Medveď, vlk, lišiak a zajac na jarmoku

Medveď, vlk, lišiak a zajac sedeli raz pospolu vo svojom lesnom dome, keď tu lišiak povedal: „Aké by to asi bolo, keby sme si raz vyšli na jarmok, musí tam byť naozaj veselo!“ Medveď odvetil: „Ja som už starý a slabý, ale ak pôjde s nami vlk, aby nás chránil, budem rád, lebo ľudia sú falošní a sú voči nám nevraživí.“ „Čo? Ja sa nebojím!“ zreval vlk: „Idem s vami a nedôjdete ani k škode, ani k hanbe!“ „Ja chcem tiež s vami! Ja tiež!“ volal zajac. „Ty mlč! Si ešte primladý a priveľmi hlúpy!“ povedal mu lišiak: „Len by si na všetko vyjavene civel a ešte by si nás priviedol do nesnádz.“ Tu sa zajac pritisol k vlkovi a šepkal mu: „Urob niečo, nech môžem ísť aj ja!“ Vlkovi to polichotilo a povedal: „Zajko pôjde s nami!“ a pohladil ho po nosíku. „Ale za koho sa budeme vydávať?“ spýtal sa medveď: „Každý z nás musí niekoho predstavovať, ak chceme ísť na jarmok.“ „Ale čo, to je jednoduché!“ povedal vlk: „Pôjdeme za potulných žiakov. Vy spievate basom, lišiak má alt a zajko diskant, ja vám budem robiť kantora, čo udáva takt a drží melódiu.“

Keď sa tak všetci dohodli, vyčistili si kožuchy – lebo človek musí na výročnom jarmoku vyzerať upravene a čisto – a vyrazili na cestu. Nezdalo sa im však rozumné vydať sa na cestu za denného svetla, a tak počkali, kým sa nezotmelo. Potom takmer po špičkách došli až na predmestie, pochodovali jeden za druhým, ako keď chodia psy do Větrné Lhoty, prvý kráčal vlk, potom lišiak, za ním medveď a nakoniec zajko. Na predmestí, ako iste viete, býva veľký hostinec; hospodár tam práve zabil svinu a v ústrety našim vandrovníkom voňali čerstvé klobásy. „Musíme dnu!“ povedal vlk: „Občerstvíme sa! Tu nás nikto nepozná.“ Lišiakovi sa to nezdalo, rozmýšľal a zvažoval všetky okolnosti a prišlo mu to príliš nebezpečné. „Kmotor, nebuďte taký umanutý!“ Ale vlkovi tie klobásy preveľmi voňali, nič nedbal, vzal za kľučku a otvoril. „Len ďalej, vitajte!“ zvolal hostinský. Tak vošli všetci dovnútra. „Čerstvé klobásy a víno, sem!“ povedal vlk: „A nech je toho veľa!“ Čašník im doniesol, čo žiadali; oni sa usadili a jedli a pili, a keď na stôl niečo prišlo, v okamihu to zmizlo, čašník nestíhal nosiť dosť rýchlo.

Konečne boli sýti. Tu prišiel hostinský s kriedou a povedal: „Zaplaťte!“ Teraz už išlo naozaj do tuhého. Jedine vlk mal odvahu niečo povedať a prehovoril: „My sme potulní žiaci a zajtra si na jarmoku niečo zarobíme spevom a potom vám zaplatíme!“ „Tak dobre,“ povedal hostinský: „ale ako zálohu mi tu necháte svoje kožuchy!“ Hostinský si hostí dobre obzrel už pri ich príchode, čo sú to za vtáčikov, a tajne poslal po kožušníka. „Môj priateľ, kožušník, je tu! On vám s tým vyzliekaním pomôže!“ Keď zvieratá začuli slovo kožušník, od úľaku vyskočili a pospiechali ku dverám, ktoré však medzitým niekto dobre zamkol. Kožušník a hostinský sa snažili jedného po druhom schmatnúť a zviazať. Medveď bručal, vlk vyl, lišiak štekal a zajac? Ten bol od strachu celý stíchnutý a strnulý, oči mu lozili z jamiek, jeho diskant mu vypovedal službu a ako iste viete, dodnes sa mu hlas nevrátil.

Áno, to vám bol naozaj spev! Lišiak a vlk stále kožušníkovi a hostinskému prekĺzavali medzi rukami, tak sa rozhodli začať zajacom, lebo ten bol ľahká korisť. Zo svojho miesta sa ani nepohol, tak ho schmatli a pribili za chvost na stenu a pustili sa za medveďom. Aj toho premohli bez veľkej námahy, lebo bol už starý a zoslabnutý, a tak ho tiež pribili za chvost na stenu. Teraz sa pustili do vlka a lišiaka. Tí s veľkým vytím a štekotom skákali sem a tam, raz na dvere, raz na okno, v najvyššej núdzi skočil vlk plnou silou zase na okno a svete div sa! okenica sa vylomila, vyvalila von a s ňou aj vlk. Zlomil si síce nohu, ale hneď sa pozbieral a so žalostným vytím preč utiekol.

Keď uvidel lišiak otvorené okno, skočil hneď k nemu, ale cestu mu zastúpila gazdiná, ktorá pred chvíľou práve stĺkla v mútovnici smotanu na maslo, v ruke mala ešte naberačku na smotanu a tou sa po lišiakovi ohnala, ale on okolo nej preletel ako blesk, a tak zasiahla len špičku jeho chvosta, odvtedy majú líšky špičky svojich chvostov smotanovo biele.

Kožušník a hostinský medzitým pospiechali von za vlkom a aj preto, aby znova zabednili okno a lišiak nemal kade uniknúť, ale v tom čase boli vlk i lišiak už za horami. Aj medveď nezaháľal, keď videl prázdny okenný otvor, ktorým sa podarilo uniknúť vlkovi i lišiakovi, ťahal sebou, šklbal, krútil sa až škub! prask! bol voľný, len jeho chvost ostal visieť na stene. Zajacovi sa tiež vrátila stratená odvaha, urobil to ako medveď a nechal svoj chvost na stene. A to ste mali vidieť, ako sa mu teraz zvesela utekalo, bol rýchlejší ako vietor a utekal, ani sa neobzrel a zastavil sa až v lese.

Od tých čias nemá ani medveď, ani zajac chvost, môžete ho vidieť u toho hostinského a ak nie tam, tak u miestneho kožušníka (jeden kožušník, čo ešte žije, vraj druhému kožušníkovi ukazoval pravý líščí chvost, ale my vieme, že lišiak predsa o chvost neprišiel).

Od toho času sa medveď, vlk, lišiak ani zajac na jarmoku viackrát neukázali.