Cvilín

Raz sa v Krnove slávila veľká svadba. Zámožný kupec Jonáš vydával jedinú dcéru, veď mladý ženích bol tiež kupeckého cechu, len že z Opavy. Jedla a pitia bolo na tej svadbe, koľko hrdlo ráči, stoly sa prehýbali a muzika veselo brnkala, ako to má byť, keď je nevesta z bohatého meštianskeho domu. Keď nadišla chvíľa, kedy si novomanžel odvážal svoju družku do nového domova, všetci svadobčania vyprevádzali ich koč a tri vozy, štedro naložené nevestinou výbavou, a na ulici im ešte dlho mávali. A že boli hostia už tým hodovaním dosť rozveselení a nechcelo sa im domov, zasadli k plným krígľom v hostinci U zlatého orla, aby znovu a dôkladnejšie prebrali celú svadbu, hlavne však ženícha a nevestu.
Zatiaľ koč s manželským párom vyrazil z mestských hradieb a zamieril v sprievode troch vozov po ceste do Opavy. Práve toho večera mraky zatiahli mesiačik a ku všetkému sa spustil dážď a zdvihol sa aj vietor. Dáždik chvíľami ustával a vtedy sa tmou ozývalo húkanie sýčkov, kým sa dážď opäť nerozšumel. Nevesta vyhliadla oknom koča do tmy na čierne pásy polí popri ceste a zmocnila sa jej úzkosť, radšej zavrela oči a pritisla sa k svojmu mužovi a ten ju privinul k sebe. Tak išli v objatí k svojmu spoločnému domovu a potichu si rozprávali, ako si čo zariadia.
Nedošli však ďaleko. Sotva nechali Krnov za chrbtom, pritrhli od cvilínskeho hradu zbojníci a poskákali na cestu. Vedení svojím vodcom Hunzachesom, ktorého samotné meno naháňalo všetkým počestným ľuďom v okolí strach, prepadli najprv sprievodné vozy s cennými predmetmi, ktoré si nevesta viezla vo výbave. Prekvapili sprievodcov tak prudko a znenazdajky, že sa im podarilo ľahko ich pobiť. Potom sa vrhli na koč, v ktorom viezli mladí manželia celý svoj majetok v zlate. Ženích nebol práve zbabelec, a keď videl, čo sa stalo, postavil sa na obranu svojej mladej manželky a jej vena. Rozpútal sa zúrivý zápas. Troch zbojníkov mladý kupec zložil, ale nakoniec sa neubránil presile a pod ranami ďalších zbojníkov padol na zem. Zbojníci potom oboch manželov zviazali, vyliezli na kozlík a krikom a revom prinútili záprahy, že divokou jazdou vyrazili až k rozpadnutým múrom cvilínskeho hradu.
O tom všetkom páni svadobčania nič nevedeli a bujaro v krnovskom hostinci U zlatého orla dvíhali poháre a krígle. O svadbe už pomleli všeličo, a ako im trunok stúpal do hláv, začali sa chvastať svojimi odvážnymi kúskami. Naozaj ťažko uveriť, akí to udatní hrdinovia bez bázne a hany sa zišli toho večera U zlatého orla! Pán konšel vraj hravo premohol len silou svojho pohľadu tri splašené psy. Chudý mestský pisár vraj bez cudzej pomoci svojimi slabučkými ručičkami len tak zo zábavy strčil stokilového kuchára do suda s uhorkami. A tučný sládek sa zasa spustil do hlbokej skalnej trhliny po kúzelnú bylinku a mrštne s ňou vyliezol po hladkej stene, hoci naňho dorážali statní jastrabi, čo tam hniezdili, nemožno si predstaviť, že by toto dokázal tučný pán sládek, o ktorom predsa bolo známe, ako holduje malvázii, až mu z nej narástlo brucho ako sud! Ale trunok robil divy a nad tých päť či šesť meštianov v tú chvíľu nebolo na kuráž. Ani nadprirodzených zjavov sa nezľakli! Pán dôchodkový z radnice rozprával, ako narazil v pivnici na čudné zviera, ale že sa ho nezľakol a holými rukami tú šelmu skrotil. Jeho druhovia nechceli zostať pozadu, a tak aj oni spustili najrozmanitejšie historky o strašidlách a škriatkoch, o zbojníkoch a lesných mužoch, až ich z vlastných slov obchádzal strach a oni stisli hlavy tesnejšie k sebe.
V tom hostinci mal krčmár mladú zverenkyňu, ktorá mu pomáhala obsluhovať hostí. To dievča bolo veľmi zvedavé, a tak sa bez prestania točilo okolo stola rozveselených svadobčanov, aby začulo čo najviac zo strašidelných historiek. Až si toho konečne všimli aj hostia.
„Radšej nepočúvaj, lebo sa budeš báť ísť potme spať,“ smial sa jej chudý pisár a ostatní sa k nemu pridali.
Dievča posmech zamrzel.
„Jazykom sa ľahko hýbe, nemá kosti, ale ak ste naozaj takí hrdinovia, choďte teraz v noci na cvilínsky hrad a prineste halúzku jarabiny, ktorá tam rastie pod oknom pivnice pri polnočnej veži!“ odsekla im vyzývavo, že ich smiech hneď prešiel.
Naozaj, nikto z tých hrdinov sa neodvážil prihlásiť, že pôjde v noci na Cvilín. A tu to rozkurážené dievča zvolalo:
„Tak teda ja pôjdem po tú jarabinu a zahanbím Vás!“
Brali to ako žart, ale ona čo povedala, to urobila. Hodila si cez plecia vlnený plášť a vyšla z hostinca.
Veď v mestských uliciach sa cítila istá, ale horšie sa jej viedlo, keď vyšla z brány pred hradby! Všade tma, len v meste za jej chrbtom blikalo niekoľko svetielok, a mladá krčmárka sa cítila osamelá v temnej krajine. Ale spomienka na posmešných meštianov jej dodala odvahy a ona zamierila svahom k lesu.
Cestu poznala, cez deň sa už nejedenkrát na prechádzke dostala až pod hrad, ale v nočnej tme krajinu nespoznávala. Trochu aj zablúdila a musela sa vracať. Srdce jej bolestne bilo až v hrdle. Mala sa čo premáhať, aby sa prinútila ísť ďalej, ale nakoniec predsa len k hradu došla.
Ľahko sa prehupla cez nízky pobúraný hradný val, aby sa dostala k múru, pri ktorom rástla jarabina. Keď sa k nej blížila, zrazu začula ľudský hlas. Chvíľu načúvala, myslela si, že sa jej to azda len zdalo. Ale nie, opäť k nej doľahol útržok slov. Zvedavosť premohla strach a mladá krčmárka sa prikradla k úzkej štrbine v múre, ktorá kedysi slúžila ako strieľňa, a nahliadla dovnútra.
Čo uzrela, ju nesmierne vydesilo. V mihotavom svetle sviečky tam kľačal na jednom kolene zarastený chlap a hádzal z otvorenej truhlice na zem zlaté mince. Druhý zbojník ich prepočítaval. Do cinkotu peňazí doliehalo z tmavšieho kúta stonanie, a keď tam krčmárka pozrela a zvykla si na šero, uvidela dcéru kupca Jonáša, ktorá ešte pred niekoľkými hodinami slávila svoju svadbu v Krnove; ležala zviazaná pri stene a vedľa nej nehybné mužské telo, jej ženích.
„Umlč ju, nech nás neruší!“ skríkol zbojník pri truhlici na svojho druha, keď nevesta opäť hlasno zastonala.
Krčmárka na viac nečakala, odtrhla sa od toho strašného divadla a utekala. Ale ešte si spomenula, že by jej U zlatého orla neuverili, keby neprinjesla halúzku jarabiny. Vrátila sa teda a snažila sa halúzku odlomiť, ale že bol stromček mladý a ona rozochvená hrôzou, musela vetvou lomcovať a narobila dosť hluku. Len čo halúzku mala, nedbala už, že sa jej pod nohami sype kamenie, a utekala od hradu, čo jej sily stačili.
Zbojníci však ten šramot tiež začuli a začali ju prenasledovať. Hoci dievča utekalo, ako najrýchlejšie vedelo, boli by ju chytili, keby si šťastne nespomenula na neďalekú pustovňu. Tam sa ukryla a zbojnícka banda sa prehnala popri nej.
Keď sa krčmárka domnievala, že lupiči sú už ďaleko, opatrne vyšla z pustovne a vydala sa k mestu. Ale mýlila sa, ak si myslela, že sa zbojníkov zbavila. V krovinách pri pustovni striehol na koni sám vodca tlupy Zachariáš Hunzaches. Sledoval dievča, aniž si ho ona všimla. Na prvý pohľad sa mu zapáčilo, a tak sa rozhodol, že jej neublíži a že si ju vezme na hrad ako svoju milú. Znenazdajky pred ňou vystúpil tak nečakane, že dievča stuhlo hrôzou a nebolo schopné pohybu. Hunzaches k nej pristúpil, objal ju a chystal sa ju pobozkať. Ale to sa už dievča spamätalo, hbito mu vytrhlo od pása dýku a prudko ho bodlo do tváre. Lupič vykríkol a zavrávoral, dievča sa mu vytrhlo a utekalo k mestu, akoby mu horelo za pätami.
Bez dychu pribehla k hostincu U zlatého orla, celá zdrvená a v očiach úľak, sukňu roztrhanú a črievice rozedrané. Položila na stôl jarabinovú halúzku, ktorú celou cestu opatrovala ako dôkaz, ale nebolo ani treba nič dokazovať, pretože hneď ako ju hostia zazreli, bez akýchkoľvek pochybností uverili tomu, čo rozprávala. Ihneď pospiechali zobudiť veliteľa mestskej stráže a netrvalo dlho a krnovskí vojaci cválali tmou k cvilínskemu hradu.
Obkľúčili hrad a vyzvali zbojníkov, aby sa vzdali. Ale na hrade sa ani nepohlo. Keď do neho vojaci vnikli, po lupičoch už nebolo ani stopy. Len v pivnici ležali dve nehybné telá, Jonášova dcéra a jej mladý manžel.
Až neskôr chytili strážnici v okolí dvoch členov Hunzachesovej bandy, kuchárku Mattu a starého vysloužilca, ktorý jej pomáhal variť. Nemali kone, a tak ich zbojníci pri úteku nechali napospas osudu. Od tých dvoch sa potom ľudia dozvedeli o prepade svadobného sprievodu pod Cvilínom a tiež o tom, že Hunzaches bol o všetkom, čo sa robilo v meste, vopred dobre informovaný, lebo mal priamo na krnovskej radnici svojho spojenca. Kto však bol oným pomocníkom lupičov, to tí dvaja nevedeli a krnovskí meštania to nikdy nezistili.
Rozprávanie o zbojníkoch na Cvilíne sa však ešte nekončí, ten príbeh mal o nejaký čas neskôr svoje pokračovanie.
Povesť o udatnosti mladej krčmárky sa roznieslа široko-ďaleko, a tak nie je ani divu, že sa o jej priazeň uchádzal nejeden mládenec a na zábavách bola neustále v kole. Práve tak tomu bolo aj vtedy, keď sa U zlatého orla konala svadba jednej jej priateľky. Viac než samotná nevesta pútala na seba pozornosť tanečníkov pekná mladá krčmárka, takže si takmer nesadla.
Najčastejšie pre ňu chodil statný chlapík, ktorého tvár kryl mohutný plnovous. Mal sa k nej s nehou, pri tanci ju vinul k sebe a šepkal jej maznavé slovíčka. Dievča bolo presvedčené, že je to rytier z družiny krnovského kniežaťa, a jeho dvorenie jej lichotilo. Preto s ním aj bezstarostne vyšlo pred hostinec, aby sa trochu ochladilo. Toho však ten človek využil, zrazu ju objal pevnou rukou v páse a prudko sa s ňou vyšvihol na pripraveného osedlaného koňa. Skôr než sa krčmárka nazdala, uháňal s ňou z mesta.
Bránila sa, ale muž mal veľkú silu a len sa smial, že mu už neujde. Ako mu vietor odhrnul plnovous, uzrela krčmárka na jeho tvári jazvu. Vtedy ho spoznala: bol to Zachariáš Hunzaches, vodca zbojníkov.
Hunzaches nevedol svojho koňa cez most, kde by ho mohli zadržať stráže, ale rovno k brodu. Práve toho múdre dievča využilo a pri rieke sa s lupičom znovu pustilo do zápasu. Ako sa tak zápasili a kôň pod nimi tancoval, utrhol sa kus podmytého brehu a oni sa zrútili do rieky. Krčmárka sa včas vykĺzla a podarilo sa jej zachytiť korene starej vŕby. Naopak Hunzachesovi sa viedlo horšie; kôň si pádom zlomil nohu a celou váhou naň doľahol. Utopili sa obaja, pán i jeho kôň.
Premočené dievča sa šťastne vrátilo domov. Stále však videlo pred očami topiacu sa hlavu Zachariáša Hunzachesa, ako sa za ňou otáča a vyčítavo sa pozerá.
Aby sa tých desivých predstáv zbavila, privolila čoskoro na sobáš s jedným dobrým mládencom, ktorý ju dávno miloval. Spoločne viedli hostinec U zlatého orla a o hostí sa naozaj nemuseli starať. Tými príhodami aj vlastnou chrabrosťou krčmárka tak preslávila, že sa k nej návštevníci len hrnuli, a ona musela ešte mnohokrát rozprávať, ako to vtedy bolo so zbojníkmi na Cvilíne.