Diablova stará mama

Bolo to v časoch vojnového besnenia, keď si králi držali zástupy statočných vojakov, ale na to, aby im za služby na bojisku riadne platili, sa tí králi nikdy nemali. Vojaci okrem vojačenia bedárili a trpeli aj núdzu, takže nebolo divu, keď sa jedného dňa traja z kráľovských vojakov rozhodli, že ujdú.
„Keď nás chytia, obesia nás na strom, ako to urobíme?“ spýtal sa jeden z nich. Druhý navrhol:
„Vidíte tamto obrovské obilné pole? Keď sa v ňom schováme, žiadny človek nás nenájde, vojsko dnu nemôže a zajtra odtiahne preč.“
Zaliezli teda do obilia, ale mali smolu, pretože vojsko toho dňa neodtiahlo, ale rozložilo sa všade naokolo a boli v pasci. Utečenci tam v obilí sedeli celé dva dni a dve noci a mali taký obrovský hlad, že boli už blízko smrti, ale vyjsť von, to by ich čakala istá smrť.
„Načo nám je sloboda, keď tu biedne zahyneme?“ Tu sa k nim z oblohy spustil ohnivý drak a pýtal sa ich, prečo sa tam ukrývajú. Odvetili:
„Sme traja vojaci a sme na úteku kvôli mizernému žoldu. Keď tu ale zostaneme ležať, zomrieme od hladu, a keď vyjdeme von, budeme sa hojdať na šibenici.“
„Sľúbte, že mi budete sedem rokov slúžiť,“ povedal drak, „a vyvediem vás cez to vojsko, nikto vás nechytí.“
„Aj tak nemáme inú voľbu, súhlasíme!“ odvetili vojaci. A bolo to! Drak ich schmatol do svojich pazúrov a odniesol ich ďaleko odtiaľ. Veď to ani nebol žiadny obyčajný drak, ale sám diabol. Dal vojakom bičík a povedal:
„Keď týmto bičíkom zapráskate, vytryskne pred vami zo zeme toľko peňazí, koľko si budete priať. Môžete žiť ako veľkí páni, držať si kone a jazdiť v kočoch, ale po uplynutí siedmich rokov budete moji.“ Potom pred nich položil knihu, do ktorej sa mu museli všetci traja upísať.
„Skôr než vás odvediem,“ pokračoval diabol, „dám vám hádanku, a ak ju uhádnete, budete voľní a ja nad vami stratím moc.“ A odletel preč.
Traja kamaráti putovali s čarovným bičíkom svetom. Peňazí mali habadej, dali si ušiť panské šaty a vandrovali sem a tam. Kam dorazili, tam žili vo všetkej nádhere a radovánkach, jazdili v kočoch, jedli a pili, ale jedného sa strážili: nikdy sa nemali k žiadnemu zlému skutku.
Tých sedem rokov sa chýlilo ku koncu a na vojakov padol strach a smútok. Napokon sa ten tretí osmelil a povedal:
„Bratia, nebojte sa, ja nie som padnutý na hlavu, ja tú hádanku vyriešim.“
Vyšli von do polí, posadili sa tam, aby rozmýšľali, a mali utrápené tváre.
Tu išla okolo nejaká starenka, ktorá sa pýtala, prečo sú takí zronení.
„Čo je vám do toho? Vy nám aj tak nepomôžete!“
„Kto vie,“ odvetila starenka, „len sa mi so svojím trápením zverte.“ Tak jej vyrozprávali, ako sa práve pred siedmimi rokmi stali diablovými sluhami. Diabol im zaobstaral hromady zlata a oni sa mu upísali. A ak teraz, po tých siedmich rokoch, nedokážu rozlúštiť jeho hádanku, prepadnú peklu. Starenka povedala:
„No vidíte, s tým vám naozaj pomôžem. Jeden z vás musí ísť do lesa, tam uvidí napoly zrútenú skalnú stenu, ktorá pripomína dom, nech vojde dnu a tam nájde pomoc.“ Tí dvaja smutní si pomysleli:
„To nás ťažko môže zachrániť!“ a zostali sedieť, ale ten tretí sa zdvihol a vydal sa na cestu do čierneho lesa a hľadal, kým ten kamenný dom nenašiel.
V dome bývala prastará žena, bola to diablova stará mama a pýtala sa ho, odkiaľ prichádza a čo si praje. Vojak jej všetko vyrozprával, čo sa stalo, a keďže sa jej zapáčil, zľutovala sa nad ním a povedala, že mu pomôže. Nadvihla jeden balvan, pod ktorým bola malá pivnička, a povedala:
„Tu sa ukry, odtiaľto začuješ všetko, čo kto povie. Seď tu ticho a ani sa nehni, keď príde drak! Ja sa ho na tú hádanku opýtam, a preto daj dobrý pozor, čo mi odpovie.“
Okolo polnoci naozaj priletel drak a chcel niečo pod zub. Stará mama prestrela stôl, nanosila toľko jedla aj pitia, až bol celkom spokojný, a jedli a pili. Medzi rečou sa stará mama draka spýtala, aký mal deň a koľko duší získal na svete.
„Dnes sa mi príliš nedarilo,“ odvetil drak, „ale mám na dosah troch vojakov, tí budú určite moji.“
„Áno, tí traja vojaci,“ povedala stará mama, „ale tí majú niečo do seba, mohli by ti ešte ujsť.“ Diabol sa zachechtal:
„Tí sú moji, ja im dám hádanku, ktorú nikto nemôže uhádnuť.“
„A čo je to za hádanku?“ spýtala sa stará mama.
„Tebe ju môžem povedať. Na brehu Veľkého severného mora leží zdochnutý mrož, ten bude ich pečienka, vybielené veľrybie rebrá, to budú ich strieborné lyžice, a ako pohár na víno im poslúži vydlabaná konská lebka.“ Keď diabol odišiel spať, stará mama nadvihla kameň a pustila vojaka von.
„Dával si dobrý pozor?“
„Áno,“ odvetil, „viem toho dosť.“ Potom vo všetkej tajnosti a tichosti vyliezol oknom a vydal sa rýchlo na cestu za kamarátmi. Vyrozprával im, ako diabla oklamala jeho vlastná stará mama a ako pred ním prezradila rozlúštenie hádanky. Tu sa aj tí dvaja rozveselili a v dobrej nálade vzali bičík a napráskali si toľko peňazí, že zo zeme prýštili ako lávový prúd.
O pár okamihov sa naplnilo tých sedem rokov a zjavil sa drak so svojou knihou, ukázal im ich podpisy a povedal:
„Vezmem vás do pekla a vystrojím vám veľkú hostinu. Ak uhádnete, akú pečienku vám predložím, budete voľní a slobodní a tiež si môžete naveky ponechať ten bičík.“
Tu začal prvý vojak:
„Na brehu Veľkého severného mora leží mŕtvy mrož, ten bude naša pečienka.“
Diabol sa zachmúril, zabrblal a spýtal sa druhýkrát:
„A čím ho budete jesť?“
„Vybielené veľrybie rebrá budú naše strieborné lyžice!“ odvetil druhý vojak.
Diabol pretiahol tvár, trikrát si pre seba niečo zabrblal a spýtal sa do tretice:
„A viete aj, z čoho budú vaše sklenice na víno?“
„Stará vydlabaná konská lebka to bude naša sklenica na víno,“ odvetil ten tretí.
A bolo to! Nahnevaný diabol odletel s hlasným revom preč, pretože viac nad nimi nemal moc.
Vojakom ten čarovný bičík zostal, napráskali si s ním zakaždým toľko peňazí, koľko chceli a potrebovali, a žili spokojne a bohabojne až do konca svojich dní.