Ako pomohli smutnej víle

Jirka s Honzom boli u druhého deda a druhej babky v Orlických horách a mali prázdniny, svoju najobľúbenejšiu časť roka. Bolo horúco a chlapci sa išli prejsť do lesa. A tam na takom úzkom chodníčku natrafili na vílu.
„Ja som víla,“ povedala víla.
„Ále, veď si celkom obyčajné dievča,“ povedal Jirka.
„No a čo? Vy tiež nie ste žiadni princovia. Ale aby ste vedeli, viem tu o skutočnej víle, ktorá býva tamto pod tým vysokým smrekom. Veríte mi?“
„No, neviem, neviem, zatiaľ som teda ešte nikdy žiadnu vílu nevidel,“ zatváril sa pochybovačne Jirka.
„Áno, vílu nie, ale osobne sa poznáme s jedným plivníkom,“ povedal Honza.
„Pravda, s Ruterkou z Posázavia.“
„Tak vidíte,“ povedalo dievča, „a ja sa zasa poznám s vílou.“
„A zoznámiš nás s ňou?“ chceli vedieť chlapci.
„No ja neviem, ona je to hrozne smutná víla. Ale poďte so mnou. Uvidíme, čo sa dá robiť.“ A všetci šli k tomu smreku, kde mala bývať smutná víla.
A bývala. V celkom maličkom domčeku z borovicovej kôry a samotná víla bola tiež celkom maličká. A hrozne, hrozne smutná.
„Ja som smutná,“ vzdychala víla tenkým vílím hlasom a držala si hlavu v dlaniach. „Ako ja som hrozitánsky smutná.“
„A prečo si taká malá?“ chcel vedieť Jirka.
„Ja som malá, pretože som smutná. Keby som bola veselá, bola by som veľká ako vy a ako moje sestričky, čo tancujú na lúke pri potoku, keď je mesiačik na oblohe pekne okrúhly.“
„A ty s nimi netancuješ?“ spýtal sa Honza.
„Ako by mohla, keď je taká malá?“ vykríkla na Honzu cudzie dievča.
„Aha,“ povedal Honza, „tancovať nemôže, pretože je malá, a malá je, pretože je smutná, a smutná je, pretože nemôže tancovať. Tak to je jasné.“
„Tak,“ povedala víla, „ale hlavne za to môže tá kliatba.“
„Aká kliatba?“ zaujímali sa hneď chlapci.
„No, to je tak,“ začala rozprávať víla. „Kedysi sa k nám z Poľska prihnal drak. Drak Klopotáč. To je hrozný druh drakov, majú síce len jednu hlavu, ale zato tri chvosty, posiate tŕňmi, a tými mlátia do všetkého naokolo. Kto vie, či sú títo Klopotáči vôbec pravé rozprávkové bytosti. Možno sú to len nejakí dinosaury, ktorí zabudli vyhynúť. A tento drak to tu strašne pustošil. Vyvracal stromy, vytŕhal obrovské trsy trávy a hejkalovi zlomil nohu. Ale dokázali sme tomu urobiť koniec. Ten drak nenávidel víly. Len čo nejakú uvidel, hneď sa na ňu vrhol a snažil sa ju spáliť tými plameňmi, čo mu šli z papule. A raz sa takto vrhol na jednu vílu, a práve keď sa už chystal spustiť ten svoj plameňomet, a keď sa rútil ako stíhačka, tak víla zmizla. To my víly vieme. A drak to už nezabrzdil a vletel do rokliny, ktorá tam bola, a na to čakali trpaslíci a uvoľnili kamennú lavínu a vodník tam na chvíľu pustil Zlatý potok a draka to zasypalo a zatopilo. A bolo po drakovi. Lenže ešte predtým, než zmizol pod kameňmi, tak vyslovil príšernú dračiu kliatbu, ktorá zaklala tú vílu. Aby už nikdy nemohla tancovať pri mesiačiku, a aby bola taká malá, že by ju niekto zašliapol, keby sa o tancovanie niekedy pokúsila.“
„No a tá víla, to som bola, samozrejme, ja,“ ukončila smutne rozprávanie víla a z oka jej skanula maličká slzička.
„Neplač, my ti pomôžeme,“ povedal Honza.
„Teda, ak to ide,“ dodal rýchlo Jirka.
„Ide to, každú kliatbu je možné zlomiť, len vedieť ako na to. Ale to ja práve neviem,“ povedala víla a znova sa dala do plaču.
„Vôbec nikto to nevie?“ zavrtel neveriacky hlavou Honza.
„Vie to čarovná kniha. Tam je všetko. Keby ste si to tam prečítali, tak by to možno pomohlo,“ povedala víla.
„No fajn,“ zaradovali sa chlapci, „a kde tá kniha je?“
„Keď to práve ja neviem,“ a víla sa otočila a vošla do svojho minidomčeka.
„Viac vám už nepovie,“ povedalo dievča, čo ich tam priviedlo.
„Ani nie je potrebné,“ povedal Honza, „pretože ak tu niekde je nejaká čarovná kniha, tak o nej naša babka bude vedieť. Ona totiž vie všetko.“
„Tak,“ prikývol Jirka.
Ale babka ich sklamala.
„Kdeže, chlapci, o žiadnej čarovnej knihe neviem.“
Jirka s Honzom sa zatvárili strašne smutne a to na babku platilo.
„Teda chlapci, ja o nej neviem, ale niečo mi hovorí, že ak taká kniha je, tak nemôže byť inde ako u Klofalky na povale, tak to skúste tam.“
Tieto knihy mala Klofalka na povale a jedna z nich je tá pravá. To mohla byť dobrá rada, lenže ..... Lenže Klofalka sa s nimi vôbec nebavila.
„Choďte, bando!“ vykríkla na nich Klofalka, „vypadnite, kým na vás nepustím Kukinu,“ vyhrážala sa Klofalka, čomu sa chlapci srdečne zasmiali. Kukina bola psia slečna, jazvečík a navyše ešte šteňa. S prehliadkou Klofalkinej povaly to však vyzeralo biedne.
„Chlapci, ja by som možno niečo vedela,“ povedala babka, keď jej Honza s Jirkom povedali, ako dopadli. A odišla. A o hodinku sa vrátila a položila na stôl starú zaprášenú knihu.
„Kniha kúziel, hurá!“ zajasali chlapci a vrhli sa na knihu. „Ako si ju dostala?“ chcel vedieť Honza.
„Jednoducho,“ povedala babka, „Klofalka je totiž strašne lakomá. Tak som jej povedala, že je u nás na návšteve jeden zberateľ starých tlačí a ten že dá za každú starú knihu celé imanie. A Klofalka mi potom túto knihu sama doniesla, ešte mi ju vnucovala, aby sa na ňu mohol ten zberateľ pozrieť. Takže teraz si tam nájdite to, čo potrebujete, a potom ju zase vrátime. Poviem, že pán zberateľ nemá záujem.“
Chlapci rýchlo listovali knihou, ale neboli z nej múdri. Bola písaná nejakým zvláštnym písmom, ktoré nepoznali. Tak knihu vzali a bežali k smutnej víle. Možno si tá bude vedieť rady. A vedela.
„To je staré tajné čarodejnícke písmo, to sa my víly učíme už v prvej triede. To bude pre mňa hračka,“ zajasala smutná víla a skutočne, kým by si povedal švec, našla tú správnu kapitolu.
„Tu to je, pri splne o polnoci musím zatancovať a potom vysloviť túto čarovnú formulu. Spln je zajtra, ale čo ak ma pri tom tancovaní niekto zašliape, ako to prorokoval drak?“
„Neboj sa,“ povedali chlapci, „my budeme strážiť, keď budeš tancovať, aby ťa nikto nezašliapol.“ A ako sa dohodli, tak aj urobili.
Druhý deň pred polnocou sa tajne vykradli z chalupy, neboli si totiž istí, či by im toto babka dovolila. Pri vysokom smreku už čakala víla. Bola celá nervózna a bála sa, že už možno zabudla tancovať. „Ale kdeže, to sa nezabudne, uvidíš, že ti to pôjde,“ upokojovali ju chlapci a mali pravdu. Len čo nastala polnoc, dala sa víla do tanca. A ako tancovala, tak rástla a rástla a rástla a zrazu z nej bola opäť krásna víla vysoká meter šesťdesiat, presne ako víly majú byť. A krásna bola, veď chlapci vyvaľovali oči. A potom víla vzala knihu a prečítala zaklínadlo. A potom sa to stalo. Niekde za kopcom sa ozvala hromová rana. Zem sa zatriasla ako pri zemetrasení. Ozval sa rachot valiacich sa balvanov a potom už bolo ticho. A víla už nebola smutná víla, víla bola veľmi a veľmi veselá víla a obaja chlapci dostali jeden vílí bozk.
„To som zvedavá,“ povedala víla, „či sa splní to, čo je v tej knihe napísané.“
„Čo je v tej knihe napísané?“ chcel vedieť Jirka.
„Pozri,“ povedal Honza, „tamto k nám letí nejaká hviezda. A prská,“ a Honza ukazoval niekam pred seba do tmy. A odtiaľ k nim letela hviezda. A nebola to hviezda, bol to drak! Drak a chrlil z papule oheň. Lenže on to vlastne nebol oheň, ale len celkom malý ohníček. To preto, že aj drak nebol drak, ale celkom malý dráčik. A strašne sa zlostil, krúžil okolo víly a chlapcov, ale veľmi blízko si netrúfal, pretože keď sa po ňom raz Jirka ohnal rukou, zrazilo ho to do trávy a takmer sa z nej nevymotal.
„Jé, pozrite,“ kričal Honza, „strčiť ho do škatuľky od zápaliek, tak je z neho večná zápalka!“ a všetci sa veľmi smiali a drak naposledy zlostne zaprskal a odletel späť do Poľska.
„Toto bolo napísané v tej knihe, že kliatba sa obráti na toho, kto ju vyslovil, a sám sa stane malinkatým drobcom,“ povedala veselá víla. „Tak ja vám, chlapci, za všetko ďakujem a teraz už musím za sestričkami, ešte stihnem dnešné splnové finále,“ povedala víla a bola preč.
„Škoda, že musíme tú knihu vrátiť,“ povedal Honza na druhý deň.
„Ale prosím ťa, veď tomu aj tak nerozumieme,“ mávol rukou Jirka.
A tak babka knihu vrátila a Klofalka ju zasa zlostne odniesla na povalu, rozčúlená, že za ňu nič nedostala.
A Jirka s Honzom išli hrať šípky.