Bratríček, sestrička a traja psi

Jeden mlynár a jeho žena zomreli krátko po sebe a zanechali tu dve deti, chlapca a dievčatko, a ako ich dedičstvo kozu a kohúta. Deti chceli tie zvieratá predať, aby si za to zaobstarali niečo na živobytie, a tak chlapec priviazal kozi kohúta medzi rohy a hnal ich na jarmok. Na ceste stretol mäsiara, ktorý šiel práve nakupovať dobytok a viedol so sebou troch psov, čierneho, bieleho a strakatého.
„Nechceš si to so mnou vymeniť?“ spýtal sa mäsiar chlapca. Ten sa na psov pozrel, a pretože sa mu dosť páčili, súhlasil. Mäsiar mu dal ešte píšťalku a povedal:
„Keď zapískaš, psi ti pribehnú na pomoc, nech sú kdekoľvek.“ S týmito slovami sa chlapec obrátil k domovu. Keď sestrička videla, že nepriniesol chlieb, začala plakať.
„Teraz pomrieme od hladu!“ volala žalostne. Tí psi však všetkému rozumeli, vyskočili a utekali na kráľovský letohrádok, ktorý stál neďaleko. Ten čierny pes vbehol do kuchyne a schmatol pečienku, ten biely utekal do špajze a vzal tam chlieb a ten strakáč skočil do pivnice a priniesol fľašu muštu. Deti sa zaradovali, jedli a pili a od tej chvíle už núdzu netrpeli; lebo vždy, keď mali hlad, priniesli im psi nejaké jedlo.
Ale kráľ sa dopočul, že do jeho kuchyne, špajze a pivnice vbiehajú traja psi a odnášajú odtiaľ to najlepšie a nedajú sa nikdy chytiť. Tak prikázal, aby po tých psoch pátrali, a keď ich chytia, prídu o hlavu oni aj ich páni. Keď sa to deti dozvedeli, ihneď sa pozbierali a vydali sa aj so svojimi psami do hlbokého lesa. Prišli k akejsi chalupke, vnútri horela sviečka a pri nej sedela nejaká starenka.
„Zaplať pánboh,“ zavolala na deti, „aj táto noc prinesie nejakú korisť! Vedzte, že tu býva dvanásť zbojníkov, ktorí o malú chvíľu prídu domov.“ Deti sa roztriasli od strachu, ale bratríčka čoskoro napadlo, čo musí urobiť. Poslal svojich troch psov strážiť dvere, toho bieleho pred bránu, čierneho za bránu a toho strakáča pred domové dvere. Za chvíľu počuli dupot, nadávanie a kliatby šiestich zbojníkov a bába ich chcela varovať, ale strakáč zavrčal a nenechal ju prejsť dverami. Keď tých šesť prišlo až k domu, skočil na nich čierny pes a roztrhal ich. Potom si ľahol medzi mŕtvoly a striehol. O malú chvíľu prišlo aj tých druhých šesť hrdlorezov, ten čierny ich zase všetkých strhol k zemi a zaškrtil, len jeden zo zbojníkov, mladý kupec, nebol celkom mŕtvy. Plazil sa bránou do domu a tu ho zadržal ten biely pes. Zbojnícka bába im musela teraz ukázať všetko, čo tu bolo vidieť. V jednej komnate ležali veľké hromady vylúpených pokladov a na stene visel mohutný meč, ktorý bratríček zložil a pripol si ho k boku. Pivnica bola plná mŕtvych; sem musela starena pritiahnuť aj mŕtvych zbojníkov, avšak napoly mŕtveho mladého kupca zamkla nepozorovane do komory.
Na druhý deň vzal bratríček čierneho psa a šiel, aby sa poobzeral po okolí. Sestrička zostala s ostatnými psami v zbojníckom brlohu. Starena vzala akýsi hrniec, šla do komory, natrela kupca a on sa v okamihu vyliečil zo všetkých rán. Potom šli obaja k sestričke a prehovárali ju, aby sa za kupca vydala, potom jej budú všetky tie poklady patriť. Jej brata zabijú, ale najprv sa musia zbaviť tých psov, čo bude ľahké, stačí, keď ich po jednom pošlú do komory po múku a starena ich tam zatvorí. Dievča sa mladý kupec páčil, a tak súhlasila a on sa zase ukryl. Keď prišiel bratríček domov, zdala sa mu sestra ako premenená, aj úplne inak hovorila a zrazu poslala všetkých psov do komory po múku. To sa chlapcovi akosi nezdalo, vyšiel von a chcel sa do komory pozrieť, ale bola pevne zatvorená. Vtedy si spomenul na píšťalku, ktorú mu dal mäsiar, vytiahol ju a zapískal. Dvere komory sa rozleteli a psi boli pri ňom. Potom šiel späť do domu, kde stála sestrička a mladý kupec a práve sa chceli na chlapca vrhnúť, aby ho zabili. Ale on vytasil svoj meč a kupcovi zotal hlavu, potom šiel do izby a to isté urobil so starenou. Sestričke prikázal tých mŕtvych odtiahnuť do pivnice, hodil ju dolu k nim a povedal, kým zamykal:
„Tu si môžeš s ním žiť do svojej smrti, ty falošnica!“ Potom vzal svojich troch psov a šiel preč.
Prišiel do mesta, kde boli domy potiahnuté čiernym súknom, a tak sa pýtal, čo to má znamenať, a jeden hostinský mu to povedal. Tu neďaleko vraj prebýva sedemhlavý drak, ktorému musí každý rok dať jednu pannu a dnes to má byť kráľovská dcéra, preto je celé mesto v smútku. Zatiaľ vyšla princezná bez sprievodu v ústrety svojmu osudu, spoločnosť jej robil len kočiš. Bratríček vzal psov a šiel za kočiarom, ale skratkou sa na určené miesto dostal skôr ako princezná, pretože kočiš sa neodvážil ísť až tam, kočiar zastavil opodiaľ a ona musela zvyšný kúsok dôjsť pešo. Keď tam dorazila, šiel jej bratríček v ústrety a povedal:
„Neboj sa nič, ja toho draka odpravím!“ Jeho meč už nedočkavo vyskakoval z pošvy a túžil po dračej krvi. Veď už bol strašný a oheň chrliaci netvor tu! Bratríček pozdvihol meč a jedinou ranou mu zrazil všetky hlavy. Zostal však neopatrne stáť na mieste, a tak ho zrazil šľahajúci dračí chvost a on padol ako mŕtvy k zemi. Tu sa psi vrhli na zvíjajúci sa dračí trup a urobili s ním krátky proces, dračie údy sa ešte trochu zmietali, keď zapadalo slnko. Princezná zatiaľ klesla k bratríčkovi a veľmi plakala. Tu prišli aj psi a vyli a nevedeli si rady. Nakoniec si ten biely a strakatý pes spomenuli na hrniec, z ktorého starena vyliečila mladého kupca. Ako si to tak rozprávali, dal im ten čierny poriadneho štuchanca, prečo ich to nenapadlo už skôr, a prikázal im, že majú uháňať a ten hrniec s liečivou masťou priniesť. Keď princezná mŕtveho natrela masťou, otvoril bratríček oči a bol zdravý ako ryba a zdalo sa mu, akoby sa prebral z hlbokého spánku.
„Ty si ma zachránil a patrí ti moja ruka, tak to sľúbil môj otec,“ zvolala princezná. Chlapca to potešilo, ale chcel si ju vyskúšať, či mu zostane verná, a preto povedal:
„Ja musím ísť ešte do sveta a pozabíjať draky; ale o rok a deň prídem a potom môžeme mať svadbu!“ Princezná vyrezala zo svojej vreckovky monogram a ten bratríčkovi dala a každému zo psov uviazala okolo krku hodvábny obojok; tomu čiernemu biely, tomu bielemu čierny a tomu strakatému pruhovaný. Medzitým bratríček vyrezal z dračích hláv jazyky, zasunul ich do torny a šiel preč. Keď kočiš videl, že je drak zabitý a ten mládenec odišiel, pribehol tam a pýtal sa princeznej, prečo plače, keď je teraz voľná. Ako nemá plakať, keď ju jej záchranca opustil. Tu kočiš ihneď usnoval ohavný plán. Vyhrážal sa princeznej, že ak mu nesľúbi, že povie, že draka premohol on, tak ju na mieste zabije. Pod touto hrozbou mu to sľúbila. Kočiš pozbieral dračie hlavy, naložil ich do kočiara a išiel s princeznou domov. Všetok ľud sa radoval, keď opäť videl princeznú, a velebil jej záchrancu, za ktorého sa kočiš vydával. Kráľ chcel ihneď dodržať dané slovo a nariadil, že sa bude sláviť svadba. Ale jeho dcéra ho veľmi prosila, aby jej dožičil ešte rok slobody, a on jej to urobil po vôli.
Ten rok sa blížil ku koncu a bol tu svadobný deň; celé mesto bolo slávnostne vyzdobené a kráľovská kuchyňa aj pivnica boli plné toho najlepšieho jedla a výborného pitia; práve v tomto čase sa do mesta vrátil bratríček. Hostinský mu opäť rád porozprával, prečo je dnes celé mesto v slávnostnom rúchu. Kráľovský kočiš práve pred rokom zabil draka a práve dnes, ako si to princezná priala, má byť svadba. Tu bratríček videl, že mu je verná a že je v tej hre nejaká hanebná lož, ale nepovedal nič, ani tak, ani tak, len tvrdil, že dnes zje to najlepšie z kráľovského stola a vypije to najlepšie víno, nakoniec ho vraj sám kráľ so štvorzáprahom bieloší odvezie na svadobnú hostinu. Takýmto rečiam sa hostinský smial, ani na okamih neveril, že by to bolo možné, a vsadil na to celý svoj majetok. Napoludnie, keď všetci sedeli pri kráľovskom stole, poslal bratríček čierneho psa, aby mu z taniera kráľovskej dcéry priniesol pečienku. Pes bežal ako o preteky a potrhal všetky stráže, ktoré mu chceli brániť, a práve kládli ten najlepší kus mäsa na princezninu tanier, keď pribehol, mäso schmatol a bežal preč, aby ho doniesol svojmu pánovi. Princezná psa podľa bieleho obojku spoznala a srdce jej od radosti poskočilo; jej záchranca je nablízku! Bratríček chcel k mäsu aj chlieb, ten musel priniesť biely pes. Urobil to rovnako ako ten čierny, vzal ho princeznej z taniera a utekal von. Kráľ, ženích aj hostia soptili od zlosti, len princezná sa radovala.
„Teraz by som sa ale aj napil,“ povedal bratríček, keď sa najedol. Víno mu musel priniesť strakáč a muselo to byť víno z princezninho stola. Urobil to rovnako ako jeho bratia a princezná sa radovala, keď ho videla; ale starý kráľ sa nemohol od zlosti udržať a vydal rozkaz, aby pána tých psov vypátrali a predviedli ho v putách pred trón.
Tak vyslali vojakov, aby tu aj tam hľadali, až nakoniec prišli aj do toho hostinca, kde uvideli sedieť troch psov a ich pána a chceli ich hneď schmatnúť, avšak psi sa na nich vrhli a zrazili ich k zemi. Keď to hlásili kráľovi, nahneval sa na najvyššiu mieru, vyslal všetkých svojich vojakov, aby toho zločinca priviedli, avšak ani títo s ním nič nezvládli, tí psi ich všetkých zahnali. A bratríček nechal odkázať, že pre neho má prísť sám kráľ so štvorzáprahom bieloší a ihneď ho zaviezť ku kráľovskému stolu. Kráľ sa vo svojom hneve síce upokojil, pretože videl, že má do činenia s nejakým mocným pánom, ale jeho pýcha mu nedala, aby po neho išiel. Poslal teda len ministra a kočiar s dvoma koňmi, ale bratríček ho poslal späť a nechal kráľovi odkázať, že má ihneď prísť so štvorzáprahom, inak to s ním nedopadne dobre. Princezná ho prehovárala, aby tak urobil a nedával v stávke svoj život, kráľ teda svoj hnev aj pýchu skrotil a vyrazil. Keď pred hostinec pricválal kráľovský kočiar ťahaný štyrmi bielošmi, hostinský, pripravený o rozum, pribehol k bratríčkovi a nariekal:
„Ty si tú stávku vyhral, teraz som skrachovaný muž!“ Ale ten ho utešoval:
„Takže teraz mi veríš? No, ja ti darujem všetko, čo si prehral, naspäť.“ S týmito slovami vyšiel von a posadil sa do kočiara vedľa kráľa a jeho traja psi tam naskákali tiež; a keď odchádzali, hostinský si povedal:
„Takého pána som pod svojou strechou ešte nehostil!“ Keď dorazili do kráľovskej siene, sadol si bratríček rovno oproti neveste, vedľa ktorej sedel ženích. Teraz sa dali do hodovania a veselili sa spolu.
Prišiel čas na rozličné rozprávky a rozprávania, až prišiel rad aj na bratríčka, ktorý povedal:
„Čo si zaslúži ten, kto hanebne oklamal kráľa?“ A ženích pohotovo odpovedal:
„Ten si zaslúži, aby ho priviazali na chvost splašeného koňa a hnali mestom.“ Tu sa bratríček zdvihol:
„Ty sám si nad sebou vyniesol rozsudok, lebo vedz, ja som drakobijca, nie ty!“ Ale kočiš naďalej tvrdil, že draka zabil, a ako dôkaz nechal priniesť tých sedem dračích hláv. Teraz boli hostia na jeho strane. Ale bratríček povedal, aby sa niekto pozrel, či uvidí v dračích papuliach jazyky. Nebol tam ani jediný.
„Kde sú teda tie jazyky,“ zvolal, „keď si draka zabil?“ Kočiš nebol nijako zaskočený a bránil sa smelo tým, že draci žiadne jazyky nemajú. Hosťom sa to síce zdalo čudné, ale nevedeli, ako sa tieto veci majú. Tak zavolali kuchára a kráľ sa ho spýtal, či pozná nejaké zviera, ktoré by nemalo jazyk. Kuchár povedal, že také nepozná, všetky zvieratá musia mať jazyk, lebo čím by inak poznali chuť.
„No,“ povedal bratríček, „ja vám ukážem, že aj draci majú jazyky.“ Vytiahol z torny obrúsok, rozvinul ho a na stôl položil sedem dračích jazykov; keď ich vložili do dračích papúľ, pasovali úplne presne. Kočiš sa triasol od strachu a chcel zmiznúť, avšak oni ho pevne držali.
„Teraz môže aj princezná dosvedčiť, že som toho draka zabil.“ S týmito slovami vytiahol monogram z jej vreckovky a povedal:
„Je to tvoja práca? Pozri sa na obojky mojich psov, spoznávaš ich? Hovor!“ Teraz, keď sa vec sama dostala na svetlo božie, cítila sa princezná svojej prísahy zbavená a rozprávala všetko o boji s drakom, ako svojmu osloboditeľovi vyrezala monogram z vreckovky a psom ovinula okolo krkov hodvábne obojky; ako potom prišiel kočiš a vyhrážkami, že ju zabije, a ako si od nej vynútil prísahu, že on je drakobijca. Tu bol kočiš zajatý a bol vykonaný trest, ktorý sám nad sebou vyniesol. Bratríček potom s princeznou slávil svadbu a boli nesmierne šťastní a spokojní. Keď starý kráľ zomrel, zdedil po ňom bratríček celú ríšu a panoval múdro a spravodlivo.
V bratríčkovom srdci zostávala jedna bolesť, myslel na svoju sestričku, ktorej, hoci s ním tak zle zaobchádzala, dávno odpustil a chcel jej, ak by to bolo možné, urobiť tiež šťastnou. Preto sa jedného dňa aj so psami vydal do lesného domu, kde ju našiel. Bratríček ju vzal na kráľovský zámok a urobil z nej prvú dvornú dámu. Ale sestrička sa ešte nezbavila zlosti, jej brat musí ťažko zaplatiť za to, že ju tak potrestal, a tak si nechala u jedného kováča vykuť ostrý nôž, ktorý položila do bratovej postele. Keď bol večer unavený a hodil sa na posteľ, prebodol mu ten nôž srdce a on bol v okamihu mŕtvy. Ráno sa rozkričalo, že kráľ bol zavraždený, a celú krajinu zasiahol hlboký žiaľ. Sestrička mala zlé svedomie a ušla, takže bol každý presvedčený, že to urobila ona. Kráľovná sa vrhala na mŕtve telo, lomila rukami a od bolesti už nedokázala ani plakať, psi ležali okolo, skučali a vyli nad smrťou svojho pána od zármutku. Tu si spomenuli na hrniec s liečivou masťou, a tak utekali na miesto, kde ležal drak, našli ešte črepy, na ktorých bolo toľko liečivej masti, že s ňou mohli kráľa natrieť. Kráľ opäť otvoril oči a bol čulý a zdravý ako predtým. Tu vypukla radosť a jasot a nikto sa neradoval viac ako kráľovná. Keď mu povedali, čo sa stalo a že sestrička unikla, tu zvolal:
„Ach, tá zlá zmija, tá to urobila!“ A nechal ju hľadať a potom zatvoriť do lesného domu pri jej mŕtvom kupcovi; tam musela sedieť pri jeho mŕtvole, kým nezomrela od hladu.
Jedného dňa traja psi predstúpili pred kráľa a povedali:
„Teraz už nás nikdy nebudeš potrebovať, zotni nám teda hlavy!“
„Nie, to nikdy neurobím, to by bola veru pekná vďaka za vaše služby!“ Aj keď mu už ďalej nijakú službu neprejavia, on sa o nich bude večne starať až do ich smrti. Ale oni ho úpenlivo a tak dlho prosili, aby im práve týmto skutkom preukázal tú najväčšiu vďaku, že nakoniec zarmútene schmatol meč a jednému po druhom zotal hlavy. A hľa! Namiesto psov tu stáli traja princovia!
„Ďakujeme ti, ty si nás oslobodil, my sme boli dlho zakliati a čakali na deň, keď nám mladý hrdina utne hlavy ako poďakovanie za preukázané služby; a to si teraz urobil!“
S týmito slovami každý z princov odišiel do svojej vlasti a teraz boli všetci šťastní a spokojní.