Škaredé káčatko

V jednej ďalekej krajine pri veľkom rybníku žila kačica. Mala hniezdo v trstine a v hniezde mala jedenásť vajec. Desať vajec bolo malých, ale jedenáste vajce bolo veľké. Kačica sedela na vajciach a čakala, kedy sa jej vyliahnu malé káčatká. A naozaj. Jedného dňa sa narodilo desať žltých káčatiek. Jedenáste vajce zostalo celé. A tak kačica sedela na poslednom vajci. Sedela deň a celú noc. Sedela druhý deň a druhú noc. A tretí deň obrovské vajce puklo. Z vajca vyskočilo mláďa. Bolo veľké a škaredé.
„To káčatko je veľké!“ čudovala sa kačica. Ale káčatko sa pozrelo na kačicu a opýtalo sa:
„Ty si moja mamička?“
„Som,“ odpovedala kačica.
„Dobrý deň, mamička,“ povedalo káčatko.
Kačica pohladkala škaredé káčatko po hlavičke a povedala si:
„Toto káčatko je škaredé. Ale je aj dobré. Preto ho budem mať rada.“
Bol večer a kačica aj káčatká zaspali v hniezde.
Na druhý deň bolo krásne počasie. Slnko svietilo a voda v rybníku sa trblietala.
„Dnes sa naučíte plávať, káčatká,“ povedala kačica a išla k rieke. Potom skočila do vody a volala:
„Poďte ku mne, deti moje! Voda je dnes krásne teplá!“
Ale káčatká nechceli ísť do vody. Báli sa, že sa utopia. Len to sivé škaredé káčatko pobehlo k mamičke, skočilo do vody a veselo plávalo. A o chvíľu už plávali všetky káčatká. Kačica s káčatkami preplávala rieku. Pri rieke stál statok, na statku bývali zvieratá a boli tu aj ľudia. Jedna žena sypala zrno sliepkam, druhá žena dávala seno králikom a nejaký chlapec hnal ovce na lúku.
„To je veľký dom!“ volalo škaredé káčatko. „A koľko je tu zvierat!“
„To je statok,“ povedala kačica. „Tu bývajú moji priatelia. Poďte, káčatká, všetko vám ukážem.“ A tak šli.
Kačica priviedla káčatká pred statok. Bol tu veľký dvor, na dvore bola veľká mláka a v mláke sa brodili kačice. Všetky kačice boli hnedé. Len jedna kačica bola zelená. Na chvoste mala dlhé perá. Bola zo všetkých kačíc najväčšia.
„Prečo je tá kačica taká veľká, mamička?“ pýtalo sa škaredé káčatko.
„To nie je kačica, to je kačer,“ odpovedala kačica.
„Poďte a pekne pozdravte, káčatká,“ povedala ešte kačica a viedla káčatká k mláke.
„Dobrý deň, panie kačice!
Dobrý deň, pán kačer!“ pozdravili káčatká.
Zelený kačer sa pozrel na kačicu a vraví:
„Máš pekné deti, pani kačica.“ Ostatné kačice sa mračia a prezerajú si škaredé, sivé káčatko.
„To je škaredé káča!“ volá jedna.
„Takéto káčatko tu nechceme!“ kričí ďalšia.
„Nechajte moje káčatko,“ prosí mamička kačica, „je dobré.“ Ale to už sa jedna kačica rozbehla. A štipla káčatko do bruška.
„Nikto ma tu nemá rád,“ plakalo káčatko a utekalo preč. A tak škaredé káčatko ušlo. Ušlo dierou v plote.
Káčatko utekalo cez pole, utekalo cez les a za lesom uvidelo lúku. Na lúke stála malá chalúpka. Káčatko prišlo až pred chalúpku, uvidelo, že dvere sú otvorené, a tak vošlo do chalúpky. V chalúpke spali starena, kocúr a sliepka. Káčatko bolo veľmi unavené. Ľahlo si na zem a zaspalo. Ráno sa najskôr zobudila sliepka. Uvidela káčatko a začala kdákať. Zobudil sa kocúr a začal mraučať. Zobudila sa aj starena. Ale už bola stará a zle videla. Myslela si, že malé káčatko je veľká kačica.
„Teraz budem mať kačacie vajcia!“ tešila sa starena. A tak zostalo škaredé káčatko v chalúpke.
Káčatko žilo so sliepkou, kocúrom a starenou. Ale v chalúpke sa mu nepáčilo. Nikto sa s káčatkom nehral. Sliepka len znášala vajcia, kocúr ležal na peci a starenka bola stará, tak stále len spala.
Jedného dňa káčatko vraví:
„Sliepočka, poď so mnou k rybníku. Zaplávame si.“ Ale sliepka povedala:
„Si hlúpe, káčatko. Ty nevieš, že sliepky nevedia plávať?“ A tak šlo káčatko ku kocúrovi:
„Kocúrik, pôjdeš so mnou k rybníku?“ opýtalo sa káčatko. Ale kocúr povedal:
„Si hlúpe, káčatko, ty nevieš, že mačky nenávidia vodu?“
Káčatko bolo smutné. Sedelo a plakalo:
„Nikto ma nemá rád. Nikto sa so mnou nechce hrať.“ Ale potom si utrelo slzy a usmialo sa:
„Pôjdem do sveta a nájdem si kamarátov.“ A tak šlo káčatko do sveta hľadať kamarátov.
Hľadalo na lúke, hľadalo v lese, ale všetky zvieratá sa mu len smiali.
„Si škaredé!“ volali vrabce.
„Nebudeme sa s tebou hrať!“ kričali vrany.
A tak sa káčatko vrátilo k rybníku.
Bola jeseň. Vietor fúkal a zo stromov padalo farebné lístie. Jedného dňa plávalo káčatko po rybníku. Uvidelo na oblohe veľké vtáky. Káčatko nikdy nevidelo také krásne vtáky. Vtáky boli celé biele. Mali dlhé krky a veľké krídla.
„Počkajte!“ volalo škaredé káčatko. „Chcem letieť s vami!“ Ale biele vtáky nepočuli. Leteli veľmi vysoko. A škaredé káčatko nevedelo lietať.
A potom bola zima. Káčatko sa bálo, že rybník zamrzne. Plávalo stále po rybníku, ale raz v noci začalo snežiť a potom rybník zamrzol. A škaredé káčatko zamrzlo v ľade. Zavčasu ráno išiel okolo rybníka sedliak. Uvidel káčatko, rozbil ľad a odniesol káčatko domov. Sedliak býval na statku. Bývala tu aj sedliačka a deti. Deti sa chceli s káčatkom hrať. Ale káčatko sa detí bálo. Chcelo utiecť. Dvere zo statku boli otvorené, tak káčatko vybehlo von dverami a bolo preč. A tak káčatko zase ušlo.
Čoskoro začalo hriať slnko a bola krásna jar. Jedného dňa sa káčatko naučilo lietať. Roztiahlo krídla a letelo. Letelo nad lúkou, letelo nad lesom, až priletelo do veľkej záhrady. V záhrade kvitli jablone. A bol tu malý rybník. Káčatko uvidelo na rybníku tri veľké biele vtáky. Boli to labute. Káčatko skočilo do vody a plávalo k labutiam. Pozrelo sa na hladinu. Ale čo to vidí? Vo vode vidí svoj obraz. Už nie je škaredé sivé káčatko. Je biele a má dlhý krk. Do záhrady pribehli deti.
„Je tu nová labuť!“ volalo dievčatko s veľkou mašľou.
Deti hádzali do vody chlieb a volali:
„Tá nová labuť je najkrajšia! Je taká krásna a mladá!“ A tak si káčatko našlo kamarátov. Zo škaredého káčatka vyrástla krásna mladá labuť.