Tri labute

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden lovec a tomu už rok po svadbe zomrela jeho mladá žena, čo ho veľmi zarmútilo. Keď tak náhle osamelý chodil po dome, zdalo sa mu, že každú chvíľu musí stretnúť svoju milovanú ženu, a pretože sa takýmto spôsobom nemohol zbaviť myšlienok na ňu, viac sa doma nezdržiaval a celé dni sa túlal po lese. Dobre vedel, že nedokáže zostať sám, že sa musí znova oženiť, ale robil si veľké starosti a bol zúfalý z toho, či vôbec niekedy nájde ženu, ktorú by mohol milovať tak ako tú prvú. Keď sa jedného dňa opäť celý zamyslený vybral von a kráčal hlbšie a hlbšie do lesa, prišiel k malej slamenej chatrči. Vošiel dnu a našiel tam starca, ktorý sedel pri stole sklonený nad knihou a čítal. Starec ho priateľsky pozdravil a spýtal sa, čo ho priviedlo do jeho lesnej chatrče. Tu mu lovec porozprával o svojom žiali, že stratil ženu, žije sám a nevie, či bude ešte niekedy šťastný. „Od toho žiaľu ti môžem pomôcť,“ povedal starec. „O malú chvíľu sem priletia tri biele labute a usadia sa tu neďaleko mojej chatrče. Potom poletia k jazeru a skôr ako vstúpia do vody, odložia svoje labutie šaty a nechajú ich ležať na brehu. Kým budú plávať v jazere, ty sa tam tajne priblížiš, jedny z tých labutích šiat vezmeš a prídeš sem.“ Sotva to starec dopovedal, tri snehobiele labute boli tu, chvíľu si oddýchli a potom sa vydali k neďalekému jazeru. Keď si odložili labutie šaty, premenili sa na tri prekrásne panny, vstúpili do vody a plávali po jazere. Tu sa tam lovec prikradol, potajomky vzal šaty jednej z labutí a doniesol ich starcovi do chatrče. Medzitým labutie panny vystúpili na breh, ale len dve z nich našli svoje labutie šaty a mohli sa opäť premeniť na labute, tá tretia musela ísť k lesnej chatrči a nasledovať lovca, ktorý jej šaty vzal, do jeho domu. Tam sa jej však veľmi zapáčilo, a tak u neho zostala a čoskoro sa stala jeho milovanou ženou. Ale vtedy, skôr ako sa v lesnej chatrči so starcom rozlúčil, ho tento nabádal, aby tie labutie šaty dobre ukryl. „To bude moja prvá vec, len čo prídem domov, a budem ich opatrovať tak dobre, že ich žiadne ľudské oči neuvidia!“ sľuboval mu lovec.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Mnoho rokov spolu šťastne a spokojne žili a mali tri deti. Jedného rána však, keď odišiel ako vždy do lesa, nechal neuvážene v truhlici, kde boli ukryté labutie šaty, trčať kľúč, a tak tam jeho žena našla to, čo už dávno hľadala; spomenula si na krásne chvíle, ktoré trávila so sestrami, obliekla si labutie šaty a ako labuť odletela ďaleko-preďaleko do hlbokého lesa. Keď prišiel lovec večer domov, jeho žena tam nebola. Mohol hľadať a volať, ako dlho chcel, nemohol ju nikde nájsť, ani deti nevedeli, kam matka išla. Tak sa lovec vydal do hlbín lesa, aby našiel toho starca a porozprával mu o svojom novom nešťastí. „Tie labutie šaty si dobre nechránil,“ povedal starec. „Našla ich a odletela.“ „Ach,“ povedal lovec, „nie je žiadna nádej, že by som ju mohol získať späť?“ „Nádej tu je,“ povedal starec, „ale je to veľmi nebezpečné, mohlo by ťa to ľahko stáť život.“ „Načo mi je život bez mojej milovanej ženy?“ zvolal lovec. „Dobre,“ povedal starec, „pomoc ti neodmietnem; najprv sa musíš pokúsiť dostať na zámok, kde tvoja žena teraz býva. A to sa ti najlepšie podarí takto. Majú tam v stajni pár oslov, ktoré každý deň schádzajú dolu do údolia do mlyna, aby doniesli múku. Choď preto k mlynárovi a popros ho, aby ťa ukryl v jednom z tých vriec a to potom naložil na osla. Keď budeš na zámku, máš napoly vyhraté, to ostatné sa potom dozvieš od svojej ženy.“ Lovec starcovi zo srdca poďakoval a vydal sa do mlyna. Za malý poplatok ho mlynár rád ukryl do jedného vreca na múku, a tak sa dostal nezranený na chrbte jedného osla na nádvorie zámku. Tam potom čeľadník položil vrece do kúta opodiaľ od vchodu do zámockej budovy.

Keď sa zmrákalo a dvor stíchol, lovec si pomyslel, že by sa mohol nepozorovane vyplížiť z vreca von. Opatrne vyliezol a padol rovno k nohám svojej ženy. Ona totiž to vrece videla z okna a práve si ho chcela prezrieť, čo je to za zvláštnosť. Ako sa zaradovala, keď celkom nečakane uvidela svojho muža! Aj on bol prešťastný, zovrel ju v náručí a pobozkal. „Milovaná žena,“ prosil ju, „poď so mnou späť k našim deťom.“ „Ako rada by som to urobila,“ povedala, „ale to nepôjde tak ľahko. Skôr ako spolu budeme môcť zase šťastne žiť, musíš poraziť troch drakov z tohto zámku. Tri dni po sebe k tebe budú prichádzať v rozličných podobách a trápiť ťa a útočiť na teba. Ak však povieš jedno jediné slovko, je s tebou koniec! Ak to však vydržíš a nevydáš ani hlásku, nebudú ti môcť ublížiť a ja budem voľná a navždy tvoja.“ „Neboj sa, moja milá,“ povedal muž plný radosti a nádeje, „láska k tebe mi dáva silu, tí strašní draci mi neublížia.“

Prvého dňa sa priplazili traja obrovskí hadi a ovinuli lovcovi nohy aj telo, takže sa nemohol ani pohnúť. Syčali na neho, gúľali planúcimi zlými očami a hrozili mu jedovatými zubami. Pretože sa však nebál, nevydal zo seba ani hlásku a trpezlivo to znášal, nemali nad ním žiadnu moc, nakoniec ho nechali tak a zmizli. Druhého dňa pricupkali tri obrovské ropuchy a pľuli naňho ohnivé gule. Hoci toto utrpenie nebolo na vydržanie, pozbieral všetku svoju silu a všetku bolesť mlčky znášal. Tak museli nakoniec ropuchy v mučení prestať a zmiznúť. Tretieho dňa sa naňho vrhli traja strašní okrídlení draci a brali ho do svojich doširoka rozovretých papúľ. Tu mu bolo horúco a úzko, a tak si myslel, že to trápenie a utrpenie ďalej nedokáže znášať a musí začať hlasno kričať, ale z lásky k svojej žene to predsa len vydržal. A keď bola aj tá tretia skúška u konca, stáli pred ním zrazu namiesto tých strašných drakov tri krásne ženy. To boli tie tri zakliate labutie panny, ktoré šťastný lovec práve vyslobodil. Mal opäť svoju milovanú ženu a tá plakala od radosti, keď opäť uvidela svoje milované deti.

Zostali na zámku a nechali u seba aj tie dve sestry a žili v mieri a pokoji až do konca svojich dní.