, udrel sa o zem, zmenil sa na švárneho mládenca a zvolal:
„Ach, drahý švagor! Ako Ti osud praje?“
Pribehla cárevná Marja, radostne víta brata cáreviča, vypytuje sa ho na zdravie a potom mu rozpráva, ako žije ona a ako sa jej darí. Cárevič u nich pobudol tri dni a potom povedal:
„Dlhšie sa zdržať nemôžem: idem hľadať svoju ženu Marju Morevnu, krásnu kráľovnú.“
„To bude prieťažké hľadanie,“ povedal mu sokol. „Pre každý prípad tu nechaj svoju striebornú lyžičku ..... budeme sa na ňu pozerať, v dobrom spomínať.“
Cárevič Ivan nechal u sokola svoju striebornú lyžičku a pustil sa ďalej.
Išiel deň, išiel druhý, na úsvite tretieho dňa zazrie zámok ešte krajší ako prvý. Pri zámku stojí dub, na dube sedí orol. Zletel z konára, udrel sa o zem, zmenil sa na švárneho mládenca a zvolal:
„Vstávaj, cárevná Olga, Tvoj milý bratček prišiel!“
Pribehla cárevná Olga, bozkáva ho, objíma, na zdravie sa ho vypytuje a potom mu rozpráva, ako žije ona a ako sa jej darí. Cárevič u nich pobudol tri dni a potom povedal:
„Dlhšie tu zostať nemôžem: idem hľadať svoju ženu Marju Morevnu, krásnu kráľovnú.“
„To bude prieťažké hľadanie,“ povedal mu orol. „Nechaj tu svoju striebornú vidličku ..... budeme sa na ňu pozerať, v dobrom spomínať.“
Cárevič Ivan nechal u orla svoju striebornú vidličku a pustil sa ďalej.
Išiel deň, išiel druhý, na úsvite tretieho dňa zazrie zámok ešte nádhernejší ako prvé dva. Pri zámku stojí dub, na dube sedí havran. Zletel z konára, udrel sa o zem, zmenil sa na švárneho mládenca a zvolal:
„Cárevná Anna, rýchlo sem, Tvoj brat prišiel!“
Pribehla cárevná Anna, radostne víta brata cáreviča, bozkáva ho, objíma, na zdravie sa ho vypytuje a potom mu rozpráva, ako žije ona a ako sa jej darí. Cárevič u nich pobudol tri dni a potom povedal:
„Buďte tu zbohom, idem hľadať svoju ženu Marju Morevnu, krásnu kráľovnú.“
„To bude prieťažké hľadanie,“ povedal mu havran. „Nechaj u nás svoju striebornú tabatierku ..... budeme sa na ňu pozerať, v dobrom spomínať.“
Cárevič Ivan nechal u havrana svoju striebornú tabatierku, rozlúčil sa a pustil sa ďalej.
Išiel deň, išiel druhý, tretieho dňa konečne dorazil k Marje Morevne. Zazrela svojho drahého, vrhla sa mu okolo krku, vybuchla do plaču a povedala:
„Ach, Ivan cárevič, prečo si ma nepočúvol, prečo si sa pozeral do komory a Kostejа Nesmrteľného pustil spod závory!“
„Odpusť mi, Marja Morevna, čo sa stalo, stalo sa, späť sa to vrátiť nedá ..... teraz radšej ujdime, než nás tu Kostej Nesmrteľný spolu objaví. Možno nás nedohoní.“
Pripravili sa a ušli. Kostej bol na love, k večeru sa vracia domov, statný kôň pod ním potkne.
„Čože sa potkýnaš, herka hladná? Cítiš azda nejaké nešťastie?“
A kôň mu odpovedal:
„Ivan cárevič prišiel a Marju Morevnu odviezol.“
„Môžeme ich dohoniť?“
„Stihneme pšenicu zasiať, počkať, kým dozrie, vymlátiť, na múku zomlieť, päť pecí chleba upiecť, všetok ho zjesť a až potom sa pustiť za nimi ..... aj tak ich dohoníme.“
Kostej pobádol koňa a dohonil Ivana cáreviča.
„Počúvaj dobre,“ povedal cárevičovi, „prvýkrát Ti odpúšťam za Tvoju dobrotu, že si mi dal piť; druhýkrát Ti tiež odpustím; ale tretíkrát sa už predo mnou maj na pozore ..... na kúsky Ťa rozsekám.“
Vzal mu Marju Morevnu a odviezol ju domov; cárevič Ivan si sadol na kameň a horko zaplakal.
Poplakal si a znova sa vrátil pre Marju Morevnu. Kostej Nesmrteľný nebol v tom čase doma.
„Ujdime, Marja Morevna.“
„Ach, Ivan cárevič, zase nás dohoní.“
„Nech dohoní, aspoň pár hodín spolu pobudneme.“
Pripravili sa a ušli.
Kostej Nesmrteľný sa vracia domov, statný kôň pod ním potkne.
„Čože sa potkýnaš, herka hladná? Cítiš azda nejaké nešťastie?“
„Ivan cárevič prišiel a Marju Morevnu odviezol.“
„Môžeme ich dohoniť?“
„Stihneme jačmeň zasiať, počkať, kým dozrie, pokosiť, vymlátiť, zo sladu piva navariť, opiť sa, vyspať a až potom sa pustiť za nimi ..... aj tak ich dohoníme.“
Kostej pobádol koňa a dohonil Ivana cáreviča.
„Už raz som Ti povedal: ako svoje vlastné uši nevidíš, tak ani nikdy Marju Morevnu nezazrieš!“
Vzal mu Marju Morevnu a odviezol si ju domov.
Cárevič Ivan zostal sám, chvíľu si poplakal a znova sa vrátil pre Marju Morevnu; Kostej Nesmrteľný nebol v tom čase doma.
„Ujdime, Marja Morevna.“
„Ach, Ivan cárevič, zase nás dohonia a Teba na kúsky rozsekajú.“
„Nech rozsekajú, bez Teba nemôžem žiť.“
Pripravili sa a ušli. Kostej Nesmrteľný sa vracia domov, statný kôň pod ním potkne.
„Čo sa zasa potkýnaš? Cítiš azda nejaké nešťastie?“
„Ivan cárevič prišiel a Marju Morevnu odviezol.“
Kostej pobádol koňa, dohonil Ivana cárevičа, na tisíc kúskov ho rozsekal, kúsky dal do vysmoleného suda, sud pobil železnými obručami a hodil do modrého mora. Marju Morevnu si odviezol domov.
V tej chvíli zčernelo striebro u všetkých troch švagrov Ivana cárevičа.
„Bračeka iste postihlo nešťastie,“ spoznali švagri.
Orol sa vrhol do modrého mora, schmatol sud a vyniesol ho na breh; sokol odletel po živú vodu, havran po mŕtvu.
Zleteli sa na jedno miesto, sud rozbili, vybrali kúsky cárevičа Ivana, umyli ich a poskladali, ako sa patrilo.
Havran ich pokropil mŕtvou vodou ..... telo zrástlo, zahojilo sa; sokol ich pokropil živou vodou ..... cárevič Ivan sa otriasol, vstal a vraví:
„Božemôj, to som si pospal!“
„A nebyť nás, spal by si ďalej,“ odpovedali mu švagriovci. „A teraz poď, pozývame Ťa na návštevu.“
„Nemôžem, bratia, musím ísť hľadať svoju ženu Marju Morevnu, krásnu kráľovnú.“
Pricestuje k Marje Morevne a prosí:
„Musíš od Kostejа Nesmrteľného vyzvedieť, kde vzal takého dobrého koňa.“
Marja Morevna si vyhliadla vhodnú chvíľu, začne sa Kostejа vypytovať; a Kostej rozpráva:
„Za deviatimi krajinami a za ohnivou riekou, v desiatom cárstve, vo svojom kráľovstve žije Baba Jaga. Tá má kobylku, na ktorej deň čo deň obchádza celý svet. Takých kobyliek má celé stádo. Tri dni som jej kone pásol, ani jedna kobylka sa mi nestratila, za to mi Baba Jaga dala žriebätko.“
„A ako si sa dostal cez ohnivú rieku?“
„Mám čarovnú šatku ..... mávnem ňou trikrát napravo, vyrastie vysoký most, že naň oheň nedosiahne.“
Marja Morevna to vypočula, Ivanovi cárevičovi všetko povedala, doniesla šatku a aj mu ju dala. Cárevič Ivan sa šťastlivo dostal cez ohnivú rieku a vydal sa za Babou Jagou. Išiel a išiel, bez jedla, bez pitia, a tu stretne cudzokrajného vtáka s malými vtáčatami.
„Jedno to kuriatko zastrelím a zjem.“
Cudzokrajný vták na to vraví:
„Nezabíjaj mi vtáča, Ivan cárevič, raz Ti možno budem na osoh.“
Cárevič Ivan išiel ďalej, v lese narazí na včelí kmeň.
„Vezmem si trochu medu.“
Včelia kráľovná mu na to vraví:
„Neber mi med, Ivan cárevič, raz Ti možno budem na osoh.“
Cárevič Ivan nechal úľ na pokoji a išiel ďalej; tu stretne levicu s levíčaťom.
„Uloviem si to levíča, už som hladný, že sa mi hlava točí.“
Levica mu na to vraví:
„Neubližuj môjmu levíčaťu, Ivan cárevič, raz Ti možno budem na osoh.“
„Dobre, nech je teda, ako vravíš.“
Vydal sa o hlade ďalej. Išiel a išiel ..... tu zazrie chalupku Baby Jagy: okolo chalupy dvanásť kolov, na jedenástich po ľudskej hlave, dvanásty prázdny.
„Buď zdravá, babička!“
„Buď zdravý, Ivan cárevič. Zo svojej vôle si prišiel, alebo si musel?“
„Idem si k Tebe odslúžiť bohatierskeho koňa.“
„Dobre, cárevič, ale u mňa sa neslúži celý rok, u mňa je služba len tri dni. Ak dokážeš napásť moje kobyly, dostaneš koňa podľa svojej vôle; ak nie, nehnevaj sa ..... Tvoja hlava bude trčať na poslednom kole!“
Cárevič Ivan súhlasil, Baba Jaga mu dala jesť a piť a hneď mu prikázala nastúpiť do služby.
Len čo vyhnal stádo na pole, kobyly zdvihli chvosty a rozbehli sa po lúkach; cárevič ani mrknúť nestihol ..... boli fuč. Cárevič Ivan posmutnel, zaplakal, sadol si na kameň a zaspal.
Slnko sa už chýlilo k západu, vtom priletí cudzokrajný vták a budí cárevičа:
„Vstávaj, Ivan cárevič, koníky máš už doma!“
Cárevič vstal a prišiel do chalupky ..... Baba Jaga karhá svoje kobyly a kričí:
„Prečo ste sa vrátili domov?“
„Ako sme sa nemali vrátiť: zleteli sa na nás z celého sveta cudzokrajné vtáky, div že nám oči nevyklovali.“
„Zajtra nesmiete behať po lúkach, poschovávajte sa v hlbokých lesoch.“
Cárevič Ivan prespal noc, ráno mu Baba Jaga prikázala:
„Počúvaj dobre, cárevič: ak nenapasieš kobyly, ak sa Ti stratí jedna jediná ..... to je moja vôľa: Tvoja hlava bude trčať na poslednom kole.“
Cárevič vyhnal stádo do poľa, kobyly zdvihli chvosty a v mihu sa rozbehli po hlbokých lesoch. Cárevič si zase sadol na kameň, plakal a plakal, až zaspal. Slnko už kleslo za les, pribehla levica:
„Vstávaj, Ivan cárevič, všetky koníky som Ti už z pastviny prihnala!“
Cárevič Ivan vstal a prišiel do chalupky ..... Baba Jaga karhá svoje kobyly a kričí:
„Prečo ste sa vrátili domov?“
„Ako sme sa nemali vrátiť: zbehli sa na nás z celého sveta zúrivé šelmy, div že nás na kúsky nepoprtrhali.“
„Zajtra teda zabehnite do modrého mora.“
Cárevič prespal druhú noc, ráno ho Baba Jaga poslala pásť kone:
„Ak nenapasieš kobyly, ak sa Ti stratí jedna jediná ..... to je moja vôľa: Tvoja hlava bude trčať na poslednom kole.“
Cárevič vyhnal stádo do poľa, kobyly zdvihli chvosty, stratili sa mu z očí, zabehli do modrého mora, po hlavy sa tam schovali. Cárevič Ivan si sadol na kameň, nariekal, plakal, až zaspal. Slnko zapadlo za les, priletela včela:
„Vstávaj, Ivan cárevič, všetky koníky som Ti už z pastviny prihnala. Ale keď prídeš domov, nechoď Babe Jage na oči, zájdi do konského chlieva, schovaj sa za žľab ..... nájdeš tam chrastavé žriebätko, v hnoji sa váľa. Vezmi ho a v noci o polnoci rýchlo ujdite.“
Cárevič Ivan vstal, došiel do konského chlieva a ľahol si za žľab. Baba Jaga karhá svoje kobyly a kričí:
„Prečo ste sa vrátili domov?“
„Ako sme sa nemali vrátiť: zleteli sa na nás z celého sveta nespočetné včely, poštípali nás do krvi.“
Baba Jaga zaspala a presne o polnoci vzal cárevič Ivan chrastavé žriebätko, osedlal ho, vskočil do sedla a uháňal k ohnivej rieke. Prišiel, mávol šatkou trikrát doprava ..... v mihu sa cez rieku preklenul most, vysoký, preveľmi pevný. Cárevič prešiel na druhý breh, mávol šatkou dvakrát doľava ..... v mihu sa cez rieku klenul most, slabý a priveľmi tenký.
Baba Jaga sa ráno zobudila ..... chrastavé žriebätko nikde. I pustila sa za nimi: v železnej mažiari uháňa, tĺčikom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá.
Prišla k ohnivej rieke, pozerá a myslí si: Most, radosť pozrieť!
Len čo naň vošla, do polovice došla ..... most sa s ňou prelomil, Baba Jaga sa zrútila do rieky, v plameňoch našla svoju krutú smrť.
Cárevič Ivan vypásol žriebätko na tučných lúkach, zo žriebätka vyrástol prekrásny kôň.
Prichádza na ňom k Marje Morevne. Marja Morevna vybehne zo zámku, padne mu okolo krku, v slzách sa raduje:
„Ako Ťa, milý môj, sám pánboh vzkriesil?“
„Tak a tak,“ vraví cárevič Ivan, „teraz sa však priprav na cestu, ujdeme spolu.“
„Bojím sa, Ivan cárevič. Kostej nás dohoní, znova Ťa rozseká.“
„Neboj sa, teraz už nás nedohoní. Mám nového koňa, bohatierskeho žrebca, letí ako vták Ohnivák.“
Sadli na koňa a ušli.
Kostej Nesmrteľný sa vracia domov, kôň pod ním potkne.
„Čo sa Ti, herka hladná, kopytá pletú? Cítiš azda nejaké nešťastie?“
„Ivan cárevič prišiel a Marju Morevnu odviezol.“
„Môžeme ich dohoniť?“
„Boh vie. Cárevič Ivan má nového koňa, bohatierskeho žrebca, s tým sa ja merať nemôžem.“
„Nedovolím to, nestrpím!“ zúril Kostej. „Pustím sa za ním, nejako ho dohoním!“
Išiel a išiel, až Ivana cárevičа dohnal a predbehol; zoskočil z koňa, rozmáchol sa svojou ostrou šabľou, cárevičov kôň však zo všetkých síl vyhodil kopytom, Kostejovi Nesmrteľnému hlavu rozrazil, cárevič Ivan Kostejа kyjom dorazil.
Potom cárevič Ivan nasekal kopu dreva, rozložil oheň, Kostejа Nesmrteľného spálil na hranici, popol rozhodil vetru.
Marja Morevna nasadla na Kostejovho koňa, cárevič Ivan na svojho a išli navštíviť najprv havrana, potom orla, nakoniec sokola. A kam prišli, všade ich radostne vítali:
„Ach, Ivan cárevič, veru sme už nedúfali, že Ťa uvidíme! Netrmácal si sa však nadarmo, veru nie ..... taká krasavica sa na širokom svete nenájde.“
Pobudli, pohodlne si poležali a odišli do svojho cárstva. Prišli, šťastne tam spolu žili, bohatstvo užívali a sladkú medovinu pili.