Chudobný mlynársky tovariš a mačička

Kde bolo, tam bolo, žil v jednom mlyne starý mlynár, ktorý nemal ani ženu, ani deti, a u neho slúžili traja mlynárski pomocníci. Keď u neho boli už niekoľko rokov, jedného dňa im povedal:
„Som starý a rád by som si už odpočinul. Vydajte sa do sveta a ten z vás, ktorý mi privedie toho najlepšieho koňa, ten sa stane mlynárskym majstrom, dostane môj mlyn a postará sa o mňa na staré dni.“ Jeden z tých mlynárskych bol ale taký chorľavý chlapec, ktorého tí dvaja druhí mali za hlúpeho, mlyn mu nepriali a on oň vlastne ani veľmi nestál. Tak sa vydali spolu do sveta, a keď prešli dedinu, povedali tí dvaja tomu hlúpkovi:
„Zostaň tu, Janko, veď v živote žiadneho koňa nezaobstaráš!“ Ale Janko na nich nedbal a šiel ďalej. Keď sa zotmelo do čiernej noci, boli práve pri akejsi jaskyni, tak si vliezli dovnútra a uložili sa na spánok. Tí dvaja chytráci počkali, kým Janko zaspí, potom ticho vstali a ušli preč. Janka nechali v jaskyni a mädlili si ruky, ako dobre to zariadili; ale nemalo sa im to vyplatiť! Keď vyšlo slnko a Janko sa v jaskyni zobudil, obzrel sa a zvolal:
„Bože, kdeže to som?“ Vstal a vyškriabal sa z jaskyne a pokračoval v ceste lesom. Ako tak išiel, rozmýšľal a uvažoval:
„Teraz som v tom lese sám samotinký, akože teraz prídem k nejakému koňovi?“ Ako tam tak rozmýšľal, stretol malú strakatú mačičku, ktorá mu dala kresťanský pozdrav a potom sa ho pýtala:
„Čo tu robíš, Janko?“
„Ach, ty mi aj tak nemôžeš pomôcť,“ povzdychol si. Mačička odvetila: „Len nechaj na hlave! O tom, že by si chcel krásneho koňa, si čvirikajú vtáky v celom lese.“
„Poď so mnou a zostaň u mňa sedem rokov ako môj verný sluha, potom ti dám koňa krajšieho, než si kedy v živote videl.“
„No, to je mi ale podivuhodná mačka,“ pomyslel si Janko:
„ale uvidíme, či je pravda, čo mi povedala.“
Tak vzala mačička Janka so sebou do svojho zámočka, kde žili ostatné mačky a tie jej slúžili. Behali po schodoch sem a tam a boli veselé a v dobrej nálade. Večer, keď všetci zasadli k tabuli, museli tri mačky hrať. Tá prvá hrala na basu, druhá fidlala na husle a tretia fúkala zo všetkých síl do trúbky. Keď sa mačky najedli, pozbierali zo stola a strakatá mačička povedala:
„No, Janko, teraz si so mnou zatancuj!“
„Nie, nie!“ odvetil:
„S mačkami netancujem, ešte nikdy som to nerobil.“
„Tak ho uložte spať!“ prikázala tá strakatá ostatným mačkám. Tak mu posvietili v spálni, jedna mu stiahla topánky, druhá pančuchy a tretia nakoniec sfúkla svetlo. Na druhý deň prišli mačky opäť a pomohli mu z postele, jedna mu natiahla pančuchy, iná mu zaviazala podväzky, ďalšia priniesla topánky, iná ho umyla a tá posledná mu poutierala chvostom tvár. „To je mäkučké,“ pochvaľoval si Janko. Ale aj on musel mačkám poslúžiť, celý deň rúbal drevo, na čo dostal striebornú sekeru a kliny, striebornú pílu a medenú paličku. A za odvedenú prácu dostal dobré jedlo a pitie a zaopatrenie, ale za celý ten čas nevidel ani živej duše, len tú strakatú mačku a jej mačaciu čeľaď.
Raz mu tá strakatá povedala:
„Choď na lúku, pokos ju a trávu usuš.“ A dala mu striebornú kosu a zlatý brúsok s tým, aby to strážil ako oko v hlave a v poriadku jej to vrátil.
Tak Janko šiel a urobil, čo mu bolo prikázané, a po vykonanej práci doniesol kosu, brúsok aj seno domov a pýtal sa, či už nedostane sľúbenú odmenu.
„Nie,“ povedala strakatá mačka, „musíš pre mňa ešte niečo urobiť. Tu je stavebné drevo, tesárska sekera, uholník a všetko, čo je potrebné, všetko zo striebra, a z toho mi postav najprv malý domček.“
Tak Janko postavil dom a potom si zase sťažoval, že vykonal všetku prácu a stále nemá žiadneho koňa. Ale zatiaľ uplynulo tých sedem rokov ako pol roka a strakatá mačička sa ho pýtala, či chce vidieť svojho koňa.
„Áno!“ povedal Janko.
Tu otvorila dvere domčeka a vnútri stálo dvanásť koní, ach, tí vám vyzerali nádherne, vyčesaní do lesku, bola radosť pozrieť sa na nich. Mačička povedala Jankovi:
„Teraz choď domov! Tvojho koňa ti nedám, ale o tri dni prídem a privediem ti ho.“
Tak sa Janko vydal domov cestou, ktorú mu ukázala. A keďže nedostal nové šaty, musel ísť v tých starých handrách, v ktorých prišiel a ktoré mu boli po tých rokoch dosť malé. Keď prišiel domov, boli tu aj tí dvaja a každý priviedol svojho koňa, jeden slepého a druhý, čo krivkal.
„Janko, kde máš svojho koňa?“ pýtali sa.
„Príde za mnou o tri dni.“ Tu sa smiali a povedali:
„No, Janko, to bude iste ten najlepší kôň na svete, keď sa vlečie tri dni za tebou!“
Janko šiel do izby, ale mlynár mu povedal, že nemá chodiť taký roztrhaný a otrhaný k stolu, človek by sa za neho musel hanbiť. Tak mu dali trochu jedla von, a keď išli večer spať, tí dvaja mu nedopriali ani posteľ, musel si vliezť do kurína a tam sa uložiť na slamu.
Na tretí deň, keď sa zobudil, boli tie tri dni preč a prišiel koč, ťahaný šiestimi nádhernými koňmi, a jeden sluha viedol siedmeho a ten bol pre Janka. Z koča vystúpila ľúbezná princezná a vošla do mlyna. Tá princezná bola tá strakatá mačička, ktorej Janko sedem rokov slúžil. Spýtala sa mlynára, kde je ten malý mlynársky chlapec? Tu mlynár povedal:
„Nepustil som toho otrhanca do mlyna, leží v kuríne.“
Tu princezná povedala, aby ho hneď priviedli. Jeden sluha mu priniesol nádherný odev a on sa musel umyť a prezliecť, a keď bol hotový, vyzeral ako nejaký kráľ. Potom si princezná priala vidieť kone, ktoré priviedli tí dvaja druhí. No jeden bol slepý, druhý chromý. Tu prikázala sluhovi priviesť toho siedmeho koňa, a keď ho mlynár videl, povedal, že takého na svojom dvore ešte nikdy nevidel.
„A ten je pre Janka,“ povedala. „Tak to je mlyn jeho,“ vravel mlynár.
Ale princezná mu povedala, aby si kone aj svoj mlyn ponechal, a vzala svojho verného Janka, posadila ho do koča a odišla s ním preč. Najprv išli k tomu malému domčeku, ktorý postavil pomocou striebornej výbavy, stal sa z neho veľký zámok a všetko vnútri bolo zo zlata a striebra, a potom mali svadbu a on bol bohatý, tak bohatý, že mal po celý život dostatok.
Preto si dávajte dobrý pozor, než niekoho označíte za hlupáka. Mohli by ste raz zostať stáť s dlhým nosom, ako tí dvaja mlynárski pomocníci.