Svetluška a potopa

Poletuje si Svetluška sem a tam a svieti zelenkavou lampičkou. Je to pekné, takto sa hrať! Raz je na fialovom zvončeku a kvietok ju kolíše ako v kolíske, inokedy si sadne na trs sladkých malín a pochutnáva si na nich, potom zase zaletí kúsok ďalej na zrelú jahodu, ktorá je ešte sladšia ako voňavá malina.
Dobre je Svetluške na svete, veľmi dobre. A možno ešte o niečo lepšie.
Pri tej hre a dovádzaní si ani nevšimla, že nebo dostáva olovenú farbu, oveľa čiernejšiu ako lesný podvečer.
Zrazu sa zablyskne. Tak prudko, že v tom bielom lesku svetielko lampičky úplne zanikne. A hneď aj zahrmí, až sa celý les otrasie.
A už je to tu ..... kap ..... kap ..... kap .....
Ťažké dažďové kvapky hustnú. Kvapky sa menia na súvislý šum. A kým sa muška Svetluška spamätá, kým jej dôjde, že sa musí schovať, jedna ťažká kvapka jej buchne rovno na hlavu. Jemine, tá kvapka bola taká ťažká, že zrazila Svetlušku z jahodového listu, a taká veľká, že ju celú zaliala ..... až zhasol plamienok lampičky.
Kvapiek však stále pribúda, spustil sa poriadny lejak. Blýska sa a prší, a ešte aj vietor sa pridal a kvíli v korunách stromov.
Vystrašená Svetluška sa schovala pod najširší list jahody, ale veľmi to nepomáha; lístok sa kolíše sem a tam, o chvíľu je pod ním plno vody a muška Svetluška vidí, že keby tu zostala, keby sa nezachránila, azda by sa celkom utopila. Ale kam sa podieť v takej hroznej chvíli? Kam sa vydať, keď tma hustne a lampička nesvieti? Muška Svetluška začala utekať, aby si zachránila holý život. Lenže v tej nepohode a vodnej záplave sa zle uteká. Ešte horšie než zle. Každú chvíľu do niečoho vrazí, pod nožičkami plno kalúží, a k tomu všetkému sa vietor mení na víchricu. Niekde udrel hrom a ozval sa praskot padajúceho stromu. Zle je, ach zle!
Ponáhľa sa muška Svetluška, hľadá nejakú záchranu. Ale záchrana nikde. Zrazu muška padne do priehlbiny a tá je plná vody. A Svetluška už nebeží, ale pláva. Vlastne nepláva, len pletie nožičkami, veď sa nikdy plávať neučila.
Svetluška sa náramne zľakla, že sa utopí. Už jej nezostávalo nič iné, len volať o pomoc. Ale kto len v tom šumení kvapiek a hučaní vetra započuje Svetluščin hlások? Veľa nádeje nemala. Lenže tonúci sa aj steblá chytá. A tak len pletie nožičkami, aby sa udržala nad vodou a dostala sa k pevnému bodu, a z celej sily kričala:
„Pomooooc, pomooooc, pomooooc!“
Ale nič, len ďalší blesk udrel niekde blízko. Potom nastalo ticho. Dážď razom ustal, aj vietor utíchol a prestal výť. Zrazu akoby niečo započula. Ešte silnejšie zavolá:
„Zachráňte ma, chrobáčikovia dobrí, miláčikovia zlatí! Muška Svetluška sa topí!“
„Vydrž, Svetluška, o chvíľu som pri tebe,“ ozvalo sa vzápätí zreteľne.
Šťastie, že dážď na chvíľu utíchol a vietor prestal vyhrávať. Ach, to je dobre, lebo niekto započul volanie a zachráni mušku Svetlušku.
Kto to asi je? Kto sa tak šťastne objavil nablízku v takom nečase? A záchranca je už tu! Kto iný ako tesárik Fúzač.
Až teraz Svetluške svitlo, že má chalúpku na košatej vŕbe.
„Si tu, Svetluška?“ pýta sa tesárik, v tej tme dobre nevidí.
„Tu som, tu, strýko tesárik!“ volá Svetluška a mláti nožičkami zo všetkých síl, aby v poslednej chvíli neprišla o život.
„Rozsviet lampičku, nech ťa nájdem!“
„Akože ju mám rozsvietiť, keď mi ju voda zaliala a ona teraz nechce svietiť,“ fňuká muška, lebo sa bojí, že ju tesárik nenájde.
„Dobre, dobre, už ťa vidím, hneď som tam!“ kričí tesárik.
A keď dosadol na mokrú trávu, zabrblal:
„No to si sa dostala do poriadnej mláky, Svetluška! Veď si ju nevidela?“
„Nevidela, strýčko, veď vám hovorím, že mi voda zaliala svetielko.“
„Počkaj, nejako ti pomôžem.“
Strýko tesárik stojí na brehu zaliatej priehlbiny a naťahuje fúz, aby sa Svetluška zachytila. Keď sa chytí, tesárik šmykne fúzom a vytiahne Svetlušku z vody. Ale hoci má strýko tesárik poriadne dlhé fúzy, nie sú také dlhé, aby dosiahli k muške Svetluške.
„Priplávaj bližšie, Svetluška!“ hovorí strýko Fúzač. „Priplávaj a chyť sa!“
„Nemôžem plávať, strýko, už nemám silu,“ narieka muška Svetluška a sotva sa drží nad vodou. „Tak skús ešte kúsok!“
Márne však Svetluška trepoce nožičkami, jej pohyby sú malátne, slabé, muška stojí na jednom mieste.
Tesárik vidí, že takto mušku nezachráni. A keby po ňu vliezol do vody, ocitli by sa obaja v tej istej mláke a možno by sa obaja utopili.
Znova sa zablyslo a tma sa premenila na svetlo. Len na chvíľu, na chviľočku, ale to stačilo. Tesárik zazrel vysokú stonku štiavu, ako sa kolíše na brehu jamky. A hneď vedel, čo urobí.
„Pomôž mi, štiav, zachrániť mušku Svetlušku,“ prosí tesárik vysokú bylinu a už lezie hore. Lezie a lezie, už je skoro hore. A štiav sa pod Fúzačovou váhou začne nakláňať k miestu, kde sa topí muška Svetluška. Akoby počul tesárikovu prosbu.
„Ešte kúsok, milý štiav,“ prosí strýko a šplhá sa až na vrcholec. A vrchol štiavu je už skoro nad vodou, skoro sa dotýka hladiny. V tom tesárik natiahol dlhý fúz a dosiahol k muške Svetluške.
Svetluška sa zachytila prednými nožičkami fúzu a strýko ju pomaly, pomalučky ťahá z vody. „Drž sa dobre, Svetluška!“
A muška sa pridŕža fúzu všetkými šiestimi nožičkami. Voda z nej crčí, ale už je to dobré, už sa nedrží len fúzu, už sa drží aj štiavu. A teraz rýchlo, rýchlo obaja ako po moste lezú na pevnú zem. Už sú na zemi a Svetluška je zachránená.