Šestka ťahá svetom

Bol raz jeden muž, čo rozumel každému remeslu, a ten statočne a čestne slúžil vo vojne, ale keď tá skončila, bol prepustený a ako mzdu dostal len tri grajciare, čo ho tak rozčúlilo, že si povedal, že sa ešte uvidí, či mu kráľ poriadne zaplatí, až naňho udrie so svojimi kamarátmi. Nabrúsený ako hladný vlk si vykračoval lesom, až prišiel k jednému, čo bol taký silák, že trhal zo zeme vzrastlé stromy, akoby to boli steblá trávy. Vojak sa ho hneď pýtal, či by s ním nešiel do sveta, aby trochu zatriasli kráľovským mešcom. Silák si vymienil, že najprv zanesie to trochu dreva, čo tu narobil, svojej starej matičke a hneď s ním do sveta pôjde. A ako povedal, tak urobil a vo dvoch šli lesom ďalej.

A tu uvideli akéhosi lovca, ako kľačí na kolenách a puškou na niečo mieri. Prekvapene sa ho opýtali, čo má v úmysle streliť, keď naokolo nie je nič vidieť. Chlap odpovedal, že asi dve míle odtiaľto sedí na konári duba mucha a on ju strelí do ľavého oka. Takýto kumštár by sa vojakovi hodil, a tak mu ponúkol, nech s nimi ide do sveta, že nebude ľutovať, a keď budú traja, nemusia sa báť ničoho, ani samotného kráľa.

Putovali spoločne, až prišli na pláň, kde stálo sedem veterných mlynov, ktoré sa divoko točili, hoci ani sprava ani zľava nefúkal vietor, ba nepohol sa ani lístok. Vojak i jeho druhovia sa tomu veľmi čudovali, ako sa tie mlyny tak samy od seba točia, a pokračovali v ceste, keď prišli k jednému, čo sedel na strome, držal si zakrytú jednu nosovú dierku a druhou fúkal a dul, až sa stromy ohýbali k zemi. Pýtali sa ho, čo to robí, a on im povedal, že dve míle odtiaľto stojí sedem veterných mlynov a on ich poháňa. Aj toho musel vojak mať a nedalo mu to veľkú prácu ho prehovoriť.

Šli ďalej a uvideli jedného, ktorý stál na jednej nohe, druhú mal odopnutú a položenú vedľa seba, a keď sa ho zvedavo pýtali, čo to robí, povedal, že je znamenitý bežec, že keby mal pripnutú aj tú druhú nohu, bol by rýchlejší ako vietor. Aj toho vzali so sebou rovnako ako toho, čo mal na hlave klobúčik, narazený až na ušiach. Pýtali sa ho, prečo si klobúk nenasadí riadne, že vyzerá ako úplný blázon, a on im odvetil, že to nemôže, lebo keď si on klobúk narovná, tu príde taký obrovský mráz, že vtáčatá budú z neba padať zmrznuté na zem.

Nato podivuhodná šestica dopútovala do kráľovského mesta práve vo chvíli, keď dal kráľ vyhlásiť, že kto pobeží s jeho dcérou o preteky a ten vyhrá, stane sa jej mužom, ale keď prehrá, stratí hlavu. Kamaráti neváhali a dali sa u kráľa ohlásiť, kde vojak povedal, že za neho pobeží jeho priateľ. Kráľ súhlasil, ale do stávky musel dať hlavu vojak. Keď bolo všetko dohodnuté a dojednané, nasadil si bežec druhú nohu. Víťazom bude ten, kto skôr prinesie vodu zo vzdialenej studne, k tomu bežec i princezná dostali rovnaký krčiažok a preteky boli odštartované.

Princezná zbehla len malý kúsok, keď bežec zmizol v diaľke, veď uháňal ako vietor. Za pár chvíľ bol pri studni, naplnil krčiažok a obrátil sa späť, ale cestou ho prepadla únava, tak krčiažok položil, natiahol sa a zaspal. Ako podušku si pod hlavu dal koňskú lebku, aby ležal nepohodlne a dlho nespal. Zatiaľ princezná, ktorá vedela utekať rýchlo ako žiadny iný človek, dorazila k studni, naplnila krčiažok a obrátila sa k domovu. Cestou uvidela spiaceho bežca, čo jej prišlo vhod, vzala jeho krčiažok, vodu vyliala a bežala ďalej. Teraz by bolo všetko stratené, keby sa lovec ostrížím zrakom nepozrel do diaľky a z pliec nezložil pušku a koňskú hlavu spod bežcovej hlavy neodstrelil. Ten sa prebudil, vyskočil a uvidel prázdny krčiažok, ale nestratil rozvahu, dobehol späť k studni, kde ho naplnil, a bežal ako vietor na zámok, kde bol o celých desať minút skôr ako princezná.

Kráľ i jeho dcéra boli od zlosti bez seba, že ju porazil obyčajný vojak, a tak sa radili, ako by sa jeho aj jeho kamarátov zbavili. Nakoniec kráľ vymyslel naozaj niečo veľmi zloduchné. Dal si tých šiestich zavolať a povedal im, že majú iste hlad a smäd a teraz sa môžu dosýta napiť a najesť, zaviedol ich do komnaty, ktorá mala železnú podlahu aj dvere a okná boli chránené železnými mrežami. Stál tam bohato prestretý stôl, a keď si k nemu sadli, kráľ vykĺzol von a dvere nechal pevne zavrieť, potom pod komnatou rozložili oheň, až sa železo rozžeravilo do biela. Tým vnútri prišlo veľké horúco, ale okná boli zamrežované a dvere zamknuté, poznali, že im kráľ nastrojil zlú pascu, ale ten s klobúkom si ho narovnal a tu sa začalo mrznúť, až jedlo na misách stuhlo na kameň. Za pár hodín si kráľ myslel, že je všetko vybavené, a nechal dvere otvoriť. A tu s údivom videl, že tí šiesti sú zdraví a veselí, v komnate je veľmi chladno a na misách ležia zmrznuté zvyšky jedla. Od zlosti bez seba bežal za sluhom, čo mal prikladať, prečo nezakúril, a tu videl, že oheň horí mocným plameňom a žiar železnú rozpaľuje podlahu. Títo šiesti musia byť čarodejníci!

Kráľ si dal zavolať vojaka a pýtal sa ho, či by namiesto dcéry nechcel radšej zlato, čo bolo tomuto vhod, veď kvôli tomu prišiel, len si vymienil, že dostane to, čo unesie jeho služobník, a že si po zlato príde o desať dní. Potom dal vojak zvolať všetkých krajčírov ríše a museli mu ušiť ten najväčší ranec na svete, ktorý vzal silák na plecia, a v stanovenom čase sa vydali na kráľovský zámok. Kráľ sa trochu zľakol, keď videl taký veľký ranec, ale sľub je sľub, tak doniesli prvú tonu zlata, ktoré zmizlo na dne vreca. Doniesli druhú a tej sa darilo rovnako, nakoniec musel kráľ dať vynosiť celý svoj poklad, a napriek tomu bolo vrece ani nie do polovice plné. Z celej ríše sa teda zišlo sem tisíc vozov so zlatom, až potom bolo vrece ako-tak naplnené a silák bol spokojný, hodil si vrece na plecia a tých šesť sa vydalo zo zámku preč.

Zúfalý ožobráčený kráľ zvolal svojich rytierov a prikázal im, aby tých šiestich chlapov bez milosti zabili, poklad im vzali a doniesli späť. Tak tých šiestich obkľúčili dva regimenty ozbrojeného ľudu a bolo im prednesené, buď zlato vrátia, alebo biedne zahynú. Namiesto odpovede k nim priletel taký závan, že nedôstojne popadali z koní a dali sa na útek. A ich veliteľ, čo bol pri páde zranený, kričal, že takú potupu si azda nezaslúžil. Tak fúkač v tom vírení vojakov ustal a vojak veliteľovi povedal, aby kráľovi odkázal, že vojská už posielať nemá, pretože proti nemu nič nezmôže. A bolo to!

Kráľ ostrúhal a tých šesť kamošov prišlo domov, rozdelilo si poklady a žilo šťastne a spokojne v dostatku až do konca svojich dní.