Múdra chalupníkova dcérka

Bol raz jeden chudobný chalupník, polia nemal žiadne, mal len tú svoju chalúpku a jedinú dcéru. Raz mu tá dcéra vraví:
„Oco, mali by ste ísť a poprosiť pána kráľa, aby nám dal kúsok neobrobenej pôdy.“ A chalupník šiel.
Keď kráľ započul, akí sú chudobní, naozaj im daroval pásik lúky. Dcérka s otcom ho okopali a prekopali, že si tam zasejú trochu žita a inej obživy. Keď už mali políčko skoro obrobené, zrazu našli v zemi mažiar z ryzieho zlata.
„Počúvaj,“ povedal otec, „keď bol pán kráľ taký milostivý a daroval nám toto políčko, musíme mu za to mažiar odovzdať. Ja ho tam zanesiem.“ Ale dcéra ho nechcela pustiť a hneď mu aj povedala prečo:
„Oco, keď máme len mažiar a paličku nie, určite budú chcieť aj tú. Tak radšej buďte ticho.“
Lenže otec ju nechcel poslúchnuť, vzal mažiar, odniesol ho pánovi kráľovi a povedal, čo a ako: že mažiar našli na tej darovanej lúke, a či by ho pán kráľ neráčil prijať s úctou a ako dar. Kráľovi sa mažiar páčil, vzal si ho a spýtal sa:
„A nič viac ste nenašli?“
„Nenašli,“ odpovedal chalupník, ale kráľ rozkázal:
„Len pekne prines aj paličku.“
„Veď my sme ju nenašli,“ opakoval chalupníček, ale bolo mu to málo platné, akoby slová do vetra sial. Nakoniec ho zavreli do väzenia, a že vraj tam bude sedieť dovtedy, kým sa nenájde aj palička. Sluhovia mu denne nosili chlieb a vodu, ako to už ľudia vo väzení dostávajú, a pritom počuli, ako väzeň bez prestania kričí:
„Ach, že som len neposlúchol svoju dcéru! Ó, ja hlupák, že som neposlúchol svoju dcéru!“
A tak išli ku kráľovi a povedali mu, ako väzeň bez prestania kričí:
„Ach, že som neposlúchol svoju dcéru!“ a že nechce ani jesť, ani piť. Pán kráľ si dal uväzneného priviesť a spýtal sa ho, prečo bez prestania kričí:
„Ach, že som neposlúchol svoju dcéru!“ a dodal:
„Čo ti dcéra hovorila?“
„No, vravela mi, aby som k vám s tým mažiarom nechodil, lebo že budete chcieť ešte aj paličku.“
Kráľ sa zasmial a vraví:
„Keď máš takú múdru dcérku, nech len príde na zámok.“
Tak musela ísť ku kráľovi. On sa na ňu pozrel a vraví:
„Ty že si taká múdra? Uvidíme. Dám ti hádanku, a keď ju rozlúštiš, vezmem si ťa za ženu.“
Dcérka hneď, že áno, len nech jej tú hádanku dá, ona že ju uhádne. A kráľ povedal:
„Príď ku mne neoblečená a nie nahá, nie pešo a nie na koni ani na voze, nie po ceste a nie mimo cesty, a keď to dokážeš, vezmem si ťa za ženu.“
Dievčina šla domov, vyzliekla sa donaha, a tak nebola oblečená. Potom rozprestrela veľkú rybársku sieť, sadla si do nej a celú si ju omotala okolo tela; tak nebola nahá. Zaplatila susedovi, aby jej požičal osla, oslovi priviazala tú sieť k chvostu, aby ju vliekol po zemi, a tak nešla pešo ani nešla na koni či vo voze. Osol ju musel ťahať vyjazdenou koľajou pri kraji cesty, takže sa len palcom nohy dotýkala zeme a k zámku sa nepribližovala ani po ceste, ani mimo cesty.
Keď sa tam takto dostala, povedal kráľ, že hádanku rozlúštila a všetko to do bodky splnila. Otca prepustil z väzenia, tú múdru dcérku si vzal za manželku a zveril jej všetko kráľovské imanie.
Uplynulo niekoľko rokov. Potom sa raz stalo, že do mesta prišli sedliaci s drevom, a keď ho predali, nechali svoje vozy stáť pred zámkom a zašli si do hostinca. Niektorí prišli s volským záprahom, iní s koňmi. Jeden sedliak mal zapriahnutých dvoch koní a kobylu a tej sa práve narodilo žriebätko, lenže jej hneď ušlo a ľahlo si medzi dvoch volov pri inom voze. Keď sa potom sedliaci vrátili k svojim vozom, začali sa hádať, sápali sa na seba a vykrikovali. Sedliak, ktorý mal tých dvoch volov, chcel si žriebätko nechať a tvrdil, že pochádza od jeho volov. Druhý volal, že nie, že žriebä pochádza od jeho kobyly a že patrí jemu. K ich sváru sa pripletol sám kráľ, ktorý práve vychádzal na prehliadku, a sedliaci ho prosili, aby ich rozsúdil. Lenže kráľ počúval len na pol ucha a rozhodol skrátka:
„Kde žriebä ležalo, tam nech zostane.“ Tak dostal žriebätko sedliak, ktorý mal tie voly, hoci mu nepatrilo. Druhý sedliak už len plakal a nariekal za svojím žriebätkom. Vtom si spomenul na kráľovnú, počúval o nej, aká je milostivá a ochotná, pretože sama tiež pochádza z chalupníckej chudoby. Pozbieral sa, šiel k nej a poprosil ju, či by mu nejako nepomohla, aby svoje žriebä zase dostal.
Kráľovná povedala:
„Áno, poradím ti niečo, ale musíš mi sľúbiť, že ma neprezradíš.“
Sedliak jej to svätosväte sľúbil a ona mu poradila:
„Zajtra ráno, keď bude kráľ na prehliadke kráľovskej stráže, postav sa do stredu cesty, kadiaľ musí prejsť, vezmi rybársku sieť a rob, akoby si chytal ryby. A stále len sieť sťahuj a zasa vysýpaj, akoby si ju mal plnú.“ A povedala mu aj, čo má odpovedať, až sa ho kráľ bude pýtať.
Sedliak poslúchol: na druhý deň stál na ceste a chytal ryby na suchu. Keď kráľ išiel okolo a videl to, poslal k nemu kráľovského bežca, aby sa spýtal, čo tam ten pomätenec robí.
Sedliak odpovedal:
„Chytám ryby.“
Bežec sa spýtal, ako ich môže chytať, keď tu predsa nie je žiadna voda. A sedliak na to:
„Keď dva voly môžu priviesť na svet žriebä, môžem aj ja rovnako dobre chytať ryby na suchu.“
Bežec šiel a zopakoval kráľovi tú odpoveď. Kráľ sa zamračil, dal sedliaka zavolať a udrel naňho:
„Toto nemáš zo svojej hlavy. Kto ti to poradil? Priznaj sa, a pekne rýchlo!“
Ale sedliak nechcel s farbou von, stále len opakoval:
„Boh uchovaj, to ja sám.“ A tak ho položili na otepu slamy a bili ho a trápili tak dlho, kým sa nepriznal, že mu to poradila pani kráľová.
Kráľ prišiel domov a povedal svojej pani:
„Keď si ku mne taká neúprimná, už ťa za manželku nechcem, máš po kraľovaní a po všetkom. Choď si zasa tam, odkiaľ si prišla, do chalupy.“ Jedno jej však predsa dovolil: aby si so sebou vzala zo zámku to najmilšie a najvzácnejšie, o čom tu vie. To jej vraj dáva na rozlúčku.
Pani odpovedala:
„Iste, milý muž, čo prikážeš, to urobím.“ Objala ho a pobozkala a povedala, že sa s ním lúči. Potom dala priniesť silný omamný nápoj, že si spolu na rozlúčku pripijú. Sama v pohári sotva omočila pery, zato kráľ sa napil zhlboka a čoskoro tvrdo zaspal. Na to pani kráľová čakala. Vzala peknú bielu plachtu, kráľa do nej zabalila, zavolala sluhov, aby ho znesli do koča pred dverami, a odviezla si ho domov do chalupy.
Tam ho uložila do postele vo svojej komôrke a kráľ spal a spal celý deň a celú noc. Keď sa prebudil, obzrel sa a vraví:
„Jaj, preboha, kde to som?“ Volal svojho sluhu a nemohol sa dovolať. Konečne prišla k posteli jeho pani a povedala:
„Milý pán kráľ, ty si mi prikázal, aby som si so sebou vzala, čo je mi v zámku najmilšie a najvzácnejšie. Ale čo by mi mohlo byť milšie a vzácnejšie ako ty? A tak som vzala so sebou teba.“ Kráľovi vstúpili slzy do očí a povedal:
„Moja rozmilá žena, teraz si navždy moja a ja tvoj.“ Vzal ju zase do kráľovského zámku a slávili novú svadbu. A ak nepomreli, žijú spolu až dodnes šťastne.