Krásna panna Majolena

Bol raz jeden hrdý kráľ, mal jedinú dcéru menom panna Majolena, a tá bola taká krásna, že sa z ďaleka-široka zjazdili králi a kniežatá a uchádzali sa o ňu. Krásna panna Majolena si čoskoro zamilovala jedného mladého kráľoviča a dala mu svoje slovo. Otec jej však chystal iného ženícha, mocného kráľa, a jej najmilšiemu ju odoprel, nič nedbal na jej prosby. Ale mladí sa mali tak radi, že sa nechceli jeden druhého vzdať, a panna Majolena sa otcovi vzoprela:
„Ja, vaša dcéra Majolena, som s kráľovičom zasnúbená. Iného už byť nemôžem, kráľa za muža nevezmem!“
Otec sa veľmi rozhneval a odpovedal:
„Koho si vezmeš, určím sám. Do tmavej veže ťa vsadiť dám,
na sedem rokov ti bude domovom temnica, skrotneš tam ako holubica. Po siedmich rokoch sa pozriem, akú poslušnú dcéru mám.“
Hneď prikázal postaviť tmavú vežu, do ktorej nepreniká jediný lúč slnka ani mesiaca. Keď bola hotová, dal tam nanosiť jedlo a pitie na tých sedem rokov. Potom do veže zaviedli pannu Majolenu s jej komornou a zamurovali ich, takže boli od celého sveta odlúčené, samy dve medzi nebom a zemou. Sedeli tu v temnici, ani nevedeli, kedy je deň a kedy noc. Kráľovič často obchádzal okolo veže a volal pannu menom, jenže hrubými múrmi nepreniklo zvonka ani hlások. Čo mohli robiť iné než plakať a nariekať?
Tak čas plynul a plynul, pomaly im ubúdalo jedla a pitia a podľa toho spoznávali, že sa tých sedem rokov chýli ku koncu. Potom už mysleli, že prišla chvíľa vyslobodenia, ale stále sa neozýval žiadny úder kladivom a stále žiadny kameň z múru nevypadával: akoby naň otec nadobro zabudol. Keď už mali potravy len na pár dní a hrozila im biedna smrť, riekla panna Majolena:
„Skúsme sa pustiť do diela a samy ten múr prebúrať, s pomocou božou to pôjde azda.“
Vzala nôž na chlieb a začala rýpať a vŕtať do malty okolo jedného kameňa, a keď sa unavila, vystriedala ju komorná. Po dlhej námahe sa im podarilo vylomiť jeden kameň, potom druhý a tretí, a za tri dni vpadol do ich temnice prvý lúč svetla. Napokon bol otvor taký veľký, že mohli vyhliadnuť von. Nebo bolo modré, čerstvý vzduch im vial do tvárí, ale inak mali preťažký pohľad: otcovský zámok ležal v troskách, mesto a všetky dediny, kam oko dovidelo, boli vypálené, polia spustošené, a nikde ani živej duše. Keď bol otvor v múre už dosť veľký, aby sa pretisli, zoskočila najprv komorná, po nej panna Majolena.
Ale čo teraz, kam sa obrátiť? Nepriatelia spustošili celú ríšu, kráľa zajali, domáci ľud pobili alebo odvliekli.
Komorná sa dala do plaču, ale panna Majolena ju vzala za ruku a vybrali sa preč odtiaľto, do nejakej inej krajiny. Cestou nikde nestretli človeka, ktorý by im podal sústo chleba, často nenašli ani prístrešie. Raz sa pred dažďom schovali do vypálenej chalupy a museli tam zostať niekoľko dní, pretože lejak neprestával. Triasli sa od zimy a mali taký hlad, že jedli žihľavy, ktorými bolo spálenisko zarastené.
Keď po dlhom putovaní prišli do inej krajiny, stále sa ponúkali do služby, ale nech zaklopali kdekoľvek, všade ich odbíjali, že sú tulačky, nikto sa nad nimi nechcel zmilovať. Konečne sa dostali do veľkého mesta a išli na kráľovský dvor. Ale aj tu ich posielali ďalej, až nakoniec kráľovský kuchár povedal, že ich v kuchyni nechá ako kuchynské slúžky.
Tak sa ocitli na zámku práve toho kráľa, ktorého syn bol pred rokmi zasnúbený s pannou Majolenou. Zostával jej verný, ale potom prišla správa, že pri tej skaze otcovho kráľovstva zahynula aj panna Majolena. Otec mu teraz vybral inú nevestu, pannu zlého srdca, ktorá si tú voľbu pričarovala čiernymi kúzlami.
Svadba bola ustanovená, aj nevesta už prišla, ale hneď sa zavrela vo svojej komnate, nikomu sa neukazovala a panna Majolena jej musela z kuchyne prinášať jedlo. Nevesta to mala dobre premyslené. Žiadna čarodejnica nesmie vkročiť do kostola, preto nesmela ísť ani ona sama na sobáš a musela sa dovtedy skrývať, aby mohla za seba podstrčiť inú.
Keď nastal deň, kedy ju mal ženích viesť k oltáru, zavolala si ráno pannu Majolenu a povedala:
„Mám pre teba dobrú zvesť, čaká ťa dnes veľké šťastie. Zle som stúpla na nohu, chodiť nemôžem pre bolesť mnohú. Obleč si šaty moje hodvábne, na sobáš pôjdeš namiesto mňa. Bude pre teba veľká česť s princom k oltáru sa viesť.“
Panna Majolena to však odmietla a povedala:
„Česť, ktorá mi nepatrí, moju dušu ťaží.“
Nevesta jej teda ponúkala zlato, ale nadarmo. Ponúkala drahé kamene, a zase nepochodila. Nakoniec zlostne zasyčala:
„Ak ma neposlúchneš, bude ťa to stáť život: stačí, aby som povedala slovo, a hlavu ti zrazí kat.“
Panne Majolene neostávalo nič iné ako poslúchnuť a obliecť si nevestine nádherné šaty i drahocenný svadobný veniec. Keď vstúpila do kráľovskej siene, všetci onemeli nad jej nevídanou krásou a kráľ povedal synovi:
„Hľa, čo hviezdy v kráse prežiari, nevestu vedieš teraz k oltári!“
Ženích sa čudoval viac než ostatní a v duchu si hovoril:
„Tá podoba! Keby som nevedel, že panna Majolena po roky strádala vo veži a vo väzení umrela, povedal by som, že je to ona sama.“ Ale nedal na sebe nič znať, vzal pannu za ruku a viedol ju do kostola.
Keď míňali trs žihľavy, ktorý stál pri ceste, riekla:
„Žihľavôčka malá, čože tu v plote stojíš sama? Poznala som dobu zlú, keď som ťa vďačne jedla surovú.“
„Čo to hovoríš?“ opýtal sa kráľovič.
„Nič,“ odpovedala, „len som si spomenula na pannu Majolenu.“
Jemu bolo čudné, že o nej nevesta vie, ale mlčal.
Keď prišli k mostíku, ktorý viedol na kostolné nádvorie, riekla:
„Mostík pri kostole, neprelom sa, nie som tá pravá, čo sa vydáva.“
„Čo to hovoríš?“ opýtal sa kráľovič.
„Nič, nič, nič,“ odvetila, „len som si spomenula na pannu Majolenu.“
„Ty pannu Majolenu poznáš?“
„Ach nie,“ odpovedala, „ako by som ju mohla poznať, len som o nej počula, že sa svadby nedočkala.“
Keď došli ku kostolným dverám, riekla znova:
„Kostolné dvere, nezrúťte sa, nie som tá pravá, čo sa vydáva.“
„Čo to hovoríš?“ opýtal sa.
„Ach,“ odvetila, „to som si len spomenula na pannu Majolenu.“
Vtom ženích vytiahol skvostný náhrdelník, dal jej ho okolo krku a zapol, takže sa kolieska retiazky spojili. Potom vstúpili do kostola a kňaz im pred oltárom zviazal ruky a oddal ich. Kráľovič ju viedol zase späť, ale ona sa po celú cestu neozvala už ani slovkom. Keď sa vrátili na zámok, bežala do nevestinej komnaty, odložila nádherné svadobné šaty a veniec, obliekla si svoju sivú kytlicu a len náhrdelník si ponechala, tak ako jej ho ženích zapol okolo krku.
Keď sa blížila noc a nevesta mala byť uvedená do ženíchovej komnaty, spustila si cez tvár závoj, aby kráľovič jej podvod nespoznal. Len čo všetci ľudia odišli, opýtal sa jej:
„Čo si to hovorila tej žihľave, čo rástla pri ceste?“
„Akej žihľave?“ odvrkla, „so žihľavami ja nehovorím.“
„Ak si s ňou nehovorila, nie si tá pravá, čo sa vydáva,“ povedal. A ona sa hneď vyhovorila:
„Musím za svojou slúžkou, ktorá pamäť stráži mojou.“
Vyšla von a obrátila sa na pannu Majolenu:
„Osoba, čo si to hovorila tej žihľave pri ceste?“
„Nepovedala som nič viac než toto:
Žihľavôčka malá, čože tu v plote stojíš sama? Poznala som dobu zlú, keď som ťa vďačne jedla surovú.“
Nevesta bežala späť do komnaty a povedala:
„Už viem, ako som hovorila k žihľave,“ a opakovala tie slová, ktoré práve vypočula.
„A čo si hovorila mostíku pred kostolom, keď sme cez neho prechádzali?“ opýtal sa kráľovič.
„Mostíku pred kostolom?“ odpovedala, „s mostíkmi ja nehovorím.“
„Ak nie, tak nie si tá pravá, čo sa vydáva.“ Zase mu povedala:
„Musím za slúžkou, ktorú mám, tá pamäť moju v opatere má.“
Vybehla von a zúrila na pannu Majolenu:
„Osoba, čo si to hovorila mostíku pred kostolom?“
„Nepovedala som nič viac než toto:
Mostík pri kostole, neprelom sa, nie som tá pravá, čo sa vydáva.“
„Toto mi životom zaplatíš!“ zvolala nevesta so zdvihnutou päsťou, ponáhľala sa však zase do svadobnej komnaty a povedala:
„Už viem, čo som hovorila mostíku pred kostolom,“ a opakovala tie slová.
„A čo si hovorila kostolným dverám?“
„Kostolným dverám?“ odvetila, „s kostolnými dverami ja nehovorím.“
„Ak nie, tak nie si tá pravá, čo sa vydáva.“
Opäť vyšla von a obrátila sa na pannu Majolenu:
„Osoba, čo si to hovorila kostolným dverám?“
„Nepovedala som nič viac než toto:
Kostolné dvere, nezrúťte sa, nie som tá pravá, čo sa vydáva.“
„Toto ti zlomí väz!“ zvolala nevesta a strašne sa rozzúrila, ale mala naponáhlo, vrátila sa do komnaty a povedala:
„Už viem, ako som hovorila ku kostolným dverám,“ a tie slová opakovala.
„Áno, ale kde máš náhrdelník, ktorý som ti pri tých dverách dal?“
„Aký náhrdelník?“ čudovala sa, „žiadny náhrdelník si mi nedal.“
„Sám som ti ho obtočil okolo krku a sám zapol. Keď o tom nevieš, tak nie si tá pravá nevesta.“ Odhrnul jej závoj z tváre, a keď uvidel jej zlostnú tvár, zdesene ustúpil a zvolal:
„Kde si sa tu vzala? Kto si?“
„Som tvoja zasnúbená nevesta, ale ráno som si vyvrtla nohu, bola by som pre bolesť nedošla do kostola a bála som sa, že sa mi ľudia budú posmievať, preto som prikázala kuchynskej, aby si obliekla moje šaty, a išla namiesto mňa.“
„Kde je tá panna,“ povedal, „chcem ju vidieť, choď a priveď ju sem.“
Prišla teda a povedala sluhom, že tá kuchynská je podvodníčka, aby ju vyviedli na dvor a sťali.
Sluhovia pannu chytili, chceli ju odvliecť, ale ona tak silno volala o pomoc, že to kráľovič začul, pribehol na dvor a prikázal, aby ju okamžite pustili. Zo zámku pribiehali noví a noví sluhovia s pochodňami a on pri tom svetle uvidel, že dievča má na krku náhrdelník, ktorý jej dal pri kostolných dverách.
„Ty si tá pravá nevesta,“ povedal, „čo išla so mnou k oltáru, poď do mojej komnaty.“
Keď boli spolu osamote, prehovoril k nej:
„Ty si ráno cestou do kostola vyslovila meno panny Majoleny, mojej zasnúbenej nevesty. Keby som nevedel, že je to nemožné, povedal by som, že predo mnou teraz stojí ona sama: si jej celkom podobná.“
Ona odpovedala:
„Som to ja, tvoja panna Majolena, pre teba sedem rokov v tme uväznená, tá, čo mučil smäd a hlad, čo v biede a núdzi žila celý rad.
Dnes na mňa opäť slniečko svieti, všetko sa stalo, ako malo byť. S tebou som bola zosobášená v kostole, sme svoji, po rokoch konečne manželia.“
Zlíbali sa a boli šťastní a odvtedy sa nikdy neopustili ani na jediný deň.
Zlú nevestu mal stihnúť rovnaký osud, aký chystala panne Majolene, ale tá sa za ňu prihovorila, a tak ju ako podvodníčku len s hanbou vyhnali.
Veža, v ktorej panna Majolena presedela sedem rokov, stála ešte dlhé roky, deti okolo nej behali a spievali si o nej starú pesničku:

Cingilingy bim bim bam, kto v tej veži sedí sám?
Dcéru svoju tam dal kráľ, ja by som jej robil stráž.
Múr sa nedá prelomiť ani kameň vylomiť.
Nelež, Janko, pod bazou, vyšplháme sa hore vežou,
hopla, hopla, hopla!